10006924_10152030029576921_315793879859749380_n

8 vecí, ktoré ma o živote naučil otec

Dnes je Deň otcov. K Dňu matiek som napísala článok, 10 vecí, ktoré ma o živote naučila mama. Mnohé z nich ma naučil aj môj otec, svojím vlastným spôsobom, niekedy iným ako moja mama, preto iba niektoré v inom kontexte zopakujem.

Naši rodičia nie sú dokonalí. Ani mama, ani otec. A z toho vyplýva, že ani ich deti, teda ani ja :). Sme ľudské bytosti v progrese, v neustálej zmene a vývoji, na ceste za určitou ilúziou dokonalosti.

Pozrime sa na našich rodičov, ako na ľudské bytosti so svojím vlastným príbehom, výzvami, úspechmi a ako na ľudí v progrese, nie ako na dokonalé bytosti, ktoré nerobia chyby. Vtedy pochopíme, prečo urobili to, čo urobili alebo neurobili, prečo sú takí, akí sú a to nám umožní nájsť pochopenie pre ich rozhodnutia, a tak sa oslobodiť a nájsť vlastnú cestu. Príbeh našich rodičov, nie je náš vlastný príbeh. Pohľad pozorovateľa na život našich rodičov neznamená, že ich ľúbime menej. Ľúbime ich úplne rovnako, vážime si ich úplne rovnako za to, že nám dali život a všetko, čo vedeli, aj nevedeli. Avšak dovoľujeme sami sebe pozrieť sa z nadhľadu na ich životnú skúsenosť, cestu a rozhodnutia, aby sme mohli zreflektovať tú našu a urobiť rozhodnutie, ako chceme žiť svoj život. Inak sa zmena, posun a progres neudeje.

Tu je 8 vecí, ktoré ma o živote naučil môj otec.

1. ŠPORT A POHYB

Odmalička si pamätám, že mňa a brata otec viedol k športu. Mali to s mamkou rozdelené, tá sa starala o naše vzdelanie a otec o športové aktivity. Vďaka môjmu otcovi mám pozitívny vzťah k pohybu a športu. Naučil ma plávať a pri tomto športe som pretekársky zostala 10 rokov. Naučil ma lyžovať, korčuľovať, sánkovať sa, hrať vodné pólo, karate. Robil s nami atletiku, volejbal, futbal a basketbal. Vďaka nemu som skúsila, naučila sa veľa športov. Nepamätám si, že by niekedy bol unavený alebo sa mu nechcelo venovať sa  s nami  športu. So mnou a bratom si vedel hádzať loptu aj hodiny. Vďaka nemu mi dnes žiadny šport nerobí problém, ľahko sa ich učím, mám rada pohyb a dokážem tak nájsť potešenie a uvoľnenie v športe. Lásku k športu chcem odovzdať aj svojim deťom, lebo je to dar, ako pracovať so svojím telom a dať mu dobré návyky od malička.

2. VYTRVALOSŤ A VÝDRŽ 

Môj otec bol plavec, môj brat bol plavec a aj ja som  10 rokov  pretekársky  plávala. Rada som plávala, keď som bola dieťa, brala som to ako prirodzené, že športujeme a pravidelne sa športu venujeme. Inou stránkou bolo vyrovnať  sa s tlakom, očakávaniami, úspechmi a neúspechmi. Plávanie je veľmi individuálny šport. Keď plávate dlhé trate, potrebujete si rozdeliť sily a aj keď už máte pocit, že viac nevládzete, tak stále ešte môžete, stále je tam ešte sila a kapacita zabrať viac. A tak to je aj v živote, neustále posúvame naše hranice toho, čo dokážeme. Pretekárske plávanie ma naučilo vytrvalosti, sústredenosti, výdrži a schopnosti nevzdať sa a siahnuť aj na dno svojich síl. Naučila som sa, čo moje telo dokáže, ako mám správne dýchať a zvládať stresové situácie. Som šťastná, že som tým prešla, že som svoj čas, ako dieťa venovala niečomu tak hodnotnému a telu a mysli prospešnému. Plávanie nebol jediný šport, ktorý som robila, otec sa tešil z každého. Milovala som basketbal, ktorý som hrala za školu, tam som pochopila tímovú hru, rýchlosť, rozvahu a spoluprácu.

3. HRAVOSŤ A ZÁBAVA

Pamätám si jednu situáciu, na ktorej to vysvetlím. Bolo leto a moji bratranci chodili vždy na 2 týždne na prázdniny do Banskej Štiavnice. Počas dňa sme boli väčšinou von pred panelákom, hrali sa na schovávačku a iné hry alebo sme sa chodili kúpať na jazerá. Bola som to ja a traja chalani, brat a bratranci :). Spomínam si, že sme boli von a začalo pršať. Mamka na nás z okna volala, že všetci dnu, lebo zmokneme, budeme chorí a špinaví. Nám sa však nechcelo, ten dážď bol  asi romantický a začali sme behať po daždi, blázniť sa a naháňať. Vyzuli sme topánky a naháňali sa  naboso. Úplne sme premokli. Mamka zišla za nami dolu, všetkých nás s krikom zobrala dnu a niektorých vyprášila aj po zadku. Nevedeli sme, čo si myslieť. Iba sme sa zabávali, bola to radostná chvíľa, nechápali sme, čo sme urobili zle. A bol tam aj môj otec, ktorý chvíľu len pozeral, keď sme nevedeli, čo si myslieť a potom sa začal smiať. Bolo mu to vtipné, a tak sme sa aj my deti uvoľnili a začali sme sa smiať a ďalej tešiť z tej slobodnej chvíle. Iba naša mamka bola nahnevaná a ustráchaná, aby sme neochoreli. Otec ma vedel v určitých situáciách prekvapiť, lebo ich bral humornejšie a ľahšie. Mamy sa viac strachujú a niekedy pokazia aj zábavu :))).

4. SPRAVODLIVOSŤ A ROVNOSŤ

Môj otec a mama v nás vždy podnecovali k spravodlivosti a rovnocennosti. To, čo mám ja, má aj môj brat. A naopak. O tom som už písala v článku 10 vecí, ktoré ma o živote naučila mama. Teraz chcem hovoriť o rovnosti, ktorá bola pre mňa nesmierne dôležitá, čo si dnes uvedomujem. Nikdy som od môjho otca nepočula slová: „Toto nemôžeš, lebo si dievča. Toto nedokážeš, lebo si dievča.”. Keď môj brat išiel na karate, ja som išla na karate. Keď môj brat začal plávať, ja som išla plávať. Keď môj brat a otec hrali vodné pólo aj s ostatnými chlapcami, ja som hrala ako jediné dievča s nimi. Nepamätám si, že niečo, čo robil môj brat, by som nemohla robiť ja. Nikdy mi ani nenapadlo, že pre dievča je niečo, čo môže alebo robí muž, nemožné. Nepoznala som to. A myslím, že vďaka tomu som tým, kým som a cítim rovnosť s mužmi a svoju vlastnú hodnotu.

Keď som však  mala asi 8 rokov, s bratom sme išli z plaveckého tréningu, bola zima a mali sme obidvaja čiapky a suseda ma oslovila menom môjho brata … pomýlila si nás. Vtedy som pochopila, že niečo nie je úplne v poriadku, že nemôžeme vyzerať rovnako :). Vtedy som si z krátkeho chlapčenského účesu, nechala narásť dlhé vlasy, aby každý vedel, že ja som predsa dievča :).

5. DÔVERA A SEBADÔVERA

Keď som mala 17 rokov, išla som prvýkrát sama do Nemecka na výmenný pobyt. Moja mamka sa obávala či strachovala, aby sa mi nič nestalo. Rodičia si často neuvedomujú, že to, čo deťom hovoria, ony berú ako sväté slovo, dokým nezačnú hľadať vlastné myšlienky. Deti považujú rodičov za múdrych, oni predsa vedia všetko a veria ich slovám o živote, o sebe a o svojich možnostiach. Vtedy som začala rozmýšľať a zvažovať slová obáv mojej mamky. Ja som sa nebála, pre mňa to bolo dobrodružstvo, príležitosť, ja som sa tešila. Začala som rozmýšľať, lebo som vedela, že moja mamka je múdra žena … „možno, že nepoznám všetky nástrahy”.  Vtedy nejako do toho vstúpil môj otec a veľmi krátko a jasne to povedal: „Choď, ja ti verím.” A ja som mu uverila, že to dám a verila som aj sebe. A stalo sa tak veľakrát, keď som išla na svoje nové cesty, dobrodružstvá, spomínam si na jeho slová: „Verím ti.”.

6. LÁSKA K RODINE

Môj otec mi nehovorí často, že ma má rád. Viem to však, cítim to. V jeho prípade to vychádza z toho, čo pre mňa urobil a robí. Čokoľvek som hocikedy potrebovala, bolo vždy na prvom mieste. Naše potreby detí boli vždy nesmierne dôležité. Odtiaľ korení môj pocit, že som dôležitá a na mne záleží. Moje želania boli pre môjho otca dôležité. Raz išiel do obchodu 3 -krát, lebo som si spomenula, že niečo potrebujem na výlet, na ktorý som sa chystala. Niekedy som si iba tak spomenula, že mám na niečo chuť, poprosila som ho, a on išiel. Viem, že ma má rad, aj keď to často nehovorí. Viem, že by pre mňa urobil čokoľvek, keby bolo treba. To mi stačí, cítim to. Naša rodina bola pre neho vždy najdôležitejšia. Ostatné ho nezaujímalo, neriešil, čo si myslia iní ľudia.  Moja mama mi zasa ukázala, že pojem rodina je širší, ako len tvoja najbližšia rodina.

7. ZODPOVEDNOSŤ

Nie vždy som súhlasila so slovami, názormi a správaním môjho otca. Nie vždy som vedela, čo s tým mám robiť. Nie vždy som sa v tom vedela vyznať. Časom som pochopila, že nie som zodpovedná za jeho rozhodnutia, slová a konania. Nie ja, ale on. Ja nie som zodpovedná za rozhodnutia, slová a konanie nikoho iného, ani môjho otca, ani mojej mamy, iba za tie svoje. A až vtedy som ho dokázala pochopiť, nie vždy s ním však súhlasím a pozerám sa na svet tak, ako on. Avšak to nemení nič na mojej láske k nemu.

8. LÁSKA

Aj od môjho otca som vždy cítila bezhraničnú lásku. Tak ako od mojej mamy. Vďaka tejto láske som silná a viem, kto som. Viac tu. Ďakujem, ďakujem, ďakujem za všetko!

Čo teba naučil o živote tvoj otec?

Krásny deň otcov :)))

Katarína Zacharová

.

 


 

f.

1 Komentár
  1. Lili
    Lili says:

    Ste krásna rodinka. Píšem v diskusii prvýkrát, hoci chuť na to som mala nespočetnekrát. Tak som sa potešila, že už aj v júni pribudol nový článok a pripravil mi chvíle potešenia. Katka, veľmi Vám ďakujem za inšpirujúce myšlienky, návody na posun v živote, za potešenie z rovnakej vlnovej dĺžky… a mohla by som dlho pokračovať. Váš vzťah k rodičom a v rodine, ako takej, dáva nádej, že napriek všeobecnej skepse to s nami ľuďmi nie je až také zlé. Je čas hľadať to pekné, to čo nás spája, pracovať na sebe a zdokonaliť sa tak, aby nebol dôvod závidieť ostatným. Vďaka ľuďom ako ste Vy sa to určite podarí. Veľa šťastia a úspechov. Teším sa….

    Odpovedať

Napísať komentár

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>