Superžena alebo ako riadiť podnik menom rodina

Poznáte ten pocit, keď večer padáte úplne vyčerpaná do postele, lebo váš pracovný deň trval v podstate namiesto ôsmich hodín takmer osemnásť? Zmáha vás únava, ale vy sa ešte premôžete a vyvešiate bielizeň, nachystáte deťom veci do školy či poupratujete obývačku, alebo umyjete riad. Neustále vám víri hlavou, čo všetko je ešte potrebné urobiť a keď to nespravíte vy, tak si na vás práca aj tak zajtra počká. Pripadáte si aj vy niekedy ako naprogramovaný robot – ak ho niekto vyruší, tak zavrčí a prevalcuje všetko, čo mu stojí v ceste, aby dokončil svoju misiu?

Nedávno som mala jeden zaujímavý rozhovor s kamarátkiným manželom. Keďže je cudzinec zo západnej Európy, náš rozhovor prirodzene smeroval k porovnaniu našich kultúr, života u nás a u nich. Zistila som, ako veľmi sa naša slovenská mentalita líši od tej západoeurópskej. Kritický postoj vyjadril k tomu, ako slovenskí muži vnímajú nás ženy a ako ženy vidia samy seba. Vraj si slovenské ženy myslia, že zvládnu všetko naraz. Za akú cenu však?

Bežný deň v týždni ženy vyzerá tak, že chodí do práce, po deti do školy či škôlky a robí s nimi úlohy. Stará sa o domácnosť, o deti, o manžela a chodí na nákupy alebo varí obedy a večere. V krajine manžela mojej kamarátky by takúto osobu nazvali superženou. Napriek všetkým spomínaným úlohám a činnostiam, ktoré musí žena za deň stihnúť, sa od nej navyše očakáva, aby bola stále milá, usmievavá, krásna, upravená a prítulná k manželovi, ktorý večer v posteli jasne naznačuje, že by už mohol byť aj ten sex :). Celkom prirodzené je, že žena, ktorá je úplne vyčerpaná, prípadne mysľou za sporákom či pri žehliacej doske, „vymýšľa” celý zoznam výhovoriek: ,,Nemôžem, lebo som unavená.. bolí ma hlava.. musím ešte umyť riad..’’ Manžel sa tak cíti ako posledné koleso na ,,voze”. Ak sa však žena rozhodne zaprieť a pristúpi na manželovu iniciatívu, v hlave jej už blikajú neutíchajúce kontrolky: ,,Pozor, pozor, riad neumytý, bielizeň nevyvešaná, oblečenie deťom na ráno nenachystané, manžel na služobku nepobalený…”

Najhoršie na tom je, že popri všetkých celodenných povinnostiach sa málokedy stíhame venovať deťom. Skutočne sa im venovať, nielen byť v ich okolí. Porozprávať sa s nimi, zahrať si s nimi hru alebo ich zobrať na výlet. Zároveň potrebujeme mať aj čas na seba, venovať sa svojim záľubám. Aké by mohlo byť na to riešenie? Jesť sa musí. Aj pracovať, starať sa o domácnosť a učiť sa s deťmi je potrebné. Z čoho teda môžeme ubrať?

Možno by sa z času na čas každá z nás mala seba samej opýtať: Čo je pre mňa v živote skutočne dôležité?

Pre mňa je to rodina, ktorej chcem venovať čas. Náš spoločný čas s deťmi, s manželom chcem stráviť zmysluplne- aktivitami, ktoré nás robia šťastnými. Potom budeme šťastní aj doma, s manželom a deťmi. Chcem sa s deťmi hrať. Porozprávať sa s manželom. Vypočuť si deti, aké mali v škole zážitky. Poradiť im. Dokázať manželovi, že nie je na poslednom mieste v rebríčku denných aktivít. Nájsť si čas iba pre seba. Keď si stanovíme naše priority, potom nám to doma môže fungovať. Ostatné aktivity sa dajú prenechať na iných, prípadne ich nebrať až tak vážne. Čo by sa stalo, ak by sme občas jedli cestoviny alebo rožky? O niektoré práce sa môžeme podeliť so svojím manželom. O deti by sa však mala starať matka, vychovávať ich a naplno sa im venovať. Z toho mi vyplýva, že na prvom mieste môjho rebríčka je úloha matky a manželky.

Ďalším vplyvným faktorom sú financie. Máloktorá z nás si môže dovoliť paniu na upratovanie alebo si jednoducho nevie predstaviť mať cudziu osobu vo svojom dome. Potom by riešením mohlo byť- ubrať zo svojich nárokov, nebrať život až tak vážne a určiť si priority. Nové módne kúsky či drahý nábytok počkajú, väčšiu hodnotu má určite čas strávený s rodinou. Koľko ľudí by sa tým stalo šťastnejšími? A koľko manželstiev by sa zachránilo?

Skúste si uľahčiť život a nájsť spôsob, ako na to. Každá sme iná, máme iné povinnosti a zvládame určitý záťažový stupeň. Závisí len od nás, ako si život zariadime, kde urobíme kompromisy a kde by sme kompromisy robiť nechceli. Venujme sa činnostiam, ktoré nás robia šťastnými a dávajú nám zmysel. Byť superženou nie je vždy to pravé orechové. Načo klásť na seba toľko nárokov?

A tak najdôležitejšiu otázkou, ktorú si treba zodpovedať, zostáva:

Čo je pre mňa v živote skutočne dôležité?

Ako to funguje u vás doma? Máte čas na seba, deti a na manžela?

Ako zvládate všetky povinnosti?

Budeme sa tešiť, ak sa s nami podelíte o vaše skúsenosti a riešenia.

Zuzana Jančoková pre RealWoman

Keď sa naše cesty rozchádzajú…

Naše životy by som prirovnala k jedinečným cestám, dráham, ktoré si sami vytvárame. Malými krokmi – rozhodnutiami určujeme tempo aj smer našej výpravy. Niekedy ideme veľmi rýchlo, inokedy veľmi pomaly, niekedy sa naše cesty zakľukatia, no potom nájdeme smer, ktorým sme sa chceli uberať. Na našej ceste nás sprevádzajú rôzni ľudia – rodičia, súrodenci, kamaráti, priatelia, partneri, manželia. Pretínajú nám cestu v rôznych chvíľach, každý z nich pri nás ostáva istý čas. Čo sa stane, ak nás niektorí z nich opustí? Odkloní sa od našej dráhy?

Začneme sa obzerať späť….

Keď niekto s nami dlho putoval po našej ceste a zrazu nastane chvíľa, keď tento človek odchádza, jeho cesta sa vzďaľuje od našej, naberá iný smer, väčšina z nás sa začne obzerať. Začneme premýšľať nad tým, aké to bolo, aké to už nikdy nebude, o čo všetko sme prišli.

Pýtame sa: Prečo ma tento človek opustil? Prečo ma už nemá rád? Prečo si už nerozumieme tak, ako predtým?

Jednoducho sa to deje. Nie je to nič negatívne. Ľudia sa menia, okolnosti sa menia, my sa meníme. Zrazu nám nevyhovuje spolužiak, s ktorým sme sa dokázali pred pár rokmi smiať až do kolien. Zrazu si menej rozumieme s priateľkou, s ktorou sme sa dokázali pred rokom rozprávať hodiny, cítili sme sa pri nej úžasne a hovorili sme si – navždy a večne, až pokiaľ nás smrť nerozdelí. Už nám viac nevyhovuje partner, s ktorým sme pred pár mesiacmi boli šťastní a mysleli si, že nás nemôže nič rozdeliť. Naše cesty sa jednoducho rozchádzajú…

S minulosťou je to ako so spätným zrkadlom v aute. Musíme sa doň sem-tam pozrieť, ale keby sme doň pozerali stále, boli by sme každú chvíľu v priekope.

Ako z toho všetkého vyťažiť namiesto otázky, prečo sa to stalo?

Niektorí ľudia sú v našom živote len malú chvíľku a ovplyvnia náš život viac, ako niekto, koho poznáme roky. Ak si uvedomíme, že ľudia nám prichádzajú do života s istým opodstatnením, môžeme z toho vyťažiť – rastieme pri nich. Ak jeden z nás nerastie, je to signál, že jeden z nás potrebuje ísť iným smerom. Ak si osvojíme postoj, že všetko je tak, ako má byť, že každý s nami putuje potrebný čas, dokážeme sa lepšie vyrovnať s touto stratou.

Niekedy sa snažíme udržať ľudí v našich životoch za každú cenu

Vyjadrila by som to pomocou analógie o potrubí.

Ak sú všetky časti nášho potrubia silné a nepoškodené, všetko funguje tak, ako má. Niekedy však prídeme na to, že naše potrubie je niekde deravé a tekutina uniká… Ako prvej sa chopíme náplasti a zalepíme túto dieru. Všetko zase pokračuje tak, ako predtým. Keď to však najmenej čakáme, potrubie praskne opäť – na tom istom mieste.  My zoberieme inú náplasť, z inej hmoty či od inej firmy a opäť sa tešíme, ako sme tento problém rýchlo vyriešili. Lenže, netešíme sa dlho. Opäť sa objaví diera, ktorá je samozrejme väčšia, ako bola tá predtým. My sme zúfalí a zoberieme niečo pevnejšie, o čom sme presvedčení, že vydrží. Možno, že vydrží dlhšie, ale pri zatĺkaní tejto diery porušíme inú časť potrubia. Takto sa to neustále zhoršuje. Potrubie síce chvíľu funguje, ale potom sme zase smutní, že nie a my vymýšľame neustále nové a nové náplasti. Vyčerpáva nás to…

Nedokážeme „lepiť“ diery donekonečna. Príde moment, keď musíme urobiť rázne rozhodnutie. Vymeniť deravé časti za nové, aj keď tie deravé máme radi…

Vždy si zoberme od ľudí len to najlepšie

Zabudnime na to, že sme sa hádali, zabudnime, že nám ublížili. Majme svojich bývalých „spolucestujúcich“ uložených vo svojom srdci s rešpektom, pretože nás veľa vecí naučili a to je to najdôležitejšie. Keby sme mali myslieť stále na zranenia, ktoré nám zostali, boli by sme navždy zviazaní. Takto sme voľní a môžeme ísť ďalej. Zase raz niekoho stretneme, ľudí, ktorí tu budú chvíľu, iní tu budú možno roky.

Prednedávnom som stratila jedného „spolucestujúceho“, o ktorom som si myslela, že bude pri mne kráčať do konca môjho života. Bolo to pre mňa ťažké. Najviac mi pomohol postoj, že všetko, čo sa deje, má svoj zmysel a záleží iba odo mňa, ako sa k tomu postavím a čo z toho vyťažím. Veľakrát si vytváram bolesť sama – keď očakávam. Toto je pre mňa ďalším poučením. Potrebujem sa zamerať na momentálne chvíle a prestať očakávať, ako bude môj život vyzerať a kto bude ním kráčať so mnou.

Pomáha mi taktiež povedať si nahlas: …(meno), ďakujem ti, že si bol v mojom živote. Ďakujem ti za všetky užitočné veci, ktoré som sa pri tebe naučila. Teraz som sa rozhodla ísť ďalej.


TEST: Reflexia vašej reality

Chcete vedieť, ako ste na tom momentálne vy? Urobte si večer test. Pred spaním si zrekapitulujte svoj deň. Ak potrebujete, zapíšte si to na papier.

Koľko minút ste strávili:

  • spomínaním na pekné spomienky z minulosti
  • prezeraním starých fotografií, spomienkových predmetov
  • spomínaním na negatívne emócie, zážitky
  • na miestach, kde ste sa v minulosti cítili príjemne

Tieto minúty vám podajú správu, ako ste na tom…


Zažili ste niečo podobné? Stratili ste niekoho vám blízkeho?

Ako ste sa s tým vyrovnali?

Dokázali ste sa posunúť vpred alebo sa ešte stále obzeráte do spätného zrkadla?

Petra Kaločayová pre RealWoman

14 valentínskych odporúčaní, ako budovať krásny vzťah počas celého roku

Láska je za všetkým. Láska má rôzne podoby, formy a intenzity. SKUTOČNÁ LÁSKA má päť písmen, ale nekonečne veľa významov. Občas prináša úsmev a niekedy aj slzy. Záleží od nás, ako sa k láske postavíme a ako ju prijmeme. Dnešná doba prináša pre mnohých zhon a napätie. Chceme dobre zarábať, aby sme mali pohodlný život. A pritom niektorí z nás zabúdajú na to najdôležitejšie, čo je zdrojom všetkého. Je niečo krajšie, než milovať a byť milovaný? Keď vám partner či partnerka dokáže vyčariť úsmev na tvári, zaženie smútok i hnev, je to prejav čistej a úprimnej lásky. Nádherný výrok starogréckeho filozofa Aristotela hovorí za všetko: „Keby na zemi vládla láska, nepotrebovali by sme zákony“.

Dovoľte mi podeliť sa s vami o niekoľko tipov, ktoré môžu spríjemniť nielen váš Valentínsky deň! Mne pomáhajú udržať si nádherný vzťah plný lásky a porozumenia aj v tých náročnejších časoch. Tak ako nesvieti každý deň slnko, tak sa objavia aj medzi partermi nedorozumenia a hádky. Slnko však vychádza každý deň, a tak aj láska sa môže stať každodennou radosťou, ak sa o to spoločne pričiníme. Povedzte na Valentína svojim drahým partnerom a partnerkám, čo cítite a čo máte na srdci. Sú to dni, ktoré nás, viac ako inokedy, spájajú. Uvedomujem si, že v tento deň sú tie nádherné slová akoby viac vznešené. Ale platia stále! Aby bol vzťah medzi vami harmonický a naplnený po celý čas, musíte sa o váš vzťah starať obaja a utužovať ho každý deň. Nielen na Valentína!

Láska je základná životná potreba. Pamätajte si, že na prvom mieste je láska a rodina. Sú to ľudia, ktorí stoja vždy po vašom boku a podporujú vás z celého srdca. Láska je to najkrajšie a najhodnotnejšie. Láska je najdôležitejšia a stojí za všetkým.

Valentín je sviatkom všetkých, ktorí sa ľúbia. Vyberte sa spolu na výlet alebo na prechádzku. Zájdite spolu do kina. Ak vás partner pozve na večeru, bude to milé prekvapenie. Budete sa cítiť príjemne a užijete si nádherné chvíle v blízkosti milovaného človeka. Nezabudnite na drobnosť pre svojho partnera či partnerku. Nemusia to byť drahé a vzácne dary, stačí, ak budú darované zo srdca.

Trpezlivosť ruže prináša. Ak ste momentálne bez partnera či partnerky, všetko chce svoj čas. Tá pravá láska čaká na každého z nás. Len si to treba všimnúť, pretože pod svetlom je niekedy veľká tma. Treba mať otvorené oči, nikdy nevieme, kedy stretneme našu drahú polovičku. Nestrácajte odvahu, ak vaša láska nie je hneď opätovaná. Ale aj v tomto smere platí, že čas je relatívny. Nestačí lásku získať, treba sa o ňu dennodenne starať. Vráti sa vám to tisícnásobne. Stojte po boku svojho partnera a partnerky po celý čas a užite si každú spoločne prežitú chvíľu v prítomnom okamžiku.

Postavte svoj vzťah na pevných základoch. Zaujímajte sa o pocity svojho partnera. Je to cesta k vzájomnému porozumeniu. Rozprávajte sa o všetkom a nemajte pred sebou tajomstvá. Podeľte sa o výhry aj sklamania. Spoločne všetko ľahšie zdoláte. Osloboďte sa od minulosti, aj keď vás niekedy ťažia spomienky. Vylepšia sa tým vaše vzťahy. Pri komunikácii buďte otvorení a úprimní. Svojich partnerov si získate vašou povahou. Ak sa váš partner alebo partnerka zaujíma aj o vašu prácu, nezabudnite, že vám môže aj v mnohom dobre poradiť. Predsa len partneri sú k nám kritickejší, pretože nás dôkladne poznajú a chcú pre nás to najlepšie. Podeľte sa o svoje osobné i pracovné veci. Budete mať oveľa viac možností prehĺbiť váš vzájomný vzťah.

Existuje liek na lásku. Ešte väčšia láska. Buďte plní energie a nadšenia pre všetko nové. Veď zmyslom lásky je milovať a byť milovaný. A milovať sa celý život je zmyslom našej existencie. Milujte seba, svojich partnerov, svoje deti, svojich rodičov, svojich priateľov a zahrňte tento svet láskou. Teraz to potrebujeme viac ako inokedy.

Vzťah ako zrkadlo. Úprimnosť je jedným zo základov zdravého vzťahu. Každý máme svoje prednosti a talenty, ale takisto vlastnosti, na ktorých by sme mali popracovať. Náš partner a partnerka nám bol poslaný do cesty ako zrkadlo. Niet lepšieho, krajšieho a láskavejšieho učiteľa, ako je náš partner alebo partnerka. Stretli sme ich preto, aby sme sa mohli od nich učiť a vzájomne sa zdokonaľovať. Bohatstvo vzťahu spočíva v jeho stále sa meniacej podstate a výzvach, pred ktoré sme postavení. Bez zmeny nemožno dosiahnuť rovnováhu.

Láska potrebuje priestor. Každý z partnerov chce napĺňať svoj potenciál, neobmedzujte sa navzájom. Nezabúdajte však ani na svoje záľuby. Pokúste sa nemyslieť stále len na prácu a všetky povinnosti. Venujte primeraný čas sami sebe a svojim záľubám. Venujte sa tomu, čo vás baví a napĺňa. Uskutočnite vaše zámery a realizujte sa. Budete tak oveľa spokojnejší a odzrkadlí sa to aj na vašom okolí. Nikto vás nezväzuje, ani vo vzťahu. Vždy máte slobodnú vôľu. Nesmieme však zabudnúť, že všetky rozhodnutia majú svoje dôsledky. Aj partnerstvo je o kompromise a harmónii.

Spojenie dvoch ľudí a rozhodnutie ísť spoločnou cestou je záväzok spojenia dvoch duší v láske a odovzdaní sa. Zachovávajte úctu k svojim partnerom, tak ako ju máte sami voči sebe. Je to dôkaz vašej viery v lásku. Keď sme zamilovaní, nepoznáme hranice a všetko, čo robíme, vychádza z nášho srdca. Láska nám dodáva úžasnú energiu. Po čase však zamilovanosť vyprchá a začneme milovať nielen srdcom, ale aj hlavou. Ak budeme stále milovať celým svojím srdcom, táto energia sa bude znásobovať.

Dôvera medzi partnermi. Láska vyžaduje vzájomnú dôveru. Tá je nevyhnutná pri budovaní úspešného a trvácneho vzťahu. Pochyby vznikajú obvykle vtedy, ak stojíme pred problémom alebo sa cítime nejako ohrození. V prvom rade dôverujte svojim pocitom. Keď prídu ťažšie chvíle či kríza a niektoré veci si nebudete môcť hneď vyjasniť, láska a dôvera je to, o čo sa môžete oprieť. Dôvera predstavuje istotu vzájomnej vernosti bez ohľadu na výsledok.

Bez smútku nemôže existovať radosť. Bez protikladov niet pohybu, je to prirodzený vývoj. Aj život je neustále sa meniaca energia. Precítením hĺbky smútku sa jednoznačne rozvíjate a vaše srdcia sa viac otvárajú. Postupne nachádzate niektoré odpovede na otázky týkajúce sa vašej bolesti, ktorá je súčasťou ľudského bytia. Vyjadrujete tým ohromné bohatstvo svojho srdca. Keď chceme byť šťastní, musíme znova objaviť radosť. Tú pravú detskú radosť a lásku, s ktorou sme sa narodili a prišli na tento svet. Urobme šťastnými svojich partnerov a partnerky a budeme šťastní aj my.

Zdravá asertivita. Je umenie vedieť vyjadriť svoj názor a akceptovať názory ostatných. Akákoľvek situácia môže byť uzdravená citlivým prístupom a láskou. Nájdime v sebe silu a úprimnosť voči tým, ktorých sa táto situácia týka. Povedzme im, ako ich ľúbime, precíťme to a prejavme svoju lásku svojim partnerom a partnerkám. Sú ľudia, ktorí namiesto slov radšej svoju lásku prejavujú činmi. Na druhej strane sú ľudia, ktorí potrebujú počúvať, že ich ľúbite a znamená to pre nich oveľa viac ako samotné prejavy lásky.

Nádych – výdych. Život v partnerstve prináša aj situácie, ktoré nie sú vždy príjemné a vedia nás poriadne zaskočiť. Skôr ako zareagujete, je dobré sa upokojiť, aby ste nepovedali niečo, čo vás môže neskoršie mrzieť. Snažte sa do napätej situácie vniesť svieži a nezaujatý pohľad. Aj tie najväčšie problémy sa nemusia hneď a nevyhnutne riešiť vážne. Koľkokrát ste s odstupom času uznali, že ste mohli reagovať pokojnejšie alebo inak? Nie je to jednoduché, ale životné lekcie nás to dokážu naučiť. Možno vám pritom pomôže pomyslieť si na jednoduchú vetu: Nerobte svojim partnerom a partnerkám to, čo nechcete, aby robili oni vám.

Zodpovednosť. Vezmite svoj život do vlastných rúk. Len vy sami ste zodpovední za všetko, čo sa vám v tomto živote stalo. Keď sme boli deti, nepociťovali sme túto zodpovednosť. Ale ako dospelí sa tejto zodpovednosti nemôžeme donekonečna zbavovať. Nájdime v sebe odvahu a buďme sami sebou. Prevzatie zodpovednosti je dôkazom našej zrelosti a akceptovaním toho, že jediným človekom, ktorý riadi náš život, sme my sami.

Láska je jediné bohatstvo pre každého. Je jej nekonečne veľa a neplatia pre ňu žiadne obmedzenia, pokiaľ si ju vážime, ctíme a chránime.

Ako ste oslávili Valentína?

Máte nejaké svoje odporúčanie, ktoré by nám všetkým mohli pomôcť?

Ako si udržiavate šťastný a krásny vzťah počas celého roku?

Želám vám nekonečne veľa LÁSKY, šťastia, zdravia a spokojnosti!

Miriam Letašiová pre RealWoman

Výchovou ovplyvňujeme budúcnosť našich detí

Existujú kultúry, v ktorých si ľudia veľmi vážia svojich predkov, predovšetkým svojich rodičov. Uvedomujú si, že im dali život, zdedili po nich genetiku a dostali výchovu, ktorá im bude určovať smer po celý život. Vďaka nim majú určité vzdelanie, zdedené talenty a zručnosti a pozerajú sa na svet podobným spôsobom. Preto aj my, rodičia, si môžeme vybrať, čo odovzdáme našim deťom. Budúcnosť našich detí je v našich rukách. Ako ju teda môžeme ovplyvniť?

Už od úplného začiatku, odkedy sa plod vyvíja v našom tele, máme ako budúce mamičky možnosť pozitívne vplývať na vývoj dieťatka. Vieme ho ovplyvniť stravou, ako aj svojím fyzickým a psychickým zdravím. Pestrá zdravá strava, bohatá na prírodné vitamíny a psychická pohoda dokážu zázraky.

Dieťa od okamihu svojho narodenia vníma dotyky, hlasy a spoznáva svoje okolie. Neskôr, keď trošku vyrastie, mu budú dávať zmysel aj slová a mimika. Ocení predovšetkým úsmev a láskyplný tón hlasu. Keď sa postaví na nohy a začne ,,na vlastných‘’ spoznávať svet, treba sa mať na pozore pri jeho nesmelých krôčikoch a možnosti úrazu, ako aj pri voľbe slov. Všimla som si, že deti, na ktoré rodičia odmalička kričali a boli nervózni, si tieto vlastnosti ihneď osvojili a používajú ich automaticky ako prirodzený prejav nespokojnosti. Podobne je to s nepeknými slovami a gestami, ako napríklad hádzanie predmetov. Čo dieťa vidí alebo začuje, môže si osvojiť aj vo svojom prejave.

Viem, v živote sa ocitneme v rôznych situáciách, v ktorých nebudeme mať vždy úsmev na tvári a pokoj v duši. Občas je skutočne ťažké ovládnuť svoje emócie a reagovať vždy ukážkovo. Taktiež detičky mnohé veci nechápu a nestačí ani opakované vysvetľovanie. Život nás skúša, občas naše nedokonalosti odhalí a pristihne nás pri nie práve vzorovej reakcii. Aj my, rodičia, sa máme stále čo učiť, aby sme mohli rásť spolu s našimi deťmi.

Ja sa taktiež veľmi snažím byť dobrou mamou pre našu malú huncútku. Trpezlivo vysvetľujem, upratujem, chystám večeru, ale tiež som sa už párkrát pristihla, ako sa mi z misky trpezlivosti odlieva. Obliekam malú, tričko je zlé, lebo Sofinka v škôlke povedala, že je hnusné. Ideme raňajkovať, ale rožtek nie je nakrájaný tak, ako jej ho nakrájala včera babička, alebo dnes nemôžeme papať uhorku, lebo má chuť na jahody. A potom pozriem na hodinky, ktoré mi pomaly, ale isto naznačujú, že nestíham do práce. A to ešte máme pred sebou cestu do škôlky, kde bude už určite číhať Sofinka, aby skontrolovala tričko a my pre istotu nemáme doma ani jahody, ani ďalší rožtek :).

Výchova detí je veľmi závislá od povahových čŕt rodičov, ktorí ich zase zdedili od svojich rodičov. Pridružujú sa k tomu často rôzne okolnosti, akými sú nečakané udalosti, či už pozitívne alebo negatívne, zdravotný stav príslušníkov rodiny, finančná situácia, časovo náročné alebo stresové zamestnanie, pomoc od rodiny a mnohé iné faktory. Keď sme šťastní, je pre nás prirodzené usmievať sa či voliť milé slová a mimiku. V prípade, že sme unavení, bolí nás hlava alebo riešime náročnú situáciu, navodiť harmonickú domácu atmosféru býva o dosť náročnejšie a vyžaduje si značnú sebadisciplínu.

Veľa závisí od toho, ako si rodičia vedia zariadiť svoj život. Časovo náročná alebo stresová práca zanechá stopy na rodičovi aj po príchode domov. Naopak, keď je mamička spokojná so svojím životom, s tým, ako trávi svoj čas, oveľa ľahšie komunikuje so svojimi detičkami a prináša so sebou domov úsmev a pozitívnu energiu. Podobne je to aj s  finančnou situáciou v rodine. Všetci vieme, koľko stojí mesačná réžia domácnosti, a nie je vždy ľahké dieťatku vysvetliť, prečo nemôže mať takú istú bábiku, ako má jej kamarátka v škôlke.

Výchovou detí taktiež ovplyvňujeme ich sebavedomie. Láskyplné objatia a oslovenia ako “slniečko”, “princeznička”, “zlatíčko” alebo “miláčik” detičkám lichotia a dodávajú im istotu, že sú milované. Naopak veľmi zle pôsobia: krik, znemožňovanie typu “všetko pokazíš”, obviňovanie, priraďovanie negatívnych vlastností, ako napr. “si zlý”, prehnané zakazovanie a vulgárne slová. Lepšie je dieťatku vysvetliť, prečo sa “to” nesmie alebo prečo “to” musí byť tak, ako to je.

Raz mi kamarátka, ktorá pracuje ako učiteľka v škôlke, rozprávala jednu smutnú príhodu. Bolo už viac hodín a v škôlke zostali posledné dve detičky. Dievčatko a chlapček. Dievčatko sa hralo samo. Chlapček sa nevedel sám zabaviť, a tak mu navrhla, aby spolu postavili vežu z kociek. A tak stavali vežu. Jednu kocku dala ona, jednu chlapček. Chvíľu tak stavali, až postavili vysokánsku vežu. “Ty si ale šikovný chlapček!”, povedala mu. Vtom sa chlapček otočil k stene, udieral si o ňu hlavičku a povedal: “Nie som šikovný, som debil.” Zdesená kamarátka sa ho snažila presvedčiť o opaku : “Nie, ty nie si debil, si šikovný, pozri, akú vežu si postavil.” To spôsobilo, že sa ešte viac “vzpieral” a trval na tom, že debilom naozaj je. Vtedy mal IBA 3 ROKY!!! A už také “zakorenenie” v hlave! Veľmi smutné, ako vlastní rodičia ničia život svojim vlastným deťom už od takého útleho veku…

Pri voľbe slov by sme mali byť skutočne veľmi opatrní. Slová a gestá, ktoré rodičia používajú, si dieťa automaticky vštepuje do hlavičky. Tým ho programujú a spolutvoria jeho osobnosť v dospelom veku. Byť dobrým rodičom je skutočne náročné, vyžaduje si to veľa úsilia, ale deti sú naším obrazom, tak im buďme príkladom. Množstvo vecí sa dá naučiť až za pochodu, keďže každé dieťa a každá situácia je iná. Robiť chyby je ľudské, a namiesto výčitiek zo zlyhania v určitej situácii by sme sa mali vzchopiť, vziať si ponaučenie k srdcu a snažiť sa dopriať našim deťom to najkrajšie detstvo a prispieť ku ich krásnej budúcnosti. Prajem vám všetkým, nech je váš život plný radosti a detského smiechu :).

Aké sú vaše postrehy v oblasti výchova detí? Máte nejaké zaručené tipy, ktorými by ste mohli inšpirovať naše čitateľky? Veľmi nás poteší, keď sa o tom s nami podelíte v podobe komentov ;)

Zuzana Jančoková pre RealWoman

Uvedomujete si, ako vás veľmi ovplyvnila výchova a vaša komunita?

Každý z nás vyrastal v inom prostredí s odlišnými zvykmi a výchovou. Stretávali sme sa s rôznymi ľuďmi, ktorí nás ovplyvňovali a učili sme sa od nich. Dnes nám určujú smer rokmi zabehané vzorce správania našich rodičov, starých rodičov a taktiež sa na nás veľa ,,nalepilo’’ aj z kamarátskych kruhov. Odmalička si tieto návyky a hodnoty fixujeme a odovzdávame ich ďalej v každodennom živote či už pri bežnej komunikácii s priateľmi a v práci, alebo prostredníctvom výchovy našich detí.

Veľakrát som si povedala: ,,Juj, veď ja sa správam úplne ako moja mama.” Dalo by sa povedať, že som prebrala dobré aj zlé vlastnosti mojej mamy a otca. To isté by si mohli povedať mnohí. Chtiac či nechtiac siahame po osvedčených stratégiách našich rodičov alebo sa silou – mocou snažíme byť úplne rozdielni. 

Výchova a prostredie sa odzrkadlilo aj na odlišnom štarte do života. Týka sa stravovacích návykov, komunikácie, spotrebiteľského správania, vkusu, daností, návykov, zlozvykov, vzdelania. Tieto odlišnosti vyvolávajú v ľuďoch klamlivý pocit, že niečo iné nemôže byť predsa to správne alebo dobré.

Niekedy odsudzujeme ostatných ľudí za celkom nepodstatné maličkosti. Sme naučení niečo robiť istým spôsobom a keď to druhý robí inak, je diskriminovaný a ohovorený jeho okolím. Pevne zakorenené vzorce správania sa v našej mysli usadili a nechcú povoliť. Povolia väčšinou až praxou a až keď budeme sami chcieť. Veď ako sa hovorí, nesúď a nebudeš súdený. Kto žije vo väčších mestách, pravdepodobne sa už stretol so všelijakými výstrednosťami a len tak hocičo ho neprekvapí a „nerozhodí“. Taktiež ľudia, ktorí cestujú a majú tak väčší prehľad o iných kultúrach, sú zhovievavejší a oveľa menej diskriminujú a odsudzujú správanie alebo vzhľad ostatných ľudí. Zvykli si na rôznorodosť, ktorú počas svojich ciest videli a zdá sa im to absolútne ,,normálne’’.

Aj mladá mamička musí znášať pripomienky svojej mamy, svokry či starej mamy v oblasti výchovy a celkovej starostlivosti o dieťa. Každá generácia bola vychovaná v inej dobe s inými možnosťami. Mamy, svokry či babičky to myslia v dobrom a chcú pre ich vnučku/pravnučku to najlepšie. To chce však aj mama pre svoje dieťatko. Preto by mali existovať isté hranice a tolerancia z oboch strán. Treba ísť s dobou a osvojiť si všetko dobré, čo nám prítomnosť ponúka.

Každý začíname na inom stupni. Všetci však sme ľudia, dýchame, cítime, ľúbime, tešíme sa, niekedy si možno aj poplačeme. Dokážeme sa zmeniť, keď sami chceme.  A čo je podstatné, máme možnosť dostať sa do cieľa, ktorý si sami určíme. Sme hlavnými aktérmi našej reality, ktorú v jej skutočnej podobe poznáme iba my. Taktiež iba my vieme, ako sa v danej chvíli cítime a aké túžby naše srdce skrýva. Prostredie nás neustále formuje, intenzitu jeho vplyvu však vieme ovplyvniť. Záleží iba od nás, ako sa k svojmu životnému príbehu postavíme a či sa rozhodneme žiť svoj sen.

Aké sú vaše skúsenosti a názory? Poteší nás, keď sa o tom s nami podelíte nižšie v podobe komentov.

Zuzana Jančoková pre RealWoman

Nájdime svoje vnútorné dieťa

Neuveriteľné, ako to v živote funguje. Myslíme si, že máme niektoré veci zvládnuté a očakávame, že nás už ďalšie neprekvapia. A zrazu sa objavia nové a nové situácie, ktoré nás „skúšajú“, ako zareagujeme. Cítime sa, ako v škole, keď dostaneme otázku a mali by sme na ňu odpovedať. Na domácu úlohu máme vyriešiť príklad, ktorý sa nám zdá byť veľmi zložitý, ale vždy si poradíme. Vždy sa to „nejako vyrieši“. Čím viac sa snažíme na sebe pracovať a  systematicky sa do „školy života“ pripravovať, tým ľahšie zvládame pridelené úlohy. Je úžasné, koľko toho už vieme, a ešte úžasnejšie, koľko sa toho ešte môžeme naučiť. Buďme trpezliví, lebo všetko má svoj čas …

Niektoré veci si začínam čím ďalej, tým viac uvedomovať. Najmä odvtedy, keď naša mladšia dcéra nastúpila do prvého ročníka základnej školy. Takmer som zabudla na obdobie, keď sme to pred desiatimi rokmi prežívali so staršou dcérou. S odstupom času si uvedomujem, čo prežívajú naše deti. Obavy, či to všetko zvládnu a či budú v škole úspešné … Ale nevyvolávame tie obavy v nich aj my dospelí? Akoby sme ich chceli vychovávať tým istým spôsobom, ako nás vychovávali naši rodičia. Aj keď viem, že moji rodičia ma vychovávali s láskou a najlepšie, ako vedeli, a som im za to vďačná. Nemali by sme však zabúdať na jednu vec. Keď sme začali niektoré veci hlbšie vnímať, v duchu sme si hovorili „tak toto ja svojmu dieťaťu nebudem robiť“. Niektoré z nás si už vtedy „naplánovali“, že svoje deti budú vychovávať iným spôsobom, ale časom sme zapadli presne do toho istého kolotoča, ako naši rodičia …

Dnes je už iná doba, prichádzajú nové signály a zmeny, ktoré by sme mali ustáť. A práve naše deti nám poskytujú dôverný obraz nás samých. Napadajú ma slová, ktoré často vyslovujeme- „musíš, nesmieš, nechoď, choď, poslúchaj, lebo…“ Niekedy zabúdame na spôsob, akým s nimi komunikujeme. Oni veľmi dobre vnímajú, čo im rozprávame. Pamäť má svoje čaro a naše deti to vedia použiť v „správnej chvíli“. Koniec koncov to vidia a počujú od nás. Hovorme im pravdu, veď aj my chceme, aby nás neklamali. Nesnažme sa ich chrániť pred niečím, čím musia prejsť oni sami …

Všade okolo nás sú normy a pravidlá. Skúsme použiť vlastnú intuíciu a skúsenosti. Ide o prístup, ktorým budeme viesť svoje deti. Je rozdiel povedať „musíš“ a vysvetliť mu, prečo by to malo urobiť alebo aký pocit z toho bude mať, keď to urobí. Nájdime si čas a rozprávajme sa s nimi, čo ich trápi, čo prežívajú. Komunikácia je veľmi dôležitá nielen medzi manželmi a partnermi, ale aj medzi deťmi a rodičmi. Bola som milo prekvapená, keď som zistila, čo všetko sa môžem od nich naučiť aj ja sama. Stačí, že som ich začala viac počúvať a chápať. A čo nasledovalo? Moje deti ma začali prirodzene rešpektovať. Je neuveriteľné, ako pozitívne sa zmenil náš vzťah, keď som zmenila prístup.

Ako na to? Povedzme im, ako ich máme radi. Skúsme sa ich opýtať, aký mali deň. Pochváľme ich za dosiahnuté výsledky v škole. Neporovnávajme ich so spolužiakmi. Po večeri sa s nimi zahrajme Človeče, nehnevaj sa. Zoberme ich do kina na zaujímavý film alebo do divadla na pekné predstavenie. Dovoľme im pozvať si priateľov k nám domov. Prekvapme ich peknou knihou … alebo najbližší večer zabudnime na televízor a porozprávajme sa s nimi …

Vychovávajme naše deti s láskou, pretože láska je za všetkým. Podporujme ich, aby nemali obavy a strach. Veďme ich, aby si zdravo verili. Nechceme predsa, aby si vytvárali bremená, aké nosíme na svojich pleciach my dospelí. Už to je veľká záťaž … Naše deti sú úžasné. Sú čisté, krásne a plné radosti. Vedia sa hrať, vedia sa smiať, vedia sa tešiť zo života. To všetko dokážu NAŠE DETI! Keď sami pochopíme, že aj my sme boli deti a potrebovali sme pohladiť, potešiť, poláskať, pochopíme, čo cítia a prežívajú. Nezabúdajme, že aj v nás stále drieme naše vnútorné dieťa a skúsme ho objať.

Učme svoje deti, aby kráčali vpred. Buďme im príkladom, aby sa nevzdávali a prijímali nové veci. Nečudujme sa, že naše deti sa chcú mať lepšie. Je to prirodzený vývoj, ktorý v konečnom dôsledku posúva dopredu nás všetkých!

Miriam Letašiová pre RealWoman

Nepodceňujte deti a to, čo vás vedia naučiť

Včera bol Deň detí a ja som oslavovala. Aj keď som už dospelá, neustále mám pocit, že mám v sebe to malé dievča, ktoré je plné nadšenia, nápadov, je šťastné, smeje sa, blázni sa, vymýšľa a tvorí. Keď som tým malým dievčaťom, cítim sa slobodná, ľúbená a mám pocit, že všetko je možné a v najväčšom poriadku, presne tak, ako to je. Žiadne výčitky, hanba, neistota, strach, iba čistý pôžitok zo seba samej. Ale veľakrát si to ako dospelí neuvedomujeme a zabúdame na to dieťa v nás.

Pred niekoľkými rokmi som veľmi chcela byť dospelá, lebo som si myslela, že si doprajem viac slobody, zodpovednosti za samu seba a nikto mi nebude hovoriť, čo mám robiť. Ale to trvalo iba chvíľu a skôr som začala cítiť samé obmedzenia, limitácie, nedôveru, podceňovanie, strachovanie vychádzajúce z určitého „dospeláckeho“ prístupu k životu. Zistila som, že mať zodpovednosť, brať život vážne, naplno ho prežívať, znamená v dospelom ponímaní úplne niečo iné, ako som očakávala ja.

Prestávalo ma baviť byť tak strašne vážna, seriózna, upätá, vystresovaná, neustále sa za niečím ženúca, bez využívania fantázie a kreativity. Postupne som odhadzovala tú „dospelácku“ masku, ktorú si toľkí z nás nasadia, keď dosiahnu určitý vek alebo etapu v živote a čudujú sa, prečo sa všetko stalo viac fádnym a nudným. Neviem, kto kedy vymyslel alebo povedal, že dospelí ľudia sa musia správať určitým spôsobom, že byť zodpovedný znamená, potláčať humor, spontánnu zábavu, radosť a bláznivosť. A kedy sme to my všetci akceptovali? Jedno nevylučuje druhé. Nikto z nás nemusí byť zaškatuľkovaný ako zodpovedný „dospelák“, ktorý robí všetko správne, podľa nejakej vytvorenej šablóny a očakávaní spoločnosti.

Keď sme boli malí, mali sme toľko snov, očakávaní, nápadov, nadšenia a kreativity. A čo dnes? Nebolo to iba súčasť detstva, ale je to stále niekde v nás. Iba to toľkokrát potláčame, aby sme vyhoveli určitým očakávaniam okolia a spôsobu správania sa dospelých. Robíme to preto, aby nás iní dospelí brali vážne a získali sme aspoň nejakú dôveru. A tak za tzv. dôveru a zodpovednosť zabudneme na to, kým sme, na naše sny, chuť tešiť sa, blázniť sa a utláčame v nás to krásne slobodné dieťa. Neustále sa obávame toho, čo si kto o nás myslí, či nás náhodou niekto neodsúdi, či nás bude mať každý rád. Mylne si myslíme, že keď sa prispôsobíme väčšine, budeme obľúbení, možno, ale iba na dobu určitú, ktorá je veľmi krátka a potom sa rozplynie.

Mne je dnes už jedno, kto si čo myslí o tom, čo robím. Myslím a správam sa podľa svojich osobných hodnôt, životných princípov a na vlastnú zodpovednosť. Keby som sa zaoberala tým, čo si kto myslí o mojich krokoch a rozhodnutiach, nikdy by som nebola tam, kde som dnes. Asi ťažko by som sa vedela tak uvoľniť, zabaviť sa, zasmiať sa aj na sebe samej, keby som sa riadila len „dospeláckym“ kódexom.

Pochopila som, že zodpovednosť, ktorá prichádza s dospelosťou, nemá byť zväzujúca a limitujúca, ale má nám skôr ponúknuť možnosť výberu a nové príležitosti. Taktiež neschopnosť niektorých dospelých prejaviť úprimne city, lásku, ocenenie, povzbudenie, kedykoľvek sa im zachce, a keď to tak cítia, nie je znak zrelosti. Je to skôr nedostatok a osobná limitácia k skutočnému šťastiu a spokojnosti. Všimla som si, že veľmi veľa dospelých stráca kreativitu, schopnosť tvoriť, byť spontánni a prispôsobiví, lebo si myslia, že dospelý život by mal byť viac rozvážny, ustálený a prevídateľný.

A práve preto sú tu deti, ktoré vstúpia do nášho života alebo s nimi trávime čas, aby nám znovu ukázali, kým sme. Deti nám pomôžu rozpamätať sa na to, aké je to príjemné byť dieťaťom, aké sú skutočné hodnoty v živote, ako sa tešiť z maličkostí a vedieť byť šťastní. Deti prichádzajú do nášho života, aby nám pomohli prebudiť to dieťa v nás. Od detí sa môžeme naučiť veľmi veľa, aj keď si myslíme, že my dospelí sme tu na to, aby sme ich učili. Podľa toho, čo som doteraz videla, je vzťah dieťaťa a dospelého rovnocenný, každý sa od toho druhého učí niečo iné.

Niekoľko jednoduchých, krásnych právd, ktoré sa od detí môžeme naučiť:

1. Žiť a byť šťastný teraz, tu, v tomto momente

Deti sa venujú jednej hre, aktivite a tešia sa z nej. Nezaoberajú sa tým, čo ich nahnevalo a udialo sa pred 10 minútami. Žijú tu a teraz, v tento moment a tešia sa z neho. Nevracajú sa do minulosti, nehnevajú sa, ihneď odpúšťajú, zabúdajú.

2. Používať predstavivosť

Deti neustále používajú predstavivosť, či sa učia, hrajú, rozprávajú. Vymýšľajú si príbehy, neskutočné, futuristické a tešia sa. Predstavivosť je pre nich zábava a radosť.

3. Budúcnosť je bez obmedzení

Deti veria, že všetko je možné. Veria, že dobro vždy zvíťazí, majú svoje vysoké ideály, v ktoré my dospelí niekedy už ani neveríme. Deti nikdy nestrácajú vieru, sú si absolútne isté, že sa ich sny naplnia a budú o ne žiadať, hovoriť o nich, básniť, dokým ich nedosiahnu.

4. Deti nemajú predsudky, ale vieru v iných

Deti nesúdia, neodsudzujú, pre nich je každý rovný, lebo ešte neboli ovplyvnené myšlienkou separácie dnešného sveta. Pre nich nikto nie je zlý, dôverujú, vidia to najlepšie v ľuďoch okolo seba. A deti v nás veria, absolútne, bez pochybností.

5. Prejaviť city slobodne a kedykoľvek

Kedykoľvek sa im chce a cítia to tak, deti prejavia lásku, ocenenie, vďačnosť. Či ste v obchode, na ulici alebo na návšteve, dieťa sa nebojí a zakričí, že vás ľúbi. Dieťa svoje city nikdy neskrýva a sú úplne úprimné. A veľakrát vás práve naučí, ako ich prejavovať tým, že ono nemá žiadne zábrany a strach povedať, že vás ľúbi a neočakáva za to vôbec nič.

Nepodceňujme predstavivosť a sny detí. Nelimitujme ich v tom, čo je im prirodzené. To, čo ich máme naučiť, nie je, ako žiť život, alebo čo sa dá a čo sa nedá. Máme im pomôcť vytvoriť podmienky a nájsť cestu, ako dosiahnuť to, po čom túžia.

A ak si sami dovolíte prebudiť v sebe dieťa, budete sa cítiť, akoby ste sa znovu narodili a dopriali si neobmedzenú radosť zo života. Objavením dieťaťa v sebe , odhalíte svoju skutočnú vnútornú slobodu, radosť, lásku, kreativitu a znovu oživíte svoje túžby a sny.

Katarína Zacharová pre Real Woman

Keď dve ženy milujú jedného muža

Vzťahy so svokrou a nevestou sú opradené toľkými mýtmi a vtipmi, že nikto nespochybňuje, že je skutočne ťažké, aby spolu vychádzali. Či chceme alebo nie, svokra má do istej miery vplyv na naše šťastie. Niektorým problémom, ktoré vzťahy medzi svokrou a nevestou prinášajú, možno však predchádzať. A snáď mi dáte za pravdu, že nie je nevyhnutné za každú cenu porozumieť správaniu svokry.

Svokru si nevyberáme, ale chceme s ňou dobre vychádzať

Všetky moje priateľky hovoria, že si svokru vážia, oceňujú, že sa snaží, ale… . Vždy skončíme pri diskusii o tom, aké je ťažké dorozumievanie dvoch generácií. Zhodneme sa, že chceme druhú stranu, teda svokru, pochopiť, ale zároveň žiadame, aby ona pochopila nás. Prišla som však na to, že v tomto väzí problém. Za tým naším „ale“ je, že chceme, aby ona niečo urobila. Keď však niečo urobí, čo nespĺňa naše predstavy, je zle. Keď nič neurobí, tiež je zle.

Trvalo mi istý čas, než som rozšifrovala, čo ja vlastne od svokry chcem a čo jej môžem ponúknuť. Chcem sa s vami podeliť o moju skúsenosť, lebo mi pomohla získať istotu v našom vzťahu, a možno v nej nájdete aj malú inšpiráciu. Vopred však upozorňujem, že vychádzam z dobrej skúsenosti a na moju svokru nemôžem povedať krivého slova, ale… . Občas sa nám stalo, že sme hasili požiar benzínom.

Akou mierou sa na našom šťastí podieľa svokra?

Pre mňa bola táto otázka nejaký čas ťažko zodpovedateľná, ale mala zásadný vplyv na niektoré moje postoje.

Keď som prišla do rodiny môjho manžela, priniesla som veľa nového, hlavne zvyklosti a jeden „bonus“ navyše – môj temperament. Som kinetický živel, ktorý dokáže do odpadnutia „fičať“, keď mu to dáva zmysel. Pôsobila som na novú rodinu ako „exotické“ zvieratko, ktoré ich fascinovalo, ale potom ho chceli „skrotiť“, lebo si mysleli, že to bude pre mňa dobré.

Ja som sa veľmi snažila prispôsobiť, aby si ma obľúbili a mali ma radi. Trápila som sa však, lebo som sa snažila správať podľa požiadaviek svokry, a často to šlo na úkor mňa. Nemala som pocit, že mi krivdí, ani že mi chce ublížiť, ale štvalo ma, že ma neberie takú, aká som. Z toho sa vytváralo medzi nami napätie, ktorému som nerozumela, až som prišla na to, že si potrebujem sama pred sebou vyjasniť, či si môžem ponechať exkluzívne právo na hodnotenie samej seba.

Často som si musela hovoriť, že som taká, aká som a žijem svoj vlastný život. Ubližovalo mi to a ja som potom tiež ubližovala, keď som chcela za každú cenu s okolím splynúť. Teraz som vďačná za to, že si manželova rodina zvykla na to, aká som a už to nemusím riešiť – hlavne sama so sebou. Stačilo málo, prestať sa trápiť pre veci, ktoré neboli vôbec dôležité.

V krízových situáciách som sa snažila mať na pamäti niektoré zásady, ktorými som sa inšpirovala z rôznych kníh o komunikácii, lebo ako každý vzťah, aj ten medzi svokrou a nevestou stojí na „dorozumení sa“.

Ako predchádzať problémom, ktoré vzťahy medzi svokrou a nevestou prinášajú?

1. Kritika rodí kritiku a jej intenzita sa môže vymknúť z prijateľných medzí

Niekedy je lepšie ovládnuť „svrbenie“ jazyka a s vychladnutou hlavou riešiť to, keď sa nás svokra dotkne dobre mienenými „ponaučeniami“. Pre pocit triumfovania sa vôbec neoplatí mať posledné slovo – zvyčajne je z toho iba zbytočná deštrukcia. Efektívnejšie je vybaviť si to cez vnútorný hlas.

2. Chvála chváli

Generácia našich rodičov žila v podmienkach, kedy sa chválou šetrilo, takže ich to môžeme učiť. Začala som svokru chváliť a ona mi to opláca. Netreba to však preháňať, úprimnosť sa vysoko cení.

3. Dobré nie je treba vnucovať

Mám na zozname niekoľko vecí, ktoré som svokru naučila alebo odučila, rovnako ako ona mňa, ale šlo to mimovoľne, apelovanie bolo zbytočné (taká trvalá na jej vlasoch :)). Docielila som, že keď chce, dá mi „ponuku“ a ja si dám povedať, keď chcem. Keď nechcem, rešpektuje to a platí to aj naopak.

4. Plakať alebo sa smiať?

Mnohé rodinné nedorozumenia majú v sebe istú prímes tragikomickej frašky. Pri hádke, ktorá vám pripadá ako z telenovely a nie ste si istá svojím duševným zdravím, sa pokojne zasmejte. Nezaberá to vždy, ale zvyčajne áno. Na plač je vždy dosť času, aj bez publika.

5. Dve uši a jeden jazyk

Povrchne sa rozprávať je ľahké, robíme to väčšinu dňa. Lenže keď pozorne nepočúvame, keď ide o dôležité veci, „ zavaríme si“, a nielen u svokry. Prepočuť niečo, čo považuje druhá strana za podstatné, je takmer osobné zlyhanie, teda v očiach rozprávajúceho, svokry obzvlášť.

6. „Navodenie“ blízkosti chce čas

Nejde to na povel, ani na šľahnutie bičíkom. Karavána sa hýbe tempom najpomalšej ťavy.

7. Nezavďačíme sa všetkým

V rodine to platí obzvlášť práve preto, že ide o dôverné vzťahy. Takže pri podávaní heroického výkonu, hodného zápisu do Guinessovej knihy, si povedzte, či vám tá námaha bude stáť za to a kde ste v tom poradí na zavďačenie sa vy sama.

8. Rodina nie je ring

Je nebezpečné rozdeliť členov rodiny na víťazov a porazených. Zvyčajne prehrávajú tí istí. Hrať o to, že ja získavam – ty získavaš, je ďaleko užitočnejšie, aj keď pri porovnávaní ziskov môžeme mať chuť vrátiť sa späť do ringu a boxovať ďalej.

Na záver sa s vami podelím ešte o jednu, pre mňa cennú skúsenosť, ktorú mám statočne „odžitú“: Nie je nevyhnutné za každú cenu porozumieť správaniu svokry. Preniknúť do jej schémy myslenia si často vyžaduje čas a ani potom to nemusí byť jasnejšie. Ona to istotne vníma tak isto v súvislosti s nami.

Keď si pripadám zúfalá, pripomínam si, že najlepší prístup, a nielen k svokre, spočíva v starom známom: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“

Prajem vám veľa zdaru pri zdolávaní požiadaviek vašej svokry. Nemusíte ich všetky splniť iba preto, že to chce ona sama. Ale často má pravdu, ako každá mama :).

Janette Šimková pre RealWoman

Rodičia sú vplyvní sprievodcovia naším životom

Niekedy si myslíme, že máme tie isté životné osudy ako naši rodičia. Inokedy sa zasa vzpierame proti zabehnutým pravidlám alebo pravdám a snažíme sa nájsť si svoju cestu.

Veľa z nás má to šťastie a má rodičov, ktorí sú viac radcovia ako diktátori, rodičov, ktorých život je zocelený a vedia deťom poskytnúť to správne prostredie pre vývoj. Ale aj veľa z nás má rodičov, ktorí robia, to najlepšie čo vedia, ale aj tak nedokážu poskytnúť deťom to bezpečie, prostredie pre rozvoj, príležitosti a byť im správnym sprievodcom.

Rodičovstvo podľa mňa nie je biele alebo čierne. Každý rodič je hlavne človek a robí to najlepšie, čo vie, čo sa naučil a čo mu jeho rodičia odovzdali, keď bol malý. Rodičia majú svoj osobný životný príbeh, svoj vlastný život, ktorý žijú. Pre deti je prirodzené modelovať rodičov, preberať od nich spôsob správania sa alebo prístupu k životu, vytvárať si svoje osobné pravdy o sebe a živote na základe životných skúseností rodičov. A rodičia na druhej strane veľakrát skĺznu do úlohy poučovateľov a kazateľov, namiesto toho, aby akceptovali dieťa ako samostatnú bytosť s osobným a novým príbehom. Životná skúsenosť nie je univerzálna pre každého, ale jedinečná v závislosti na osobe. A nie je to vždy ľahké pre rodičov iba sprevádzať a smerovať dieťa, lebo rodičia ho častokrát chcú pred všetkým možným aj nemožným ochrániť.

Ja verím, že rodičia sú sprievodcami a učiteľmi pre deti. Úloha rodičov nie je obetovať svoj celý život deťom, ale sú tu pre deti, aby im dovolili a umožnili rásť, rozvíjať sa, skúšať, vštepili im ľudskosť, úprimnosť, lásku a iné hodnoty. Aby deti správne smerovali, pýtali sa ich, viedli ich k samostatnosti, láskavosti, pochopeniu, tolerancii a viere, že dokážu čokoľvek, čo v živote budú chcieť. A to nie je vôbec jednoduché. Nie je jednoduché neprezentovať svoju vlastnú skúsenosť a názory ako univerzálny zákon.

Rodič má obrovský vplyv a to môže byť aj pozitívny alebo negatívny. Ja verím v to, že dieťa, keď sa narodí, je ako nepopísaná kniha, predstavuje čistú lásku, dobro a má v sebe neobmedzený potenciál. Ako rastie, začína spoznávať tento svet, svoje prostredie a rodinu. Najbližší ľudia sú mu práve rodičia, ktorí sú s ním neustále, ktorí mu dávajú svoju lásku, starostlivosť, podporu. Malé bábätká nie sú schopné prežiť bez dotyku a lásky. Dieťa svojich rodičov sleduje a modeluje. Oni sú pre neho zrkadlom tohto sveta aspoň v tom útlom veku. Počúva ich, sleduje ich príbehy a na základe toho si robí svoj názor na svoj vlastný svet, svoje možnosti a osobné pravdy.

Veľakrát si ani neuvedomujeme, ako modelujeme život a skúsenosti našich rodičov a myslíme si, že sú naše vlastné. Aj naši rodičia píšu však priveľa do knihy nášho osobného príbehu. S dobrým úmyslom chcú zaplniť nejaké tie stránky. Odovzdávajú nám svoje skúsenosti a poznania ako univerzálne, ktoré platia pre každého. Niekedy sú pre nás prospešné, a niekedy zasa limitujúce. A my ich budˇ prijmeme a akceptujeme ich v našom živote alebo voči nim rebelujeme, keď sa s nimi nedokážeme stotožniť, lebo cítime, že náš životný príbeh má iné pravidlá. Hľadáme si svoju cestu, tvoríme si vlastné názory, zbierame skúsenosti a spoznávame, kým vlastne sme.

Ako deti rodičov by sme mali byť vďačné za to, čo nám naši rodičia dali, za ich lásku, podporu, čo pre nás vytvorili a čo sme práve vďaka ich podpore, dôvere, usilovnosti dokázali. A všetko ostatné, na čo sme sa hnevali, alebo sa hneváme, alebo s čím nesúhlasíme, treba odpustiť. Naši rodičia majú svoj vlastný príbeh, prežívajú vlastné skúsenosti. A keď si to uvedomíme, pochopíme, že náš život sa od ich životného príbehu neodvíja. Náš život sa odvíja od toho, čomu my dáme dôležitosť a pozornosť. Jediné, čo je treba dať svojim rodičom, je láska, vďaka, potreba chápať ich životný príbeh, modelovať postoje a správanie, ktoré nás pozitívne stimulujú, podporujú a sme s nimi stotožnení. A vynechať tie, ktoré nás v živote nepodporujú, ale skôr limitujú, lebo to sú väčšinou osobné pravdy a životné skúsenosti našich rodičov.

Rodičia sú našimi sprievodcami životom a s týmto vplyvom prichádza obrovská zodpovednosť. Práve preto je dôležité, aby bolo deťom dopriate vytvoriť si vlastné osobné vnútorné pravidlá a pravdy, ktoré budú podporujúce pre ich život a budu ich poháňať dopredu. Tak ako rodič, aj dieťa má svoj vlastný životný príbeh.

Toto je venované všetkým rodičom, ktorí plnia v našich životoch neskutočne dôležitú a kľúčovú úlohu. A ľubime ich presne takých, akí sú, so všetkými pre a proti, lebo vieme, že tak ako my, aj oni sú iba ľudia a nie sú perfektní, ale sú tí najdôležitejší ľudia v našom živote.

Katarína Zacharová pre RealWoman

Rodičia nás poznajú, ale nie vždy vedia, čo je pre nás najlepšie

My všetci cítime obrovskú vďaku k našim rodičom. Za všetko, čo pre nás urobili, že nám venovali v živote svoj čas, pozornosť, aby  nás čo najlepšie pripravili do života. Ale príde určitý moment, kedy začneme kormidlovať náš život sami a je to prirodzené. A nie je to vždy ľahké, nájsť si svoju cestu, nájsť to, čo nás teší. A niekedy je to ešte ťažšie, keď sa naši rodičia snažia nás zachrániť a zaistiť nás, nech sme v bezpečí. Ale ak chceme sa posunúť v našom živote a ďalej rásť, nemôžeme byť neustále pod ochranou rodičovských krídel.

Drahí rodičia, vy nás skutočne poznáte najlepšie. Od malička ste sledovali každý náš krok, naše rozhodnutia a reakcie. Vy viete skutočne, kto sme. A boli ste tam od úplného začiatku a nikto iný nikdy nepreberie túto rolu. Vzťah s vami bude vždy jedinečný a výnimočný. Read more