Ako s partnerom spolunažívať, a nie iba prežívať

Túžite po naplnenom vzťahu? Mnohé z nás občas riešime alebo sme už niekedy riešili problematiku partnerstva. Od svojho partnera očakávame isté správanie, činy. Nemilé prekvapenie však nastáva, keď si uvedomíme, že on „nehrá“ podľa nášho scenára. Predstava, aké by to bolo žiť s princom z rozprávky, sa vynára nielen počas sledovania romantického filmu. Krásny, múdry, milý, veselý, vtipný, finančne zabezpečený… Obzeráme sa okolo seba – kdeže je ten náš princ? Nehľadajme ďaleko. Možno je ním práve náš partner.

Milé dámy, máme priam až neuveriteľnú predstavivosť. Dokážeme do svojich očakávaní „vsunúť dejovú líniu“ na nasledujúce hodiny, až celé dni. S istotou potom očakávame naplnenie nášho časového plánovača. Muž, ktorý je v tom celkom nevinne, však „hrá“ v úplne inej dejovej línii. Netuší, že existuje istý scenár s presne vykreslenou postavou. Ktovie však, či takáto postava aj reálne existuje, alebo ide o čisto fiktívnu bytosť. Postava, ktorá síce napĺňa očakávania a túžby ženského srdca, ale v skutočnom živote však pravdepodobne nebola ešte objavená.

Pokiaľ chceme viesť plnohodnotný a šťastný partnerský život, mohli by nám byť užitočné (okrem mnohých ďalších) aj nasledujúce odporúčania:

  • Do vzťahu dávajme to, čo od neho očakávame.
  • Potrebujete v živote veľa lásky? Rozdávajte ju. Chcete, aby vás partner viac objímal? Doprajte aj jemu objatie. Túžite po harmonickej komunikácii? Komunikujte s partnerom s úctou. Prajete si byť vypočuté? Načúvajte tomu, čo vám rozpráva. Na úspešný vzťah treba dvoch.
  • Znížme očakávania, aby boli reálne.
  • Partnerstvom sa skĺbili dva rôzne životy dvoch ľudí s rôznymi návykmi. Prirodzené preto je, že na rôzne udalosti reagujeme rozdielne. Keby sa nám podarilo znížiť niektoré očakávania a menej sa na partnerove činy a reakcie viazať, vyhli by sme sa mnohým sklamaniam. Vhodnou voľbou je očakávať priemernú reakciu partnera. Ostane nám tak priestor na nečakané milé prekvapenie.
  • Nepodriaďujme sa partnerovi za cenu potlačenia vlastných túžob.
  • V partnerskom vzťahu je potrebné robiť kompromisy, pretože dvaja ľudia by mali byť rovnocenní.
  • Neočakávajme však, že ak vo všetkom vyhovieme partnerovi, bude nám o to vďačnejší. Dôležitá je rovnováha.
  • Neviažme sa na partnera príliš, užívajme si priateľov a aj chvíle bez partnera.
  • Vhodné je občas žiť aj svoj vlastný život, v kruhu priateľov alebo sa venovať aktivitám, ktoré síce nemáme spoločné s partnerom, ale napĺňajú nás a nabíjajú nás pozitívnou energiou. Keď sme spokojnejšie my, bude aj náš pohľad na partnera krajší a zároveň aj vzájomná komunikácia s partnerom bude o to príjemnejšia.
  • Doprajme partnerovi dýchať.
  • Tak ako my, aj naše polovičky si niekedy želajú stráviť čas s priateľmi, zašportovať si a celkovo ,,vypnúť’’.
  • Každý má občas právo nemať náladu.
  • V našom živote sa objavia aj dni, keď sme veľmi unavení, smutní alebo jednoducho máme chuť byť na chvíľu sami so sebou. Ak sa náš partner ocitne v takejto nálade, netreba s ním diskutovať o vízii budúcnosti, ani očakávať romantický posed pri sviečkach.
  • Meníme sa my, menia sa aj naše očakávania, preto komunikujme.
  • Tak ako v živote nie je nič večné, nie je stály ani náš postoj či očakávania od partnera. Dobrý spôsob, ako vyhodnotiť aktuálnu úroveň spokojnosti v partnerskom živote, je vzájomná komunikácia. Najlepšie je uložiť deti spať, vypnúť televíziu či počítač a porozprávať sa tvárou v tvár. Povedať si veci na rovinu. Uvidíte, ako budete mnohé prekvapené, čo všetko také mužské srdce ukrýva.

Raz sme hore, raz zase dole. Tak sa darí aj nášmu partnerskému vzťahu. Ale ruku na srdce. S kým trávite (okrem kolegov) najviac času? S kým riešite vašu budúcnosť a rodinné otázky? Kto je pri vás, keď sa smejete, aj keď vás niečo trápi? Áno, je to váš partner. Vaše životy sú navzájom veľmi prepojené. Občas sa prirodzene objavia nejaké nezhody v názoroch, ako aj sklamania. Kto vás môže zraniť hlbšie ako milovaná osoba? Ak je zároveň osobou, s ktorou prežívate najkrajšie chvíle vášho života, oplatí sa ubrať z nárokov a očakávaní a tešiť sa zo spoločne strávených chvíľ. Nepremárnime cenné chvíle, už sa nemusia opakovať. Držím vám palce v pestovaní plnohodnotného partnerského vzťahu.

Ste vo vašom partnerskom vzťahu spokojné a naplnené?

Čo si na vašom partnerovi najviac vážite?

Kladiete na vášho partnera vysoké nároky? Máte reálne očakávania? Napĺňa váš partner vaše očakávania alebo zvyknete byť sklamané? V čom to podľa vás spočíva?

Tešíme sa na vaše rady a skúsenosti :)

Zuzana Jančoková pre RealWoman

Superžena alebo ako riadiť podnik menom rodina

Poznáte ten pocit, keď večer padáte úplne vyčerpaná do postele, lebo váš pracovný deň trval v podstate namiesto ôsmich hodín takmer osemnásť? Zmáha vás únava, ale vy sa ešte premôžete a vyvešiate bielizeň, nachystáte deťom veci do školy či poupratujete obývačku, alebo umyjete riad. Neustále vám víri hlavou, čo všetko je ešte potrebné urobiť a keď to nespravíte vy, tak si na vás práca aj tak zajtra počká. Pripadáte si aj vy niekedy ako naprogramovaný robot – ak ho niekto vyruší, tak zavrčí a prevalcuje všetko, čo mu stojí v ceste, aby dokončil svoju misiu?

Nedávno som mala jeden zaujímavý rozhovor s kamarátkiným manželom. Keďže je cudzinec zo západnej Európy, náš rozhovor prirodzene smeroval k porovnaniu našich kultúr, života u nás a u nich. Zistila som, ako veľmi sa naša slovenská mentalita líši od tej západoeurópskej. Kritický postoj vyjadril k tomu, ako slovenskí muži vnímajú nás ženy a ako ženy vidia samy seba. Vraj si slovenské ženy myslia, že zvládnu všetko naraz. Za akú cenu však?

Bežný deň v týždni ženy vyzerá tak, že chodí do práce, po deti do školy či škôlky a robí s nimi úlohy. Stará sa o domácnosť, o deti, o manžela a chodí na nákupy alebo varí obedy a večere. V krajine manžela mojej kamarátky by takúto osobu nazvali superženou. Napriek všetkým spomínaným úlohám a činnostiam, ktoré musí žena za deň stihnúť, sa od nej navyše očakáva, aby bola stále milá, usmievavá, krásna, upravená a prítulná k manželovi, ktorý večer v posteli jasne naznačuje, že by už mohol byť aj ten sex :). Celkom prirodzené je, že žena, ktorá je úplne vyčerpaná, prípadne mysľou za sporákom či pri žehliacej doske, „vymýšľa” celý zoznam výhovoriek: ,,Nemôžem, lebo som unavená.. bolí ma hlava.. musím ešte umyť riad..’’ Manžel sa tak cíti ako posledné koleso na ,,voze”. Ak sa však žena rozhodne zaprieť a pristúpi na manželovu iniciatívu, v hlave jej už blikajú neutíchajúce kontrolky: ,,Pozor, pozor, riad neumytý, bielizeň nevyvešaná, oblečenie deťom na ráno nenachystané, manžel na služobku nepobalený…”

Najhoršie na tom je, že popri všetkých celodenných povinnostiach sa málokedy stíhame venovať deťom. Skutočne sa im venovať, nielen byť v ich okolí. Porozprávať sa s nimi, zahrať si s nimi hru alebo ich zobrať na výlet. Zároveň potrebujeme mať aj čas na seba, venovať sa svojim záľubám. Aké by mohlo byť na to riešenie? Jesť sa musí. Aj pracovať, starať sa o domácnosť a učiť sa s deťmi je potrebné. Z čoho teda môžeme ubrať?

Možno by sa z času na čas každá z nás mala seba samej opýtať: Čo je pre mňa v živote skutočne dôležité?

Pre mňa je to rodina, ktorej chcem venovať čas. Náš spoločný čas s deťmi, s manželom chcem stráviť zmysluplne- aktivitami, ktoré nás robia šťastnými. Potom budeme šťastní aj doma, s manželom a deťmi. Chcem sa s deťmi hrať. Porozprávať sa s manželom. Vypočuť si deti, aké mali v škole zážitky. Poradiť im. Dokázať manželovi, že nie je na poslednom mieste v rebríčku denných aktivít. Nájsť si čas iba pre seba. Keď si stanovíme naše priority, potom nám to doma môže fungovať. Ostatné aktivity sa dajú prenechať na iných, prípadne ich nebrať až tak vážne. Čo by sa stalo, ak by sme občas jedli cestoviny alebo rožky? O niektoré práce sa môžeme podeliť so svojím manželom. O deti by sa však mala starať matka, vychovávať ich a naplno sa im venovať. Z toho mi vyplýva, že na prvom mieste môjho rebríčka je úloha matky a manželky.

Ďalším vplyvným faktorom sú financie. Máloktorá z nás si môže dovoliť paniu na upratovanie alebo si jednoducho nevie predstaviť mať cudziu osobu vo svojom dome. Potom by riešením mohlo byť- ubrať zo svojich nárokov, nebrať život až tak vážne a určiť si priority. Nové módne kúsky či drahý nábytok počkajú, väčšiu hodnotu má určite čas strávený s rodinou. Koľko ľudí by sa tým stalo šťastnejšími? A koľko manželstiev by sa zachránilo?

Skúste si uľahčiť život a nájsť spôsob, ako na to. Každá sme iná, máme iné povinnosti a zvládame určitý záťažový stupeň. Závisí len od nás, ako si život zariadime, kde urobíme kompromisy a kde by sme kompromisy robiť nechceli. Venujme sa činnostiam, ktoré nás robia šťastnými a dávajú nám zmysel. Byť superženou nie je vždy to pravé orechové. Načo klásť na seba toľko nárokov?

A tak najdôležitejšiu otázkou, ktorú si treba zodpovedať, zostáva:

Čo je pre mňa v živote skutočne dôležité?

Ako to funguje u vás doma? Máte čas na seba, deti a na manžela?

Ako zvládate všetky povinnosti?

Budeme sa tešiť, ak sa s nami podelíte o vaše skúsenosti a riešenia.

Zuzana Jančoková pre RealWoman

Keď sa naše cesty rozchádzajú…

Naše životy by som prirovnala k jedinečným cestám, dráham, ktoré si sami vytvárame. Malými krokmi – rozhodnutiami určujeme tempo aj smer našej výpravy. Niekedy ideme veľmi rýchlo, inokedy veľmi pomaly, niekedy sa naše cesty zakľukatia, no potom nájdeme smer, ktorým sme sa chceli uberať. Na našej ceste nás sprevádzajú rôzni ľudia – rodičia, súrodenci, kamaráti, priatelia, partneri, manželia. Pretínajú nám cestu v rôznych chvíľach, každý z nich pri nás ostáva istý čas. Čo sa stane, ak nás niektorí z nich opustí? Odkloní sa od našej dráhy?

Začneme sa obzerať späť….

Keď niekto s nami dlho putoval po našej ceste a zrazu nastane chvíľa, keď tento človek odchádza, jeho cesta sa vzďaľuje od našej, naberá iný smer, väčšina z nás sa začne obzerať. Začneme premýšľať nad tým, aké to bolo, aké to už nikdy nebude, o čo všetko sme prišli.

Pýtame sa: Prečo ma tento človek opustil? Prečo ma už nemá rád? Prečo si už nerozumieme tak, ako predtým?

Jednoducho sa to deje. Nie je to nič negatívne. Ľudia sa menia, okolnosti sa menia, my sa meníme. Zrazu nám nevyhovuje spolužiak, s ktorým sme sa dokázali pred pár rokmi smiať až do kolien. Zrazu si menej rozumieme s priateľkou, s ktorou sme sa dokázali pred rokom rozprávať hodiny, cítili sme sa pri nej úžasne a hovorili sme si – navždy a večne, až pokiaľ nás smrť nerozdelí. Už nám viac nevyhovuje partner, s ktorým sme pred pár mesiacmi boli šťastní a mysleli si, že nás nemôže nič rozdeliť. Naše cesty sa jednoducho rozchádzajú…

S minulosťou je to ako so spätným zrkadlom v aute. Musíme sa doň sem-tam pozrieť, ale keby sme doň pozerali stále, boli by sme každú chvíľu v priekope.

Ako z toho všetkého vyťažiť namiesto otázky, prečo sa to stalo?

Niektorí ľudia sú v našom živote len malú chvíľku a ovplyvnia náš život viac, ako niekto, koho poznáme roky. Ak si uvedomíme, že ľudia nám prichádzajú do života s istým opodstatnením, môžeme z toho vyťažiť – rastieme pri nich. Ak jeden z nás nerastie, je to signál, že jeden z nás potrebuje ísť iným smerom. Ak si osvojíme postoj, že všetko je tak, ako má byť, že každý s nami putuje potrebný čas, dokážeme sa lepšie vyrovnať s touto stratou.

Niekedy sa snažíme udržať ľudí v našich životoch za každú cenu

Vyjadrila by som to pomocou analógie o potrubí.

Ak sú všetky časti nášho potrubia silné a nepoškodené, všetko funguje tak, ako má. Niekedy však prídeme na to, že naše potrubie je niekde deravé a tekutina uniká… Ako prvej sa chopíme náplasti a zalepíme túto dieru. Všetko zase pokračuje tak, ako predtým. Keď to však najmenej čakáme, potrubie praskne opäť – na tom istom mieste.  My zoberieme inú náplasť, z inej hmoty či od inej firmy a opäť sa tešíme, ako sme tento problém rýchlo vyriešili. Lenže, netešíme sa dlho. Opäť sa objaví diera, ktorá je samozrejme väčšia, ako bola tá predtým. My sme zúfalí a zoberieme niečo pevnejšie, o čom sme presvedčení, že vydrží. Možno, že vydrží dlhšie, ale pri zatĺkaní tejto diery porušíme inú časť potrubia. Takto sa to neustále zhoršuje. Potrubie síce chvíľu funguje, ale potom sme zase smutní, že nie a my vymýšľame neustále nové a nové náplasti. Vyčerpáva nás to…

Nedokážeme „lepiť“ diery donekonečna. Príde moment, keď musíme urobiť rázne rozhodnutie. Vymeniť deravé časti za nové, aj keď tie deravé máme radi…

Vždy si zoberme od ľudí len to najlepšie

Zabudnime na to, že sme sa hádali, zabudnime, že nám ublížili. Majme svojich bývalých „spolucestujúcich“ uložených vo svojom srdci s rešpektom, pretože nás veľa vecí naučili a to je to najdôležitejšie. Keby sme mali myslieť stále na zranenia, ktoré nám zostali, boli by sme navždy zviazaní. Takto sme voľní a môžeme ísť ďalej. Zase raz niekoho stretneme, ľudí, ktorí tu budú chvíľu, iní tu budú možno roky.

Prednedávnom som stratila jedného „spolucestujúceho“, o ktorom som si myslela, že bude pri mne kráčať do konca môjho života. Bolo to pre mňa ťažké. Najviac mi pomohol postoj, že všetko, čo sa deje, má svoj zmysel a záleží iba odo mňa, ako sa k tomu postavím a čo z toho vyťažím. Veľakrát si vytváram bolesť sama – keď očakávam. Toto je pre mňa ďalším poučením. Potrebujem sa zamerať na momentálne chvíle a prestať očakávať, ako bude môj život vyzerať a kto bude ním kráčať so mnou.

Pomáha mi taktiež povedať si nahlas: …(meno), ďakujem ti, že si bol v mojom živote. Ďakujem ti za všetky užitočné veci, ktoré som sa pri tebe naučila. Teraz som sa rozhodla ísť ďalej.


TEST: Reflexia vašej reality

Chcete vedieť, ako ste na tom momentálne vy? Urobte si večer test. Pred spaním si zrekapitulujte svoj deň. Ak potrebujete, zapíšte si to na papier.

Koľko minút ste strávili:

  • spomínaním na pekné spomienky z minulosti
  • prezeraním starých fotografií, spomienkových predmetov
  • spomínaním na negatívne emócie, zážitky
  • na miestach, kde ste sa v minulosti cítili príjemne

Tieto minúty vám podajú správu, ako ste na tom…


Zažili ste niečo podobné? Stratili ste niekoho vám blízkeho?

Ako ste sa s tým vyrovnali?

Dokázali ste sa posunúť vpred alebo sa ešte stále obzeráte do spätného zrkadla?

Petra Kaločayová pre RealWoman

Prečo chlap, ktorého sme si vysnívali, neprichádza?

Každá z nás má v hlave istú predstavu, aký by mal byť náš budúci partner. Túto vysnívanú „osobu“ si nosíme stále so sebou – v našej hlave. A vždy, keď stretneme potenciálneho muža – partnera, začneme porovnávať. Odmietneme prvého, druhého… desiateho. A potom sa začneme pýtať. Prečo chlap, ktorého som si vysnívala, neprichádza? Ako je to možné? Kde sa len túla?

Prieberčivosť alebo…?

Pred nedávnom som sa rozprávala s mojou kamarátkou, ktorá si nemôže nájsť priateľa. Žiaden sa jej totiž nepáči. Jednému chýbalo to, druhému zase niečo iné, nikto nespĺňal jej kritériá. Už som bola v koncoch, nevedela som, čo jej mám na to povedať, v mysli som na ňu kričala, že je prieberčivá, no zrazu zo mňa vyšla otázka, ktorá sa od posudzovania v mojej hlave líšila:

„Miška, môžeš mi popísať tvoju predstavu ideálneho muža?“span> A ona, ako keby to čakala, hneď spustila:

„No samozrejme, musí ma fyzicky priťahovať. Ďalej musí byť sebavedomý, ale nie príliš, to by mi liezlo na nervy. No a musí sa vedieť o seba postarať, zarobiť peniaze. A keď ma chytí za ruku, tak sa budem cítiť v bezpečí a nič mi nebude chýbať. Veď vieš.“span> Usmiala sa…

„Potom musí byť citlivý a musí ma brať takú, aká som, chápať ma, starať sa o mňa… Predstavujem si, ako do noci diskutujeme – dokážeme sa o všetkom porozprávať. On po čase už bude vedieť, na čo myslím.“span>

Tak a vedela som, kde je pes zakopaný. Najprv som ju chcela obviniť, že je prieberčivá, čo by bola moja chyba, pretože koreň problému bol niekde inde. Ona si jednoducho vysnívala niečo nereálne.

Pán Dokonalý

Nie je to iba prípad Mišky, takých je nás viac. Vysnívame si typ chlapa, pána Dokonalého, ktorý nemá ani chybičku a potom sa čudujeme, že neprichádza. Ako majú potom skutoční chlapi bojovať s touto dokonalou „bytosťou“? Naše srdce je už spútané, previazané mašličkou a čaká na „neho“.

Nehovorím, že by sme nemali mať isté nároky, kritériá a zobrať prvé, čo príde, ale buďme realistické.

Protiklady sa priťahujú.

Musíme si uvedomiť, že muži a ženy sa líšia a to je práve to, čo nás k sebe priťahuje. Použila by som označenie typický muž a typická žena. Typický muž – ochranca, silný, priebojný, živiteľ rodiny, neprejavuje city. Typická žena – citlivá, starostlivá, chápajúca, jemná…

Keď sa na to spätne pozrieme, tak Miška hľadala muža, ktorý ju priťahuje a najlepšieho kamaráta v jednom.

Samozrejme, v dnešnom svete to už nie je tak, ako v minulosti a typickí muži a typické ženy sa z neho pomaly vytrácajú. Ženy pracujú, majú veľkú ctižiadostivosť, muži ostávajú na materskej. Na tom nie je nič zlé. Ale musíme si byť toho vedomé. Ak hľadáme citlivého muža, ktorý nám bude načúvať, nemôžeme od neho čakať, že sa v sekunde prepne a bude z neho akčný hrdina…

Odložme nabok očakávania a dajme šancu ľuďom, ktorí nám prichádzajú do života. Prichádzajú z istého dôvodu, tak si otvorme oči a vyťažme z toho čo najviac


ONLINE DISKUSIA: Pomôžte nám nájsť odpovede a nové perspektívy. Aký je váš názor na nasledovné témy?:

Ako si vybrať toho správneho muža? Ako ste to urobili vy?

Existuje podľa vás pán Dokonalý alebo máme len veľké nereálne očakávania a to skutočné nám uniká pomedzi prsty? Ako sa v tom vyznať?

Aká je podľa vás dnes typická žena a typický muž? Skutočne sa meníme alebo je to len fáza, ktorou prechádzame, aby sme sa znovu identifikovali?


Tešíme sa na váše komenty, názory a skúsenosti :)

Petra Kaločayová pre RealWoman

Len blázon sa snaží chytiť lásku …

Predstavte si, že máte na dlani veľmi jemný piesok, ktorý nechcete stratiť. Je to pre vás veľmi dôležitý piesok. Vy ho milujete. Čo urobíte, keď nechcete, aby vám ušiel? Budete sa ho snažiť silno stisnúť v dlani? On urobí práve to, čo nechcete. Utečie vám pomedzi prsty… A čo sa stane, ak ho necháte len tak ležať na dlani? Zostane pri vás… V živote sa mi viackrát potvrdilo, že čím viac sa snažíme niečo pevne držať, tým viac nám to uteká. Vidím to vo viacerých oblastiach života, no najviac vo vzťahoch. Vypočujte si môj príbeh.

- Au, vetrík, čo to robíš? Bolí ma to.

- Prepáč, prepáč, nikdy by som ti nechcel ublížiť, nikdy, veď to vieš, len som chcel byť bližšie k tebe, aspoň na moment ťa objať.

- Ale vetrík, toto sme už predsa preberali. Vieš, že sa to nedá, aj keď nás to oboch mrzí.

- Ja viem, som si toho plne vedomý, len niekedy, nedokážem vydržať. Si taký krásny, lietaš si sem a tam, sadneš si hocikedy na zelený lístok či na lesknúci sa kvietok, tých všetkých sa dotýkaš a ja ťa nesmiem nikdy objať.

- Vetrík, dúfam, že nežiarliš! Preberali sme to už toľkokrát. Milujem ťa celým svojím srdcom, pretože práve ty, vetrík si ma dovial na najkrajšie miesto na Zemi. Na moju obľúbenú lúku. Mám to tu veľmi rád, keď sa ráno zobudím a  prvý ranný lúč zohreje moje krídla, cítim sa ako v rozprávke. Ale nezabúdaj, keď sa zobudím, vždy pomyslím na teba. Myslím na to, ako vzlietnem a budem vedieť, že si tam, že ma držíš a nikdy nezradíš. Oprieš sa o moje krídla a budeme hrať tú najkrajšiu hru, budeš ma naháňať a potom ja teba a pritom sa nikdy nechytíme. Naša láska je večná, spočíva práve v našej voľnosti. Keby si ma chcel niekedy objať, a tým ma chytiť, vieš, čo sa stane. Umriem. Nezvládnem to.

- Nie, nehovor to, ja viem, ako to je, nechcem to počuť, chcel by som byť radšej niekým iným, kto by mohol byť pri tebe bližšie.

- Ale vetrík! Čo to len táraš! Také nezmysly! Veď práve ty si so mnou najviac ako len môžeš byť! Vždy si pri mne, keď spím, bdiem, sedím, lietam alebo robím …

- Dobre, žiarlim.

- Na čo ?

- Tebe sa to hovorí, ty si robíš, čo chceš. Keď sa ti páči tamten strom, ideš naň, keď sa ti páči iný kamarát, lietate spolu a vtedy mám chuť urobiť riadnu metelicu. Ja sa na to musím ešte aj pozerať!

- Ty blázonko, veď práve, stále ma počuješ, vieš, že ťa nikdy neoklamem, nielen preto, že môžeš byť kedykoľvek nablízku. Ja by som ťa nepodviedol. Som smutný z toho, že to nevieš!

 

- Ja viem, verím ti, ale nikomu inému. Keby som len bol …

 

- Prestaň! Ty to nechápeš, keby si ty nebol vietor, tak by sme sa nemohli nikdy tak milovať. Dopĺňame sa. Keby bolo keby, nič by nebolo také, ako je teraz. Keby som nebol krehký, nepriťahoval by som ťa, ale tebe sa páči moja sloboda, moje dúhové krídla, moje….

 

- Máš pravdu, spája nás to, čo nás najviac rozdeľuje. Už sa ťa nikdy nebudem snažiť chytiť motýlik. Veď držím tvoje srdce.

Každý si prosím vysvetlite tento príbeh po svojom :). Jediné, s čím by som sa chcela ešte podeliť sú slová mojej kamarátky Lindy, ktorá mi pred pár dňami odpovedala na moju otázku: „Máš priateľa?“ toto:

„Nerada hovorím – mám priateľa. Znie mi to tak, ako keby som ho vlastnila. A to nie je pravda. Vyjadrila by som to skôr takto – som s ním“.

Petra Kalocayová pre RealWoman

________________________________________________________________________________________

PREDSTAVENIE NOVEJ REALWOMAN REDAKTORKY

Petra Kaločayová rada stretáva nových ľudí, ktorí jej ukážu iný pohľad na život. Nebojí sa ukázať svoje vnútorné dieťa, ktoré sa teší z maličkostí a zo sveta. Rada sa usmieva a snaží sa pozerať na veci z tej lepšej stránky. Zmysel života vidí v láske, neustálom rozvíjaní a v žití momentálneho okamihu. Písanie pre RW je pre ňu príležitosťou niečo po sebe zanechať a teší sa, ak jej pohľad dokáže pomôcť, čo i len jednej čitateľke RW.

Má nadšenie pre prácu s ľuďmi, prírodu, osobný rozvoj, spoznávanie nových miest.

Zistite, prečo si vyberáte určité typy partnerov

Vzťahy sú tým, na čom rastieme celý život. Ľudia do našich životov prichádzajú a zasa odchádzajú. Nastavujú nám zrkadlá a sú našimi učiteľmi. Niekedy to pochopíme hneď, a inokedy až časom. Celkom sa mi zapáčila myšlienka mojej kamarátky, ktorá mi hovorila o tom, že partneri sa majú spolu rozvíjať. Neexistuje ideálny vzťah, skôr je dôležité to, aký je tam potenciál pre rast oboch partnerov, pretože každý človek nám má čo dať. Ak však daný pocit už pri partnerovi nemáme, vtedy sa ten vzťah chýli ku koncu.

Čoraz častejšie v mojom okolí pozorujem, ako narastá počet rozchodov či rozvodov. Jeden si nájde niekoho iného, nie sú spolu šťastní, ona sa necíti naplnená, on jej nedáva to, čo potrebuje, zmenili sa ich hodnoty alebo priority, obaja chcú ísť inou cestou a mnoho iných dôvodov, ktoré ma nútia zamyslieť sa nad tým, prečo sa vôbec títo ľudia dali dokopy?

Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa mi dostala do rúk úžasná kniha s názvom Láska, vzťahy, konštelácie, s podtitulom Partnerstvo ako možnosť rastu a transformácie od autora Jána Bíleho. Zaujala ma svojou jednoduchosťou, priamosťou, dokonca niekedy máte pocit, že ide až pod kožu. Natoľko ma inšpirovala, že som sa rozhodla prepožičať si pár pokrokových myšlienok, a tak vám pomocou tejto jedinečnej knihy priblížiť možno trochu iný pohľad na partnerstvo, na vzťah ženy a muža.

Podľa Jána Bilého väčšinou do partnerských vzťahov premietame všetko to, čo nám už roky chýba. Korene týchto potrieb pritom siahajú až do nášho najrannejšieho detstva. Partner nám len nastavuje zrkadlo a väčšinou od neho očakávame, aby naplnil to prázdne miesto v našom vnútri, tzv. nenaplnené detské potreby, teda to, čo nám mali dať, ale nedali rodičia, väčšinou preto, že to sami nedostávali, a tak nám nemohli dať niečo, čo sami nemali alebo nepoznali.

Napríklad: V živote nás rodičia nepochválili, nepovedali nám, že sú na nás hrdí a práve toto budeme podvedome očakávať od partnera, pretože to je pre nás veľmi dôležité.

V tejto knihe som našla skvelé cvičenie, ktoré vám nižšie ponúkam, kde jednoducho odhalíte to, čo vlastne od svojho partnera potrebujete a odpoviete si samy pre seba, prečo ste s daným partnerom. Toto cvičenie som si urobila, poslala som ho aj niekoľkým známym a bolo udivujúce, aké je trefné.

Cvičenie: Čo od svojho partnera potrebujem – autor: Ján Bilý

1. Vezmite si papier a rozdeľte ho na polovicu. Do jednej časti napíšte, aké vlastnosti musí mať váš partner, resp. aký musí byť, aby ste sa do neho zamilovali. Do druhej časti naopak napíšte, kým za žiadnu cenu byť nesmie alebo vymenujte vlastnosti, ktoré nesmie mať. Pokúste sa nevychádzať z toho, čo ste sa naučili, čo ste počuli alebo čo si myslíte, že by bolo správne. Snažte sa vychádzať z toho, aké to bolo v tých niekoľkých posledných prípadoch, keď ste sa zamilovali. Čím viac podobnosti nájdete, tým lepšie. Tento list si potom dajte do obálky.

2. Na druhý deň si vezmite iný list papiera a napíšte tam podrobne všetko, čo pre vás bolo dôležité, keď ste boli malí. List opäť rozdeľte na dve polovice. Na jednu napíšte, čo vám chýbalo, čo ste nemali, čo ste si od rodičov alebo iných, pre vás dôležitých členov rodiny priali. Na druhú polovicu listu napíšte, čoho bolo naopak vo vašej rodine príliš, čo ste nechceli, čo vás obťažovalo, zväzovalo, obmedzovalo, prípadne vám liezlo na nervy.

3. Tretí deň na tretí list (na jeho prvú polku) napíšte, aké pozitívne pocity a prežitky vám poskytuje vaša skupina, ktorá nie je rodinou, ale ku ktorej patríte, v ktorej zažívate pocit spolupatričnosti. Môže to byť športový klub, okruh kamarátok, kamarátov, ezoterická alebo záujmová skupina, spolužiaci, spoluhráči, niekto, s kým sa pravidelne stretávate. Ak sa vám zdá, že taká skupina neexistuje, potom patríte do skupiny ľudí, ktorí nepatria ku žiadnej skupine. V tomto prípade uveďte, čo vám prináša pocit spolupatričnosti so skupinou individualistov. Na druhú polku napíšte vlastnosti skupiny, ktorá je vám skutočne nesympatická (politici, vegáni, nacisti, skinheadi,..)

4. Následne všetky tri listy porovnajte.

Budem rada, ak sa podelíte v komentári pod článkom o svoje dojmy z neho. Prajem veľa spoločného rastu vo vzťahoch :).

Lucia Stašeková pre RealWoman

Vôňa priateľstva

Na našom sídlisku neboli v mojom veku žiadne deti a tak, kým som nespoznala nových kamarátov v škole, hrávala som sa väčšinou sama. Vymyslela som si svojich vlastných imaginárnych kamarátov, s ktorými bola zábava po celý deň. Mamu to až tak neznepokojovalo, keďže som si pýtala na večeru viac krupicovej kaše a celú som zjedla. Lebo som kŕmila „akože“ aj svojich kamarátov z tajomného lesa.

Nedávno ma mamina prichytila opäť so širokým úsmevom, ako sa s niekým rozprávam v obývačke, hoci na stole som mala len notebook. Na jej prekvapenie sa z neho usmievala kamarátkina tvár.

Technológie priniesli do nášho sveta niečo nové, nepoznané. Stačí mať len chvíľu času a už nás spoja s niekým, kto sa nachádza na konci sveta. Alebo s vašou spriaznenou dušou, s ktorou nemôžete vybehnúť po práci na lahodnú kávu do vašej obľúbenej kaviarničky na rohu ulice. Ako za starých čias by ste sedeli pri tom mierne kývajúcom stolíku, pozorovali cez sklený výklad uháňajúcich ľudí, a popritom rozoberali podstatné aj nepodstatné maličkosti. Ladíte na rovnakú vlnovú dĺžku, ale už nežijete v rovnakom meste. Technika síce pokročila, žiaľ ešte nás nevie teleportovať niekoľko stoviek kilometrov.

Existujú názory, že sociálne siete kazia priateľstvá. Dokonca raz niekto napísal, že tie vzťahy, o ktorých si myslíme, že sú skutočné, môžu byť len akousi imaginárnou bublinou. Namiesto toho, aby sme sa stretli v reálnom svete, spájame sa v tom nereálnom. Každý má príležitosť starať sa o svoje priateľstvá spôsobom, aký považuje za správny. Mne sa skôr zdá smutné, keď sa nestaráme o svoje vzťahy vôbec.

V kuchyni to rozvoniava po čučoriedkovom koláči, ktorý som práve dopiekla. Zapínam malý počítačový zázrak a už rozoberám na obrazovke kuchárske umenie s kamarátkou cez Atlantik. Nemôže ho síce ochutnať, ale aspoň som ju navnadila na pečenie a zistila, že o mesiac konečne priletí na Slovensko. O hodinu sa vyberiem von na ďalšiu návštevu s koláčom na tanieri. Kamarátka z vysokej býva o ulicu ďalej, nebudem si s ňou predsa písať cez chat. A okrem toho, bola by škoda, keby som ten báječný koláč jedla za tými „internetovými oknami“ sama.

Alena Gnidiak pre RealWoman

Je naivné myslieť si, že existuje svetlo bez tmy

Divadlo. Niektorí sú lepší a iní horší herci. Ruku na srdce: Správate sa vždy tak, ako to cítite? Poviete, čo si myslíte? Správate sa podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia? Ste po rozchode. Stále ho milujete. Poviete mu to? Veď za čo iné ako za lásku sa oplatí bojovať? Mám moju obľúbenú otázku, ktorú si zvyknem niekedy klásť. Niekto vám ublížil. Dáte mu to najavo? Cítite sa ukrivdení. Budete to prezentovať?

Naša psychika funguje ako dobre premyslený mechanizmus. Stále vymyslí nové a nové, lepšie a lepšie stratégie prežitia. Väčšinou po nejakej ťažkej životnej udalosti, po sklamaní.. Na jednej strane je to dobré, pretože nebyť tých stratégií, asi by sme nedokázali relatívne v pohode fungovať ďalej. No na druhej strane za akú cenu? Roztočí sa náš kolobeh života a sme chytení v pasci. Utekáme ako škrečky na kolotoči. V jednom kruhu, z ktorého sa nám veľmi ťažko vystupuje, obzvlášť, keď naberie vysoké obrátky.

Pracujeme. Niekedy viac, ako je potrebné. Máme záľuby. Cestujeme, spoznávame, vymýšľame si aktivity. Sme občas v neustálom pohybe. Čo sa stane, keď sa zastavíme? Keď našu psychiku prestaneme zahlcovať stále novými informáciami? Vtedy do seba všetko zapadne ako skladačka puzzle a naše podvedomie dostane zelenú. Pomaličky sa z neho začnú vynárať obrazy, predstavy, myšlienky, všetko to, čo sme doteraz nevnímali. Možno preto, že sme sa sústredili na niečo iné, zamestnávali sme svoju hlavu stále nejakými povinnosťami, alebo preto, že sme to nechceli vidieť a pochopiť. Možno sme sa báli…

Typicky únikovou stratégiu je pre mňa motto, ktoré som si raz prečítala kdesi na sociálnej sieti: „Taký je život, povedal klaun so slzami v očiach a na tvár si namaľoval úsmev“. Čudovala som sa, koľko „lajkov“ mala táto myšlienka. No potom som si uvedomila, že toto je neskutočne typická reakcia dnešnej doby. Snažíme sa byť viac pozitívni, viac veselí, lepší, krajší, milší a niekedy si ani neuvedomujeme, že existujú aj iné emócie, ako sú bolesť či smútok. Nepatria práve k tým obľúbeným, no možno práve preto by sme na ne nemali zabúdať a mali by sme im dať priestor, namiesto toho, aby sme sa tvárili, že tam nie sú.

Myslím si, že je úplne ľudské, normálne a zdravé byť smutný, nemať práve náladu, nechcieť nič riešiť. Možno je lepšie nechať tieto emócie postupne odznieť, ako rýchlo vytvárať nové a modifikovanejšie stratégie a tváriť sa, že všetko je v najlepšom poriadku a nikdy sme sa nemali lepšie.

Teraz už viem, že v tichu nás dobehne všetko, pred čím celý ten čas utekáme.

Nie je lepšie pomenovať veci ich pravým menom?

Plakať, keď sme smutní a usmievať sa, keď sme šťastní?

Kedysi som mala utkvelú predstavu o ideálnom svete, kde existuje len všetko krásne, ľudia sú k sebe milí a každý je len dobrý. Môj učiteľ Voice Dialogue (metóda prenikajúca do najhlbších vrstiev našej psychiky) mi raz na tréningu povedal: „Je naivné myslieť si, že existuje svetlo bez toho, aby sme si mysleli, že existuje tma.“ A ja som bola dosť naivná! Nevravím, že už vôbec nie som, no postupne mi moje ružové okuliare padajú z nosa a vidím aj druhú stranu mince.

A ako je to teraz?

Uvedomujem si, že nič nie je ani biele, ani čierne. Všetko a každý má aj svoju temnú stránku. Učím sa neutekať od problémov, naopak, zastanem a pozorujem moje stratégie, ktoré si vytváram a idem presne proti nim, aby som mohla ďalej rásť. Vo svojich vzťahoch sa snažím byť úprimná a otvorená. Dávať karty na stôl a buď sa to druhej strane bude páčiť a bude ma brať takú, aká som, alebo nie. Faloš a pretvárku si neprosím. Radšej si zložme masky a buďme samí sebou!

Prajem vám veľa úprimnosti vo vašich vzťahoch!

Lucia Stašeková pre RealWoman

Áno, láska je liekom na všetko

Každý deň sa stretávame s rôznymi situáciami, ktoré v nás vyvolávajú lásku alebo nás od nej vzďaľujú. Pracovný stres, vyčerpanie a stereotyp nás zanechávajú akýmisi chladnými. ,,Musím urobiť toto, potom to a nakoniec ísť ešte tam..” Tvár zostáva zamračená a nálada na bode mrazu. Keď do toho príde ešte nejaká nemilá udalosť, tak do popredia vystúpi hnev. Lenže to už sa dostávame do začarovaného kruhu. Hnev vyvolá ďalšie kolo negatív a úsmev je v nedohľadne. Ako tento bludný kruh zastaviť? Skúste lásku – je skutočne všeliek.

V partnerstve sa občas stretávame s napätými situáciami, keď ani jeden z partnerov nemá náladu a občas aj zahrmí. Jedno je však isté, keď pridávate polienko do ohňa, tak ho tým iba živíte a oheň je zrazu nezvládnuteľný. Treba zvoliť inú taktiku. Na rozzúrenú ,,šelmu’’ je lepšie ísť s láskou. Čo tak skúsiť vetu: Aj tak ťa ľúbim. Alebo: Spolu všetko zvládneme, veď si moja láska. A potom už len sledovať, aké zázraky sa udejú. ,,Šelma“ zrazu nemá slov. Záchvat hnevu sa akoby vyparí a doma je zase harmónia a pohoda.

Tak ako dospelí, aj deti sa občas dokážu riadne rozčertiť. Vymýšľajú veci, ktoré sa dospelým nepáčia a naschvál skúšajú, koľko rodičia unesú. Občas idú až na hranu. Keď sa im niečo zakáže, dokážu byť niekedy veľmi trucovité. Tak ako aj my dospelí. Ale čo v takej situácii? Niekedy je ozaj veľmi ťažké sa ovládať, ale bitka či krik veľakrát prinesú iba ďalší krik a vystupňovanie situácie. Na deti treba ísť s láskou. Láska je najsilnejšia zbraň. Keď malému nahnevanému huncútikovi poviete, že ho veľmi ľúbite a že mu viac pristane úsmev na tvári, sledujte, čo sa bude diať. Zrazu akoby nemal zbraň. Porazili ste jeho hnev láskou. A tak bude následne konať aj dieťa. Keď sa budete hnevať vy, príde za vami a povie: ,,Mami, buď na mňa milá, veď ja ťa ľúbim.”

Podobné platí aj pri každodenných povinnostiach: práca, nákupy, pošta, úrady… Nie je nič nezvyčajné stretnúť v obchode alebo za priehradkou na úrade nie príliš dobre naladenú dámu či pána. Ak vás pozdraví, je to akoby zázrak. Ale nezúfajte, už poznáte tajomstvo. Skúste naňho úsmev a niečo povzbudivé. Pochváľte jeho košeľu, poďakujte mu za pomoc alebo ho upozornite na krásne kvety kvitnúce pred budovou. Možno sa stanú zázraky :).

Určite sa aj vám prihodilo, ako sa na vás na ulici niekto iba tak sám od seba usmial. Pamätáte si, ako vás to nesmierne potešilo? No mňa veľmi :). Alebo keď sa niekto len tak usmieval v autobuse. Možno vyzeral ako blázon, ale dobrou náladou nakazil určite aj ostatných

spolucestujúcich.

Keď je niekto z našich blízkych chorý, taktiež potrebuje veľa lásky. Sami to tak cítime, preto im pomáhame a snažíme sa im v ubolených chvíľach dodať energiu. Láska a pohoda sú vtedy najväčšími pomocníkmi a urýchľovačmi prirodzeného uzdravenia.

A aká je vaša voľba? Žeby láska? Vždy, keď príde príležitosť a treba sa rozhodnúť, je lepšie zvoliť lásku. Veľa vecí sa tak rýchlejšie vyrieši a prestanete mať pocit, aké je všetko zložité. Často si za negatívne udalosti môžeme sami, našou tvrdohlavosťou. Láska je tá správna voľba, prináša harmóniu a mier. Znie to tak jednoducho, ale ono to skutočne jednoduché aj je. Blíži sa máj, lásky čas, tak podporme aj tento krásny kvitnúci mesiac spoločne. Začnime náš deň láskyplným úsmevom a svet bude odrazu krajší :).

Zuzana Jančoková pre RealWoman

6 najčastejších spôsobov, ako vo vašom vzťahu spustíte nezmyslenú hádku

Poznáte to, nevinná poznámka a ocitnete sa v situácii, ktorá vyvrcholí otravnou hádkou a nekontrolovateľnou lavínou obviňovaní. V zápale boja kto z koho si ani neuvedomíte, že dôvod, pre ktorý sa hádate, je banálny.

O hádkach sa zvykne hovoriť, že „prečisťujú“, ale často sa dá použiť aj menej deštruktívny spôsob, ako si vyjasniť postoje a názory bez toho, aby vzťah ochladol, narušila sa dôvera a nahromadilo množstvo nedorozumení.

To, čo nám pri budovaní zdravých a napĺňajúcich vzťahov pomáha, je schopnosť zvládať konflikty. Mnohým vieme predísť tým, že včas rozpoznáme varovné signály a zachováme sa tak, aby sme vzniku zbytočnej a vyčerpávajúcej zvady predišli.

Udržať búrku v pohári.

Ak urobíte revíziu svojich reakcií, ktoré zvyknete v napätej situácii automaticky použiť, možno bude medzi nimi aj obdobné tvrdenie: Ale to som predsa nikdy nepovedala. Toto môže byť ten moment, ktorý zvýši napätie a dá veci do varu. A podobných viet má každý z nás v repertoári dosť na to, aby nimi prikladal do ohňa..

To, na čo potrebujete v situácii nesúhlasu pamätať, je, že vždy máte možnosť voľby – aj keď si myslíte že nie, nájde sa celá škála možností. Na tie si však v zápale boja nespomenieme. O nich potrebujeme uvažovať skôr, než sa zápalná šnúra podpáli, lebo potom sa už ťažko hasí..

Takže, ak chcete udržať búrku v pohári, potrebujete rozoznať, čím sa vaše obligátne stanovisko zmení na jedovatý konflikt. Chcem vám dať do pozornosti 6 spúšťačov, ktoré dokážu nevinnú situáciu premeniť na bojisko, ale aj 6 spôsobov, ako sa hádke vyhnúť..

1. Ostrý otvárač

To ti ako mohlo napadnúť?

Snažíš sa byť zábavný?

Myslíš, že si zjedol všetku múdrosť sveta?

Počúvaš sa ty vôbec, čo mi hovoríš?

Isto ste postrehli, že takouto zbytočnou frázou alebo poznámkou zaručene zvýšite napätie.

Paralela s otváračom je namieste preto, lebo konflikt sa spustí, čím sa dostane von aj to, čo bolo ukryté pod povrchom, na dne konzervy. A hoci obsah zvyčajne priamo nesúvisí s témou, neriešených problémov je zrazu na svete celý batalión..

Každý výrok, ktorý je v podstate neškodný, je nebezpečný, ak je interpretovaný tak, že má skrytý význam. Namiesto toho, aby sme priamo povedali, o čo nám ide, podsunieme do éteru niečo v zmysle: Už je večer a ja som sa stále nedočkala toho, čo si mi ráno sľúbil alebo Myslela som si, že to bude vyzerať inak, ale čo už..

Muži môžu namietať, že ostré otvárače nebývajú také stručné. Poznajú ich skôr ako „hysterické záchvaty”. Racionálne argumenty sa nedostanú k slovu, lebo ich prehluší záchvat ženských emócií najrôznejšieho druhu zakončený v móde – ja som tu obeť a nikto ma nemá rád. Nám ženám je to skutočne blízke, hlavne v predmenštruačnej tenzii sa meníme na tajfúny, ktoré dokážu toho veľa slovne „pozdvihnúť“..

Ako zachraňovať

Nech ste v akomkoľvek pokušení vytasiť niečo z arzenálu otváračov alebo sa dať chytiť na háčik hádky, najlepšie urobíte, ak si zahryznete do jazyka. Hoci by vám sarkazmus či irónia priniesli úľavu, bude to iba dočasné, lebo to, čo bude nasledovať vám dobré pocity nenavodí. Fakty sú fakty – treba ich nechať bez emócií, lebo o tie sa vždy zadrapíme a rozbuška je nainštalovaná. Pýtajte sa priamo, otvorene a k veci, ušetríte si obchádzku cez mínové pole..

2. Čítanie myšlienok

Vždy, keď sa pristihnete pri tom, že viete, čo si ten druhý myslí alebo pomyslí – pristavte sa – toto je ten problém. Môžeme sa iba domnievať o reakcii toho druhého, a často vysvitne, že nesprávne. Prehnaná vzťahovačnosť a vytváranie vlastných domnienok o názore niekoho iného vyrobia scenár, ktorý slúži na rozpútanie súboja. Za vyrieknutým totiž počujeme niečo, čo sme tam my sami vložili, prípadne si tam nájdeme niečo, čo sa nás vôbec netýka. Nehovoriac o tom, že neraz to, čo niekto vyriekol inak, než to bolo mienené, pochopíme a uspôsobíme si podľa seba.

Ako zachraňovať

Domnienky si zvyčajne vytvárame vtedy, keď neexistujú fakty, ktoré by váš názor podporili. Vyhnete sa ich produkcii, ak si priamo u toho druhého overíte a vyjasníte, čo ste počuli. Napríklad: „Keď si povedal …….., myslel si v skutočnosti ………….?”

3. Vždy a všade

Toto sa mi nemôže podariť, je to príliš zložité.

S týmto sú vždy len problémy, musíme to používať?

Nikdy sa to nenaučím, je to zbytočné.

Ak si ráno poviete, že ste vykročili tou nesprávnou nohou a začnete pozornosť pútať na to, ako sa vám nič nedarí, lebo ste sa obliali kávou a nestíhate, tak deň pravdepodobne zavŕšite namrzení, že nestál za nič. Takýto druh frustrácie či sklamania nie je sám o sebe pre naštartovanie konfliktu nebezpečný, ale to, čo zaručene urobí, je, že aktivuje negatívne reakcie u tých druhých. Čiže, v konečnom dôsledku reakcie, ktoré vyvoláme vlastným postojom, budú zádrapčivé a konflikt z nich bude. Nezhoda sa teda začne celkom neškodným „vždy a všade“, ale to, čo z nej vzíde bude jedna veľká nepríjemná  konfrontácia.

Ako zachraňovať

Keď sa chcete vyrovnať s negatívnymi udalosťami, potrebujete ich vnímať ako jednorazové a dočasné. Pomenujte, čo sa skutočne stalo – nech je to konkrétne a jasné: Predstav si, pracovala som na tom celé hodiny a teraz to neviem v počítači nájsť! Mne pomáha, keď kvôli svojmu technickému analfabetizmu zúrim nad sebou sama, bez prítomnosti svedkov. Keď už viem, čo potrebujem, požiadam o radu. Predtým bol môj muž svedkom toho, ako som „vyvádzala“ a nevychádzal z údivu, čo všetko dokážem v amoku vyriecť. Teraz je toho ušetrený a je to lepšie pre oboch.

Ak zistíte, že niekto na vás skúša „vždy a všade”, neberte to doslovne. Spomeňte si, keď ste vy v stresovej a konfliktnej situácii, čo všetko z vášho hromženia myslíte vážne.

4. To si celý ty

Pravdaže, to sa ti podobá – zase si nechal všetko porozkladané a nič nie je na mieste.

Si si istý, že si chceš dať ešte ďalší kúsok koláča? Zabudol si, ako sa ti utešene zaobľuje brucho?

Prečo sa nemôžeme vybrať na výlet len tak? Všetko musíš plánovať, si otravný?

S takýmito tvrdeniami nalepíme na náprotivok hodnotiacu nálepku a zaútočíme na charakter, lebo za naším tvrdením stojí osobné tvrdenie: TY. Tým sa nám podarí vyvolať reakciu, a pravdaže, nebude príjemná, lebo dotknutý sa potrebuje brániť.

Ako zachraňovať

Buďte konkrétni a pomenujte, čo chcete. Namiesto obvinenia: Si lenivý, ani len smeti nie si schopný vyniesť skúste: Potešilo ma, keď si minule povedal, že vynesieš smeti a teraz by sa mi to hodilo.

Keď niekto bude na vás skúšať To si celý ty, nevšímajte si to. Pravdepodobne to nebolo myslené tak, aby vás to zranilo. Ak sa však chcete uistiť, tak položte otázku: „Naozaj si myslíš, že sa nedokážem postarať o záhon, lebo som ho poriadne nepokopala?“ Správnym tónom získate pochopenie a vysvetlenie a nebude vás od seba deliť pomyselná bariéra nevyjasnených vecí.

5. Taktika obviňovania

Si úplný orientačný analfabet alebo Tvoje navigovanie je úplne nanič.

Kvôli tebe som prišla neskoro alebo Mala som sa začať chystať skôr.

Keď sa vám nedarí, je pohodlné nájsť vinníka a hodiť to na neho. Prípadne rovno inkvizične:

Ty za to môžeš.

Je to lákavé, ale neužitočné. Môže to byť tak, že je to niečia čiastočná chyba, ale aj nemusí. Neraz s našim neúspechom alebo problémom totiž ten druhý nemá nič spoločné.

Ako zachraňovať

To, čo sa opláca, je prebrať za seba zodpovednosť a vnímať, že veci máme vo svojich rukách. Keď sa vám žiada obviňovať, tak nech sú to neživé predmety – nemôžu sa brániť – hoci, keď do nich buchnete alebo kopnete, dajú vám pocítiť, kto je šéf.
Ak zoberiete zodpovednosť na seba a ten druhý sa bude cítiť previnilo, možno sa k svojmu podielu viny sám prizná. Je to zaručene lepší spôsob, ako mu vinu nanútiť.

6. Zveličujem? Ja?

Toto je absolútna katastrofa, horšie to už byť nemôže!

Už nikdy sa nebudem môcť v práci ukázať. Budem musieť dať výpoveď.

Zveličovanie a preháňanie podnecuje konflikt tak, že z hocijakého problému zbytočne vyrobíte drámu. Nielenže to na akýkoľvek spor zapôsobí ako pušný prach, ale nesie to v sebe aj potenciál poriadne vyprovokovať ostatných ľudí, ktorí sa radi zapoja.

Ako zachraňovať

Nič nie je také zlé, ako to na prvý pohľad vyzerá. Predýchajte to a nechajte si dramatické vystúpenie odznieť iba sami pre seba, ak to nejde inak. Doprajte si čas, aby ste sa mohli pozrieť na veci z nadhľadu a odstupu. Ak máte tendenciu zveličovať automaticky, odúčajte sa to tým, že si budete robiť poznámky, kedy sa tak deje. Vždy, keď sa pristihnete pri tom, ako začnete zveličovať, vedome si hovorte: „Toto tvrdenie hovoriť nepotrebujem. Pozerám sa na realitu, ktorá je…“

+1 odporúčanie, na čo si dať pri hádkach pozor – je to hnev, ktorý je „ako plameň, ktorý spaľuje všetko naše sebaovládanie, núti nás k tomu, aby sme si mysleli, hovorili a robili veci, ktoré budeme neskôr ľutovať“ – ako trefne vystihol R.F. Baumeister.

Janette Šimková pre RealWoman