Existuje jednotný recept na výchovu našich detí?

O niektorých deťoch rodičia takmer ani nevedia, že ich majú. Disponujú dostatočným množstvom fantázie na to, aby si dokázali vytvoriť svoj rozprávkový svet aktivít a zároveň nevyžadujú veľa pozornosti. Na druhej strane veľká časť detí čaká na to, čo pre nich my dospelí vymyslíme, ako bude vyzerať ich deň a ako sa s nimi zabavíme. Nezaberá ani detská izba pripomínajúca hračkárstvo, ani počítač. Keď pozornosť neprichádza, nasleduje plač, hnev, zúfalosť. Úlohou nás rodičov je dať nášmu dieťaťu lásku a výchovu. Pre dieťa chceme to najlepšie. Preto sa občas sami seba pýtame: „Dávam svojmu dieťaťu tú správnu výchovu? Je cesta, akou ho vediem, tá správna?“

Raz mi kamarátka povedala: ,,Naša malá je taká dobručká, že si ju ani nezaslúžime.” Jej dcérka má iba štyri roky a pôsobí ako veľká dáma. S ľuďmi komunikuje ukážkovo, veľa sa smeje a celé hodiny sa vie sama zahrať. Predpokladám, že takých detí je viac. Rodičom potom ide výchova ako po masle. Ťažko sa ich ale potom pýtať na tajomstvo výchovy, keď to ide takmer samo. Možno by sme u nich nie vždy našli pochopenie, prečo práve tie naše deťúrence počuť až na opačný koniec ulice.

Neplatí delenie na dobré a zlé deti. Všetky deti sú dobré. Tie náročnejšie sa občas zdajú byť neposlušné, nevychované a rozmaznané. Pravdou však je, že sú len iné osobnosti. Každý človek, aj ten malý, je výnimočný. Disponuje inými vlastnosťami. Neznamená to však, že je lepší alebo horší. Možno práve z trucovitej bambuľky vyrastie tá správna dáma. Rozdielne vlastnosti u detí vedú ich rodičov k hľadaniu toho správneho spôsobu, ako na nich. Nezaručí nám ho žiadna rada, žiadna kniha. Ku každému dieťatku treba pristupovať individuálne. Užitočné sú rôzne fóra, kde sa rodičia delia o rady a skúsenosti.

Trucovité dieťa ako keby volalo po pozornosti. Pod maskou čerta sa snaží povedať: ,,Haló, aj ja som tu, poďte sa mi venovať.” Pre mnohých to môže znieť priam neuveriteľne. Predovšetkým vtedy, keď ich zlatíčko začne trucovať po niekoľkohodinovom výlete alebo po hre s ním. Môže sa za tým skrývať aj hlad. Faktom však je, že niektoré deti si vyžadujú pozornosť počas celého dňa. V období vzdoru, ktoré vrcholí okolo 4. roku života dieťaťa, ukazuje dospelým silu svojej osobnosti formou veľmi častého oponovania. Vtedy mu treba vymýšľať rôzne hry, komunikovať s ním a z čertíka sa stáva prívetivý „usmievavček“.

Rodič, ktorý má náročné dieťa, by mal vyčleniť značnú časť svojej energie na jeho zabavenie a naštartovať príval fantázie, aby sa jeho dieťa náhodou nenudilo. Skutočne to býva vyčerpávajúce. V dnešnej uponáhľanej dobe, keď chceme mať navarené, upratané a zarobené, aby bolo z čoho variť a za čo upratovať, si takýto výdaj energie pýta jej neustály príjem. Prajeme si viac oddychu a času pre seba. Aspoň na hodinku denne – dúfajúc. Zároveň potrebujeme veľa kvalitného spánku a čas v pokoji sa najesť. Raz mi jedna maminka poradila ozaj skvelé pravidlo, ktorým sa riadi: ,,Keď spia deti, spím aj ja.” Úlohu matky vďaka tomu hravo zvláda. Hoci je preto jej domácnosť niekedy aj trošku zanedbaná, častým spánkom načerpáva energiu, dôležitú pre náročné dni. Potom je však pokojná a nenahnevá sa hneď pre každú maličkosť.

Veľakrát sa za nežiaducim správaním dieťaťa skrýva nie príliš vhodný vzor správania rodiča. Deti od svojich rodičov okrem dobrých návykov preberajú aj tie nesprávne. Občas by sme sa mali aj my rodičia zamyslieť nad sebou a objektívne zhodnotiť, aký vzor v nás naše dieťa vidí a aké vzorce správania od nás vedome či podvedome preberá. Snažme sa byť dobrým príkladom.

Tak ako medzi nami dospelými, aj deti potrebujú mať režim a dopredu vedieť, ako bude vyzerať ich program na nasledujúce hodiny. Keď vedia, že po hraní sa bude papať, následne sa pozrie rozprávka a po nej sa umyjú zúbky, prečíta rozprávka a ide sa spať, budú po vypnutí televízie reagovať pokojnejšie, ako keby nevedeli, čo bude nasledovať potom. Umyjú si zúbky a tešia sa na rozprávku. Eliminuje sa tým priestor na vzdor.

Nech je dieťa akokoľvek aktívne a požadovačné, zaslúži si našu lásku a pozornosť. Pre každého z nás rodičov existuje iný zaručený spôsob, ako najlepšie pristupovať k našim deťom. Mali by sme si zvoliť svoju cestu, ktorá nás povedie k želanému účinku. Záleží len a len na tom, aby bol pocit šťastia na oboch stranách. Všetky deti sú dobré, zároveň sú aj výnimočné osobnosti a zaslúžia si, aby sme im venovali náš čas. Správajme sa k nim rovnocenne a s láskou, sme to predsa my, čo sme si ich priali. Prajem vám, aby chvíle strávené s vašimi deťmi boli pre vás tie najkrajšie.

Aké sú vaše skúsenosti?

Je vaše dieťa tiež priveľmi aktívne? Ako sa snažíte zaujať jeho pozornosť?

Ste zástancami pravidelného režimu alebo si myslíte, že to nie je potrebné?

Je vaše dieťa vzdorovité? Ako to riešite?

Je vaše dieťa vzdorovité? Ako to riešite?

Rodič miluje svoje deti. Myslíte, že na základe lásky k dieťaťu môže rodič dovoliť dieťaťu všetko, čo chce?

Snažíte sa byť vašim deťom dobrým príkladom?

Veľmi nás poteší, keď nám napíšete, či vás táto téma zaujíma natoľko, aby sme sa jej venovali podrobnejšie a hlbšie a tak isto aj, o ktorej problematike by ste chceli diskutovať a akou formou.

Zuzana Jančoková pre RealWoman

Láska očami mužov. Nielen na Valentína.

Dnes je 14. február, deň zamilovaných a my sme premýšľali, čo by sme vám o láske napísali. My ženy sme totiž tie, ktoré o nej snívajú, čítajú, pozerajú zamilované filmy a veľmi radi a veľa o nej rozprávajú. Ako však lásku vnímajú muži a čo pre nich znamená? Členky našho redakčného tímu vyspovedali mužov vo svojom okolí a tu máte ich odpovede . Veľmi milo nás prekvapilo, koľko emócii a nádherných myšlienok v sebe muži skrývajú. Niekedy sa asi stačí len spýtať..

ČO PRE TEBA ZNAMENÁ LÁSKA?

Láska je najsilnejšia energia, ktorá robí svet nádherným, kde je miesto pre každého. Láska nepozná logiku, láska je najviac.

Tadeáš, 29 rokov

Láska si ty, mama. A je všade tam, kde sa majú ľudia radi.

Krištof, 7 rokov

Láska – u mňa sa to vyvíja s vekom. V mladosti som si myslel, že je to vášeň, extáza. Dnes to je skôr súzvuk – zdieľanie spoločných hodnôt, tolerancia, úcta a hlavne byť spolu v časoch dobrých aj zlých.

Marián, 43 rokov

Lásku vnímam ako súdržnosť dvoch ľudí, ktorí sa navzájom v živote dopĺňajú. Ak človek zažije skutočnú lásku, je to niečo, čo je omnoho silnejšie ako vy a dokáže vás zmeniť. Dúfajme, že iba k lepšiemu :-)

Marek, 17 rokov

Láska je podľa mňa súhra dvoch ľudí v duchovnom aj telesnom smere. V láske nesmie byť súťaživosť, nesmie v nej byt víťaz, nesmie v nej byť nadradenosť. Partneri musia byt rovnocenní, musia vedieť, čo očakáva druhá strana.

Heťo, 37 rokov

Láska je krásna a neopísateľná a všetci, čo ľúbia, sú krásni (lásku im vidieť v očiach). Bez lásky je v živote prázdno, ale to prázdno si vedia uvedomiť iba tí, ktorí ľúbili.

Štefan, 39 rokov

Láska pre mňa znamená veľa. Keď je človek „zaláskovaný“, je šťastný a prežíva krásne životné obdobie. Láska má však veľa podôb, môže to byť láska k partnerovi, rodine, či k športu, ja si ju ale jednoznačne spájam so šťastím a harmóniou. Každý človek potrebuje k životu lásku a ak ju má, stáva sa lepším človekom.

Martin, 25 rokov

Láska je dar a je jediný zmysel celého nášho bytia. Každý ju môže zažiť, ale je len na danom človeku, či ju bude nasledovať.

Tomáš, 33 rokov

Láska je prechodný stav mysle, kedy sa zlo obracia na dobro.

Vladimír  41 rokov

Láska… Keď cítim, že nie som sám… láska –odoberiem z nej priateľstvo, toleranciu, pochopenie, očakávania, sny, závislosti, starosti, radosť, obavy, dotyky, úsmevy…  Takže láska je kokteil namiešaný z toľkých ingrediencií, že z neho musí byť každý opitý alebo aspoň omámený. A ako má každý kokteil inú chuť, tak aj každá láska je iná. Tento kokteil je silne návykový !!! Mám pocit, že som o láske len začal premýšľať… takže jednou vetou to určite nepôjde….

Marián, 49 rokov

Láska znamená- rodina

Samko, 7 rokov

Láska oslobodzuje a dáva. Láska je pre mňa obrovskou silou, ktorá mi pomáha byť lepším, pretože keď milujem, prajem si byť lepší, než som, a tak dokážem prekonávať sám seba. Takže láska je najvyššia jednota, sila, s ktorou zvládnem každú skúšku v živote.

Tomáš, 28 rokov

Láska je tajomstvo, ak si ho chrániš, trvá večne! Je však umenie vnášať do nej každodenný pokoj, toleranciu, vášeň a niekedy aj rozum! Nesmieš však do nej vkladať logiku, pretože už to nie je láska, ale vypočítavosť!!!!!!!!!!

Štefan, 62 rokov

Láska – „pravá” a dokonalá, esencia pre moje  telo i dušu. Jedinečný pocit, ktorý mi  dáva silu, nádej a  krídla… Želám vám veľa týchto pocitov

Peter, 38 rokov

Láska dáva zmysel môjmu životu, je pre mňa radosťou, šťastím a motiváciou.

Denis, 20 rokov 

Mužova myseľ je sexuálna, to znamená, že láska je sexuálneho charakteru u muža.
Ide tu o transformáciu tejto myšlienkovej sexuality na lásku, ktorú muž potrebuje.
Momentálne je mužova “láska” deštruktívna a ničivá.Po transformácií bude láskou obohacovať seba a okolie, láska bude tvorivá a nápomocná.

Jozef, 39 rokov

Keď sa ráno zobudím a milovaný človek nie je pri mne, ťažko sa mi dýcha. Láska je ako poézia, len ju treba vedieť nájsť.

Jaro, 40 rokov

Láska bola v kostole a išla sa pozrieť, kde sa narodil Ježiško.

Fedor 2.5 roka

 

Láska je cesta… Nikto nevie, kde začína, kde čaká, kde koho postretne… A nikto nevie, ako a kedy skončí… Cesta od lásky mileneckej, čarovnej reakcie chémie nášho mozgu a vášne našich sŕdc, až po hlbokú a nekonečne úctivú lásku dvoch ľudí až na úplnú hranicu bytia, pred poslednou cestou duše milovanej osoby do svetla… Mnohí z nás sa na tej ceste postrácajú, zakopnú, zablúdia. Našťastie máme aj veľa príkladov, že sa oplatí kráčať ďalej. V živote sa nepočíta, koľkokrát sme zakopli a spadli, ale koľkokrát sme dokázali vstať a pokračovať ďalej… Prajem všetkým šťastné cesty!

Ľubomír, 40 rokov

Želáme vám veľa lásky a nielen v tento krásny deň

Lucia Stašková a RealWoman tím

Ako s partnerom spolunažívať, a nie iba prežívať

Túžite po naplnenom vzťahu? Mnohé z nás občas riešime alebo sme už niekedy riešili problematiku partnerstva. Od svojho partnera očakávame isté správanie, činy. Nemilé prekvapenie však nastáva, keď si uvedomíme, že on „nehrá“ podľa nášho scenára. Predstava, aké by to bolo žiť s princom z rozprávky, sa vynára nielen počas sledovania romantického filmu. Krásny, múdry, milý, veselý, vtipný, finančne zabezpečený… Obzeráme sa okolo seba – kdeže je ten náš princ? Nehľadajme ďaleko. Možno je ním práve náš partner.

Milé dámy, máme priam až neuveriteľnú predstavivosť. Dokážeme do svojich očakávaní „vsunúť dejovú líniu“ na nasledujúce hodiny, až celé dni. S istotou potom očakávame naplnenie nášho časového plánovača. Muž, ktorý je v tom celkom nevinne, však „hrá“ v úplne inej dejovej línii. Netuší, že existuje istý scenár s presne vykreslenou postavou. Ktovie však, či takáto postava aj reálne existuje, alebo ide o čisto fiktívnu bytosť. Postava, ktorá síce napĺňa očakávania a túžby ženského srdca, ale v skutočnom živote však pravdepodobne nebola ešte objavená.

Pokiaľ chceme viesť plnohodnotný a šťastný partnerský život, mohli by nám byť užitočné (okrem mnohých ďalších) aj nasledujúce odporúčania:

  • Do vzťahu dávajme to, čo od neho očakávame.
  • Potrebujete v živote veľa lásky? Rozdávajte ju. Chcete, aby vás partner viac objímal? Doprajte aj jemu objatie. Túžite po harmonickej komunikácii? Komunikujte s partnerom s úctou. Prajete si byť vypočuté? Načúvajte tomu, čo vám rozpráva. Na úspešný vzťah treba dvoch.
  • Znížme očakávania, aby boli reálne.
  • Partnerstvom sa skĺbili dva rôzne životy dvoch ľudí s rôznymi návykmi. Prirodzené preto je, že na rôzne udalosti reagujeme rozdielne. Keby sa nám podarilo znížiť niektoré očakávania a menej sa na partnerove činy a reakcie viazať, vyhli by sme sa mnohým sklamaniam. Vhodnou voľbou je očakávať priemernú reakciu partnera. Ostane nám tak priestor na nečakané milé prekvapenie.
  • Nepodriaďujme sa partnerovi za cenu potlačenia vlastných túžob.
  • V partnerskom vzťahu je potrebné robiť kompromisy, pretože dvaja ľudia by mali byť rovnocenní.
  • Neočakávajme však, že ak vo všetkom vyhovieme partnerovi, bude nám o to vďačnejší. Dôležitá je rovnováha.
  • Neviažme sa na partnera príliš, užívajme si priateľov a aj chvíle bez partnera.
  • Vhodné je občas žiť aj svoj vlastný život, v kruhu priateľov alebo sa venovať aktivitám, ktoré síce nemáme spoločné s partnerom, ale napĺňajú nás a nabíjajú nás pozitívnou energiou. Keď sme spokojnejšie my, bude aj náš pohľad na partnera krajší a zároveň aj vzájomná komunikácia s partnerom bude o to príjemnejšia.
  • Doprajme partnerovi dýchať.
  • Tak ako my, aj naše polovičky si niekedy želajú stráviť čas s priateľmi, zašportovať si a celkovo ,,vypnúť’’.
  • Každý má občas právo nemať náladu.
  • V našom živote sa objavia aj dni, keď sme veľmi unavení, smutní alebo jednoducho máme chuť byť na chvíľu sami so sebou. Ak sa náš partner ocitne v takejto nálade, netreba s ním diskutovať o vízii budúcnosti, ani očakávať romantický posed pri sviečkach.
  • Meníme sa my, menia sa aj naše očakávania, preto komunikujme.
  • Tak ako v živote nie je nič večné, nie je stály ani náš postoj či očakávania od partnera. Dobrý spôsob, ako vyhodnotiť aktuálnu úroveň spokojnosti v partnerskom živote, je vzájomná komunikácia. Najlepšie je uložiť deti spať, vypnúť televíziu či počítač a porozprávať sa tvárou v tvár. Povedať si veci na rovinu. Uvidíte, ako budete mnohé prekvapené, čo všetko také mužské srdce ukrýva.

Raz sme hore, raz zase dole. Tak sa darí aj nášmu partnerskému vzťahu. Ale ruku na srdce. S kým trávite (okrem kolegov) najviac času? S kým riešite vašu budúcnosť a rodinné otázky? Kto je pri vás, keď sa smejete, aj keď vás niečo trápi? Áno, je to váš partner. Vaše životy sú navzájom veľmi prepojené. Občas sa prirodzene objavia nejaké nezhody v názoroch, ako aj sklamania. Kto vás môže zraniť hlbšie ako milovaná osoba? Ak je zároveň osobou, s ktorou prežívate najkrajšie chvíle vášho života, oplatí sa ubrať z nárokov a očakávaní a tešiť sa zo spoločne strávených chvíľ. Nepremárnime cenné chvíle, už sa nemusia opakovať. Držím vám palce v pestovaní plnohodnotného partnerského vzťahu.

Ste vo vašom partnerskom vzťahu spokojné a naplnené?

Čo si na vašom partnerovi najviac vážite?

Kladiete na vášho partnera vysoké nároky? Máte reálne očakávania? Napĺňa váš partner vaše očakávania alebo zvyknete byť sklamané? V čom to podľa vás spočíva?

Tešíme sa na vaše rady a skúsenosti :)

Zuzana Jančoková pre RealWoman

Keď sa naše cesty rozchádzajú…

Naše životy by som prirovnala k jedinečným cestám, dráham, ktoré si sami vytvárame. Malými krokmi – rozhodnutiami určujeme tempo aj smer našej výpravy. Niekedy ideme veľmi rýchlo, inokedy veľmi pomaly, niekedy sa naše cesty zakľukatia, no potom nájdeme smer, ktorým sme sa chceli uberať. Na našej ceste nás sprevádzajú rôzni ľudia – rodičia, súrodenci, kamaráti, priatelia, partneri, manželia. Pretínajú nám cestu v rôznych chvíľach, každý z nich pri nás ostáva istý čas. Čo sa stane, ak nás niektorí z nich opustí? Odkloní sa od našej dráhy?

Začneme sa obzerať späť….

Keď niekto s nami dlho putoval po našej ceste a zrazu nastane chvíľa, keď tento človek odchádza, jeho cesta sa vzďaľuje od našej, naberá iný smer, väčšina z nás sa začne obzerať. Začneme premýšľať nad tým, aké to bolo, aké to už nikdy nebude, o čo všetko sme prišli.

Pýtame sa: Prečo ma tento človek opustil? Prečo ma už nemá rád? Prečo si už nerozumieme tak, ako predtým?

Jednoducho sa to deje. Nie je to nič negatívne. Ľudia sa menia, okolnosti sa menia, my sa meníme. Zrazu nám nevyhovuje spolužiak, s ktorým sme sa dokázali pred pár rokmi smiať až do kolien. Zrazu si menej rozumieme s priateľkou, s ktorou sme sa dokázali pred rokom rozprávať hodiny, cítili sme sa pri nej úžasne a hovorili sme si – navždy a večne, až pokiaľ nás smrť nerozdelí. Už nám viac nevyhovuje partner, s ktorým sme pred pár mesiacmi boli šťastní a mysleli si, že nás nemôže nič rozdeliť. Naše cesty sa jednoducho rozchádzajú…

S minulosťou je to ako so spätným zrkadlom v aute. Musíme sa doň sem-tam pozrieť, ale keby sme doň pozerali stále, boli by sme každú chvíľu v priekope.

Ako z toho všetkého vyťažiť namiesto otázky, prečo sa to stalo?

Niektorí ľudia sú v našom živote len malú chvíľku a ovplyvnia náš život viac, ako niekto, koho poznáme roky. Ak si uvedomíme, že ľudia nám prichádzajú do života s istým opodstatnením, môžeme z toho vyťažiť – rastieme pri nich. Ak jeden z nás nerastie, je to signál, že jeden z nás potrebuje ísť iným smerom. Ak si osvojíme postoj, že všetko je tak, ako má byť, že každý s nami putuje potrebný čas, dokážeme sa lepšie vyrovnať s touto stratou.

Niekedy sa snažíme udržať ľudí v našich životoch za každú cenu

Vyjadrila by som to pomocou analógie o potrubí.

Ak sú všetky časti nášho potrubia silné a nepoškodené, všetko funguje tak, ako má. Niekedy však prídeme na to, že naše potrubie je niekde deravé a tekutina uniká… Ako prvej sa chopíme náplasti a zalepíme túto dieru. Všetko zase pokračuje tak, ako predtým. Keď to však najmenej čakáme, potrubie praskne opäť – na tom istom mieste.  My zoberieme inú náplasť, z inej hmoty či od inej firmy a opäť sa tešíme, ako sme tento problém rýchlo vyriešili. Lenže, netešíme sa dlho. Opäť sa objaví diera, ktorá je samozrejme väčšia, ako bola tá predtým. My sme zúfalí a zoberieme niečo pevnejšie, o čom sme presvedčení, že vydrží. Možno, že vydrží dlhšie, ale pri zatĺkaní tejto diery porušíme inú časť potrubia. Takto sa to neustále zhoršuje. Potrubie síce chvíľu funguje, ale potom sme zase smutní, že nie a my vymýšľame neustále nové a nové náplasti. Vyčerpáva nás to…

Nedokážeme „lepiť“ diery donekonečna. Príde moment, keď musíme urobiť rázne rozhodnutie. Vymeniť deravé časti za nové, aj keď tie deravé máme radi…

Vždy si zoberme od ľudí len to najlepšie

Zabudnime na to, že sme sa hádali, zabudnime, že nám ublížili. Majme svojich bývalých „spolucestujúcich“ uložených vo svojom srdci s rešpektom, pretože nás veľa vecí naučili a to je to najdôležitejšie. Keby sme mali myslieť stále na zranenia, ktoré nám zostali, boli by sme navždy zviazaní. Takto sme voľní a môžeme ísť ďalej. Zase raz niekoho stretneme, ľudí, ktorí tu budú chvíľu, iní tu budú možno roky.

Prednedávnom som stratila jedného „spolucestujúceho“, o ktorom som si myslela, že bude pri mne kráčať do konca môjho života. Bolo to pre mňa ťažké. Najviac mi pomohol postoj, že všetko, čo sa deje, má svoj zmysel a záleží iba odo mňa, ako sa k tomu postavím a čo z toho vyťažím. Veľakrát si vytváram bolesť sama – keď očakávam. Toto je pre mňa ďalším poučením. Potrebujem sa zamerať na momentálne chvíle a prestať očakávať, ako bude môj život vyzerať a kto bude ním kráčať so mnou.

Pomáha mi taktiež povedať si nahlas: …(meno), ďakujem ti, že si bol v mojom živote. Ďakujem ti za všetky užitočné veci, ktoré som sa pri tebe naučila. Teraz som sa rozhodla ísť ďalej.


TEST: Reflexia vašej reality

Chcete vedieť, ako ste na tom momentálne vy? Urobte si večer test. Pred spaním si zrekapitulujte svoj deň. Ak potrebujete, zapíšte si to na papier.

Koľko minút ste strávili:

  • spomínaním na pekné spomienky z minulosti
  • prezeraním starých fotografií, spomienkových predmetov
  • spomínaním na negatívne emócie, zážitky
  • na miestach, kde ste sa v minulosti cítili príjemne

Tieto minúty vám podajú správu, ako ste na tom…


Zažili ste niečo podobné? Stratili ste niekoho vám blízkeho?

Ako ste sa s tým vyrovnali?

Dokázali ste sa posunúť vpred alebo sa ešte stále obzeráte do spätného zrkadla?

Petra Kaločayová pre RealWoman

Prečo chlap, ktorého sme si vysnívali, neprichádza?

Každá z nás má v hlave istú predstavu, aký by mal byť náš budúci partner. Túto vysnívanú „osobu“ si nosíme stále so sebou – v našej hlave. A vždy, keď stretneme potenciálneho muža – partnera, začneme porovnávať. Odmietneme prvého, druhého… desiateho. A potom sa začneme pýtať. Prečo chlap, ktorého som si vysnívala, neprichádza? Ako je to možné? Kde sa len túla?

Prieberčivosť alebo…?

Pred nedávnom som sa rozprávala s mojou kamarátkou, ktorá si nemôže nájsť priateľa. Žiaden sa jej totiž nepáči. Jednému chýbalo to, druhému zase niečo iné, nikto nespĺňal jej kritériá. Už som bola v koncoch, nevedela som, čo jej mám na to povedať, v mysli som na ňu kričala, že je prieberčivá, no zrazu zo mňa vyšla otázka, ktorá sa od posudzovania v mojej hlave líšila:

„Miška, môžeš mi popísať tvoju predstavu ideálneho muža?“span> A ona, ako keby to čakala, hneď spustila:

„No samozrejme, musí ma fyzicky priťahovať. Ďalej musí byť sebavedomý, ale nie príliš, to by mi liezlo na nervy. No a musí sa vedieť o seba postarať, zarobiť peniaze. A keď ma chytí za ruku, tak sa budem cítiť v bezpečí a nič mi nebude chýbať. Veď vieš.“span> Usmiala sa…

„Potom musí byť citlivý a musí ma brať takú, aká som, chápať ma, starať sa o mňa… Predstavujem si, ako do noci diskutujeme – dokážeme sa o všetkom porozprávať. On po čase už bude vedieť, na čo myslím.“span>

Tak a vedela som, kde je pes zakopaný. Najprv som ju chcela obviniť, že je prieberčivá, čo by bola moja chyba, pretože koreň problému bol niekde inde. Ona si jednoducho vysnívala niečo nereálne.

Pán Dokonalý

Nie je to iba prípad Mišky, takých je nás viac. Vysnívame si typ chlapa, pána Dokonalého, ktorý nemá ani chybičku a potom sa čudujeme, že neprichádza. Ako majú potom skutoční chlapi bojovať s touto dokonalou „bytosťou“? Naše srdce je už spútané, previazané mašličkou a čaká na „neho“.

Nehovorím, že by sme nemali mať isté nároky, kritériá a zobrať prvé, čo príde, ale buďme realistické.

Protiklady sa priťahujú.

Musíme si uvedomiť, že muži a ženy sa líšia a to je práve to, čo nás k sebe priťahuje. Použila by som označenie typický muž a typická žena. Typický muž – ochranca, silný, priebojný, živiteľ rodiny, neprejavuje city. Typická žena – citlivá, starostlivá, chápajúca, jemná…

Keď sa na to spätne pozrieme, tak Miška hľadala muža, ktorý ju priťahuje a najlepšieho kamaráta v jednom.

Samozrejme, v dnešnom svete to už nie je tak, ako v minulosti a typickí muži a typické ženy sa z neho pomaly vytrácajú. Ženy pracujú, majú veľkú ctižiadostivosť, muži ostávajú na materskej. Na tom nie je nič zlé. Ale musíme si byť toho vedomé. Ak hľadáme citlivého muža, ktorý nám bude načúvať, nemôžeme od neho čakať, že sa v sekunde prepne a bude z neho akčný hrdina…

Odložme nabok očakávania a dajme šancu ľuďom, ktorí nám prichádzajú do života. Prichádzajú z istého dôvodu, tak si otvorme oči a vyťažme z toho čo najviac


ONLINE DISKUSIA: Pomôžte nám nájsť odpovede a nové perspektívy. Aký je váš názor na nasledovné témy?:

Ako si vybrať toho správneho muža? Ako ste to urobili vy?

Existuje podľa vás pán Dokonalý alebo máme len veľké nereálne očakávania a to skutočné nám uniká pomedzi prsty? Ako sa v tom vyznať?

Aká je podľa vás dnes typická žena a typický muž? Skutočne sa meníme alebo je to len fáza, ktorou prechádzame, aby sme sa znovu identifikovali?


Tešíme sa na váše komenty, názory a skúsenosti :)

Petra Kaločayová pre RealWoman

Len blázon sa snaží chytiť lásku …

Predstavte si, že máte na dlani veľmi jemný piesok, ktorý nechcete stratiť. Je to pre vás veľmi dôležitý piesok. Vy ho milujete. Čo urobíte, keď nechcete, aby vám ušiel? Budete sa ho snažiť silno stisnúť v dlani? On urobí práve to, čo nechcete. Utečie vám pomedzi prsty… A čo sa stane, ak ho necháte len tak ležať na dlani? Zostane pri vás… V živote sa mi viackrát potvrdilo, že čím viac sa snažíme niečo pevne držať, tým viac nám to uteká. Vidím to vo viacerých oblastiach života, no najviac vo vzťahoch. Vypočujte si môj príbeh.

- Au, vetrík, čo to robíš? Bolí ma to.

- Prepáč, prepáč, nikdy by som ti nechcel ublížiť, nikdy, veď to vieš, len som chcel byť bližšie k tebe, aspoň na moment ťa objať.

- Ale vetrík, toto sme už predsa preberali. Vieš, že sa to nedá, aj keď nás to oboch mrzí.

- Ja viem, som si toho plne vedomý, len niekedy, nedokážem vydržať. Si taký krásny, lietaš si sem a tam, sadneš si hocikedy na zelený lístok či na lesknúci sa kvietok, tých všetkých sa dotýkaš a ja ťa nesmiem nikdy objať.

- Vetrík, dúfam, že nežiarliš! Preberali sme to už toľkokrát. Milujem ťa celým svojím srdcom, pretože práve ty, vetrík si ma dovial na najkrajšie miesto na Zemi. Na moju obľúbenú lúku. Mám to tu veľmi rád, keď sa ráno zobudím a  prvý ranný lúč zohreje moje krídla, cítim sa ako v rozprávke. Ale nezabúdaj, keď sa zobudím, vždy pomyslím na teba. Myslím na to, ako vzlietnem a budem vedieť, že si tam, že ma držíš a nikdy nezradíš. Oprieš sa o moje krídla a budeme hrať tú najkrajšiu hru, budeš ma naháňať a potom ja teba a pritom sa nikdy nechytíme. Naša láska je večná, spočíva práve v našej voľnosti. Keby si ma chcel niekedy objať, a tým ma chytiť, vieš, čo sa stane. Umriem. Nezvládnem to.

- Nie, nehovor to, ja viem, ako to je, nechcem to počuť, chcel by som byť radšej niekým iným, kto by mohol byť pri tebe bližšie.

- Ale vetrík! Čo to len táraš! Také nezmysly! Veď práve ty si so mnou najviac ako len môžeš byť! Vždy si pri mne, keď spím, bdiem, sedím, lietam alebo robím …

- Dobre, žiarlim.

- Na čo ?

- Tebe sa to hovorí, ty si robíš, čo chceš. Keď sa ti páči tamten strom, ideš naň, keď sa ti páči iný kamarát, lietate spolu a vtedy mám chuť urobiť riadnu metelicu. Ja sa na to musím ešte aj pozerať!

- Ty blázonko, veď práve, stále ma počuješ, vieš, že ťa nikdy neoklamem, nielen preto, že môžeš byť kedykoľvek nablízku. Ja by som ťa nepodviedol. Som smutný z toho, že to nevieš!

 

- Ja viem, verím ti, ale nikomu inému. Keby som len bol …

 

- Prestaň! Ty to nechápeš, keby si ty nebol vietor, tak by sme sa nemohli nikdy tak milovať. Dopĺňame sa. Keby bolo keby, nič by nebolo také, ako je teraz. Keby som nebol krehký, nepriťahoval by som ťa, ale tebe sa páči moja sloboda, moje dúhové krídla, moje….

 

- Máš pravdu, spája nás to, čo nás najviac rozdeľuje. Už sa ťa nikdy nebudem snažiť chytiť motýlik. Veď držím tvoje srdce.

Každý si prosím vysvetlite tento príbeh po svojom :). Jediné, s čím by som sa chcela ešte podeliť sú slová mojej kamarátky Lindy, ktorá mi pred pár dňami odpovedala na moju otázku: „Máš priateľa?“ toto:

„Nerada hovorím – mám priateľa. Znie mi to tak, ako keby som ho vlastnila. A to nie je pravda. Vyjadrila by som to skôr takto – som s ním“.

Petra Kalocayová pre RealWoman

________________________________________________________________________________________

PREDSTAVENIE NOVEJ REALWOMAN REDAKTORKY

Petra Kaločayová rada stretáva nových ľudí, ktorí jej ukážu iný pohľad na život. Nebojí sa ukázať svoje vnútorné dieťa, ktoré sa teší z maličkostí a zo sveta. Rada sa usmieva a snaží sa pozerať na veci z tej lepšej stránky. Zmysel života vidí v láske, neustálom rozvíjaní a v žití momentálneho okamihu. Písanie pre RW je pre ňu príležitosťou niečo po sebe zanechať a teší sa, ak jej pohľad dokáže pomôcť, čo i len jednej čitateľke RW.

Má nadšenie pre prácu s ľuďmi, prírodu, osobný rozvoj, spoznávanie nových miest.

Zistite, prečo si vyberáte určité typy partnerov

Vzťahy sú tým, na čom rastieme celý život. Ľudia do našich životov prichádzajú a zasa odchádzajú. Nastavujú nám zrkadlá a sú našimi učiteľmi. Niekedy to pochopíme hneď, a inokedy až časom. Celkom sa mi zapáčila myšlienka mojej kamarátky, ktorá mi hovorila o tom, že partneri sa majú spolu rozvíjať. Neexistuje ideálny vzťah, skôr je dôležité to, aký je tam potenciál pre rast oboch partnerov, pretože každý človek nám má čo dať. Ak však daný pocit už pri partnerovi nemáme, vtedy sa ten vzťah chýli ku koncu.

Čoraz častejšie v mojom okolí pozorujem, ako narastá počet rozchodov či rozvodov. Jeden si nájde niekoho iného, nie sú spolu šťastní, ona sa necíti naplnená, on jej nedáva to, čo potrebuje, zmenili sa ich hodnoty alebo priority, obaja chcú ísť inou cestou a mnoho iných dôvodov, ktoré ma nútia zamyslieť sa nad tým, prečo sa vôbec títo ľudia dali dokopy?

Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa mi dostala do rúk úžasná kniha s názvom Láska, vzťahy, konštelácie, s podtitulom Partnerstvo ako možnosť rastu a transformácie od autora Jána Bíleho. Zaujala ma svojou jednoduchosťou, priamosťou, dokonca niekedy máte pocit, že ide až pod kožu. Natoľko ma inšpirovala, že som sa rozhodla prepožičať si pár pokrokových myšlienok, a tak vám pomocou tejto jedinečnej knihy priblížiť možno trochu iný pohľad na partnerstvo, na vzťah ženy a muža.

Podľa Jána Bilého väčšinou do partnerských vzťahov premietame všetko to, čo nám už roky chýba. Korene týchto potrieb pritom siahajú až do nášho najrannejšieho detstva. Partner nám len nastavuje zrkadlo a väčšinou od neho očakávame, aby naplnil to prázdne miesto v našom vnútri, tzv. nenaplnené detské potreby, teda to, čo nám mali dať, ale nedali rodičia, väčšinou preto, že to sami nedostávali, a tak nám nemohli dať niečo, čo sami nemali alebo nepoznali.

Napríklad: V živote nás rodičia nepochválili, nepovedali nám, že sú na nás hrdí a práve toto budeme podvedome očakávať od partnera, pretože to je pre nás veľmi dôležité.

V tejto knihe som našla skvelé cvičenie, ktoré vám nižšie ponúkam, kde jednoducho odhalíte to, čo vlastne od svojho partnera potrebujete a odpoviete si samy pre seba, prečo ste s daným partnerom. Toto cvičenie som si urobila, poslala som ho aj niekoľkým známym a bolo udivujúce, aké je trefné.

Cvičenie: Čo od svojho partnera potrebujem – autor: Ján Bilý

1. Vezmite si papier a rozdeľte ho na polovicu. Do jednej časti napíšte, aké vlastnosti musí mať váš partner, resp. aký musí byť, aby ste sa do neho zamilovali. Do druhej časti naopak napíšte, kým za žiadnu cenu byť nesmie alebo vymenujte vlastnosti, ktoré nesmie mať. Pokúste sa nevychádzať z toho, čo ste sa naučili, čo ste počuli alebo čo si myslíte, že by bolo správne. Snažte sa vychádzať z toho, aké to bolo v tých niekoľkých posledných prípadoch, keď ste sa zamilovali. Čím viac podobnosti nájdete, tým lepšie. Tento list si potom dajte do obálky.

2. Na druhý deň si vezmite iný list papiera a napíšte tam podrobne všetko, čo pre vás bolo dôležité, keď ste boli malí. List opäť rozdeľte na dve polovice. Na jednu napíšte, čo vám chýbalo, čo ste nemali, čo ste si od rodičov alebo iných, pre vás dôležitých členov rodiny priali. Na druhú polovicu listu napíšte, čoho bolo naopak vo vašej rodine príliš, čo ste nechceli, čo vás obťažovalo, zväzovalo, obmedzovalo, prípadne vám liezlo na nervy.

3. Tretí deň na tretí list (na jeho prvú polku) napíšte, aké pozitívne pocity a prežitky vám poskytuje vaša skupina, ktorá nie je rodinou, ale ku ktorej patríte, v ktorej zažívate pocit spolupatričnosti. Môže to byť športový klub, okruh kamarátok, kamarátov, ezoterická alebo záujmová skupina, spolužiaci, spoluhráči, niekto, s kým sa pravidelne stretávate. Ak sa vám zdá, že taká skupina neexistuje, potom patríte do skupiny ľudí, ktorí nepatria ku žiadnej skupine. V tomto prípade uveďte, čo vám prináša pocit spolupatričnosti so skupinou individualistov. Na druhú polku napíšte vlastnosti skupiny, ktorá je vám skutočne nesympatická (politici, vegáni, nacisti, skinheadi,..)

4. Následne všetky tri listy porovnajte.

Budem rada, ak sa podelíte v komentári pod článkom o svoje dojmy z neho. Prajem veľa spoločného rastu vo vzťahoch :).

Lucia Stašeková pre RealWoman

Vôňa priateľstva

Na našom sídlisku neboli v mojom veku žiadne deti a tak, kým som nespoznala nových kamarátov v škole, hrávala som sa väčšinou sama. Vymyslela som si svojich vlastných imaginárnych kamarátov, s ktorými bola zábava po celý deň. Mamu to až tak neznepokojovalo, keďže som si pýtala na večeru viac krupicovej kaše a celú som zjedla. Lebo som kŕmila „akože“ aj svojich kamarátov z tajomného lesa.

Nedávno ma mamina prichytila opäť so širokým úsmevom, ako sa s niekým rozprávam v obývačke, hoci na stole som mala len notebook. Na jej prekvapenie sa z neho usmievala kamarátkina tvár.

Technológie priniesli do nášho sveta niečo nové, nepoznané. Stačí mať len chvíľu času a už nás spoja s niekým, kto sa nachádza na konci sveta. Alebo s vašou spriaznenou dušou, s ktorou nemôžete vybehnúť po práci na lahodnú kávu do vašej obľúbenej kaviarničky na rohu ulice. Ako za starých čias by ste sedeli pri tom mierne kývajúcom stolíku, pozorovali cez sklený výklad uháňajúcich ľudí, a popritom rozoberali podstatné aj nepodstatné maličkosti. Ladíte na rovnakú vlnovú dĺžku, ale už nežijete v rovnakom meste. Technika síce pokročila, žiaľ ešte nás nevie teleportovať niekoľko stoviek kilometrov.

Existujú názory, že sociálne siete kazia priateľstvá. Dokonca raz niekto napísal, že tie vzťahy, o ktorých si myslíme, že sú skutočné, môžu byť len akousi imaginárnou bublinou. Namiesto toho, aby sme sa stretli v reálnom svete, spájame sa v tom nereálnom. Každý má príležitosť starať sa o svoje priateľstvá spôsobom, aký považuje za správny. Mne sa skôr zdá smutné, keď sa nestaráme o svoje vzťahy vôbec.

V kuchyni to rozvoniava po čučoriedkovom koláči, ktorý som práve dopiekla. Zapínam malý počítačový zázrak a už rozoberám na obrazovke kuchárske umenie s kamarátkou cez Atlantik. Nemôže ho síce ochutnať, ale aspoň som ju navnadila na pečenie a zistila, že o mesiac konečne priletí na Slovensko. O hodinu sa vyberiem von na ďalšiu návštevu s koláčom na tanieri. Kamarátka z vysokej býva o ulicu ďalej, nebudem si s ňou predsa písať cez chat. A okrem toho, bola by škoda, keby som ten báječný koláč jedla za tými „internetovými oknami“ sama.

Alena Gnidiak pre RealWoman

Je naivné myslieť si, že existuje svetlo bez tmy

Divadlo. Niektorí sú lepší a iní horší herci. Ruku na srdce: Správate sa vždy tak, ako to cítite? Poviete, čo si myslíte? Správate sa podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia? Ste po rozchode. Stále ho milujete. Poviete mu to? Veď za čo iné ako za lásku sa oplatí bojovať? Mám moju obľúbenú otázku, ktorú si zvyknem niekedy klásť. Niekto vám ublížil. Dáte mu to najavo? Cítite sa ukrivdení. Budete to prezentovať?

Naša psychika funguje ako dobre premyslený mechanizmus. Stále vymyslí nové a nové, lepšie a lepšie stratégie prežitia. Väčšinou po nejakej ťažkej životnej udalosti, po sklamaní.. Na jednej strane je to dobré, pretože nebyť tých stratégií, asi by sme nedokázali relatívne v pohode fungovať ďalej. No na druhej strane za akú cenu? Roztočí sa náš kolobeh života a sme chytení v pasci. Utekáme ako škrečky na kolotoči. V jednom kruhu, z ktorého sa nám veľmi ťažko vystupuje, obzvlášť, keď naberie vysoké obrátky.

Pracujeme. Niekedy viac, ako je potrebné. Máme záľuby. Cestujeme, spoznávame, vymýšľame si aktivity. Sme občas v neustálom pohybe. Čo sa stane, keď sa zastavíme? Keď našu psychiku prestaneme zahlcovať stále novými informáciami? Vtedy do seba všetko zapadne ako skladačka puzzle a naše podvedomie dostane zelenú. Pomaličky sa z neho začnú vynárať obrazy, predstavy, myšlienky, všetko to, čo sme doteraz nevnímali. Možno preto, že sme sa sústredili na niečo iné, zamestnávali sme svoju hlavu stále nejakými povinnosťami, alebo preto, že sme to nechceli vidieť a pochopiť. Možno sme sa báli…

Typicky únikovou stratégiu je pre mňa motto, ktoré som si raz prečítala kdesi na sociálnej sieti: „Taký je život, povedal klaun so slzami v očiach a na tvár si namaľoval úsmev“. Čudovala som sa, koľko „lajkov“ mala táto myšlienka. No potom som si uvedomila, že toto je neskutočne typická reakcia dnešnej doby. Snažíme sa byť viac pozitívni, viac veselí, lepší, krajší, milší a niekedy si ani neuvedomujeme, že existujú aj iné emócie, ako sú bolesť či smútok. Nepatria práve k tým obľúbeným, no možno práve preto by sme na ne nemali zabúdať a mali by sme im dať priestor, namiesto toho, aby sme sa tvárili, že tam nie sú.

Myslím si, že je úplne ľudské, normálne a zdravé byť smutný, nemať práve náladu, nechcieť nič riešiť. Možno je lepšie nechať tieto emócie postupne odznieť, ako rýchlo vytvárať nové a modifikovanejšie stratégie a tváriť sa, že všetko je v najlepšom poriadku a nikdy sme sa nemali lepšie.

Teraz už viem, že v tichu nás dobehne všetko, pred čím celý ten čas utekáme.

Nie je lepšie pomenovať veci ich pravým menom?

Plakať, keď sme smutní a usmievať sa, keď sme šťastní?

Kedysi som mala utkvelú predstavu o ideálnom svete, kde existuje len všetko krásne, ľudia sú k sebe milí a každý je len dobrý. Môj učiteľ Voice Dialogue (metóda prenikajúca do najhlbších vrstiev našej psychiky) mi raz na tréningu povedal: „Je naivné myslieť si, že existuje svetlo bez toho, aby sme si mysleli, že existuje tma.“ A ja som bola dosť naivná! Nevravím, že už vôbec nie som, no postupne mi moje ružové okuliare padajú z nosa a vidím aj druhú stranu mince.

A ako je to teraz?

Uvedomujem si, že nič nie je ani biele, ani čierne. Všetko a každý má aj svoju temnú stránku. Učím sa neutekať od problémov, naopak, zastanem a pozorujem moje stratégie, ktoré si vytváram a idem presne proti nim, aby som mohla ďalej rásť. Vo svojich vzťahoch sa snažím byť úprimná a otvorená. Dávať karty na stôl a buď sa to druhej strane bude páčiť a bude ma brať takú, aká som, alebo nie. Faloš a pretvárku si neprosím. Radšej si zložme masky a buďme samí sebou!

Prajem vám veľa úprimnosti vo vašich vzťahoch!

Lucia Stašeková pre RealWoman

6 najčastejších spôsobov, ako vo vašom vzťahu spustíte nezmyslenú hádku

Poznáte to, nevinná poznámka a ocitnete sa v situácii, ktorá vyvrcholí otravnou hádkou a nekontrolovateľnou lavínou obviňovaní. V zápale boja kto z koho si ani neuvedomíte, že dôvod, pre ktorý sa hádate, je banálny.

O hádkach sa zvykne hovoriť, že „prečisťujú“, ale často sa dá použiť aj menej deštruktívny spôsob, ako si vyjasniť postoje a názory bez toho, aby vzťah ochladol, narušila sa dôvera a nahromadilo množstvo nedorozumení.

To, čo nám pri budovaní zdravých a napĺňajúcich vzťahov pomáha, je schopnosť zvládať konflikty. Mnohým vieme predísť tým, že včas rozpoznáme varovné signály a zachováme sa tak, aby sme vzniku zbytočnej a vyčerpávajúcej zvady predišli.

Udržať búrku v pohári.

Ak urobíte revíziu svojich reakcií, ktoré zvyknete v napätej situácii automaticky použiť, možno bude medzi nimi aj obdobné tvrdenie: Ale to som predsa nikdy nepovedala. Toto môže byť ten moment, ktorý zvýši napätie a dá veci do varu. A podobných viet má každý z nás v repertoári dosť na to, aby nimi prikladal do ohňa..

To, na čo potrebujete v situácii nesúhlasu pamätať, je, že vždy máte možnosť voľby – aj keď si myslíte že nie, nájde sa celá škála možností. Na tie si však v zápale boja nespomenieme. O nich potrebujeme uvažovať skôr, než sa zápalná šnúra podpáli, lebo potom sa už ťažko hasí..

Takže, ak chcete udržať búrku v pohári, potrebujete rozoznať, čím sa vaše obligátne stanovisko zmení na jedovatý konflikt. Chcem vám dať do pozornosti 6 spúšťačov, ktoré dokážu nevinnú situáciu premeniť na bojisko, ale aj 6 spôsobov, ako sa hádke vyhnúť..

1. Ostrý otvárač

To ti ako mohlo napadnúť?

Snažíš sa byť zábavný?

Myslíš, že si zjedol všetku múdrosť sveta?

Počúvaš sa ty vôbec, čo mi hovoríš?

Isto ste postrehli, že takouto zbytočnou frázou alebo poznámkou zaručene zvýšite napätie.

Paralela s otváračom je namieste preto, lebo konflikt sa spustí, čím sa dostane von aj to, čo bolo ukryté pod povrchom, na dne konzervy. A hoci obsah zvyčajne priamo nesúvisí s témou, neriešených problémov je zrazu na svete celý batalión..

Každý výrok, ktorý je v podstate neškodný, je nebezpečný, ak je interpretovaný tak, že má skrytý význam. Namiesto toho, aby sme priamo povedali, o čo nám ide, podsunieme do éteru niečo v zmysle: Už je večer a ja som sa stále nedočkala toho, čo si mi ráno sľúbil alebo Myslela som si, že to bude vyzerať inak, ale čo už..

Muži môžu namietať, že ostré otvárače nebývajú také stručné. Poznajú ich skôr ako „hysterické záchvaty”. Racionálne argumenty sa nedostanú k slovu, lebo ich prehluší záchvat ženských emócií najrôznejšieho druhu zakončený v móde – ja som tu obeť a nikto ma nemá rád. Nám ženám je to skutočne blízke, hlavne v predmenštruačnej tenzii sa meníme na tajfúny, ktoré dokážu toho veľa slovne „pozdvihnúť“..

Ako zachraňovať

Nech ste v akomkoľvek pokušení vytasiť niečo z arzenálu otváračov alebo sa dať chytiť na háčik hádky, najlepšie urobíte, ak si zahryznete do jazyka. Hoci by vám sarkazmus či irónia priniesli úľavu, bude to iba dočasné, lebo to, čo bude nasledovať vám dobré pocity nenavodí. Fakty sú fakty – treba ich nechať bez emócií, lebo o tie sa vždy zadrapíme a rozbuška je nainštalovaná. Pýtajte sa priamo, otvorene a k veci, ušetríte si obchádzku cez mínové pole..

2. Čítanie myšlienok

Vždy, keď sa pristihnete pri tom, že viete, čo si ten druhý myslí alebo pomyslí – pristavte sa – toto je ten problém. Môžeme sa iba domnievať o reakcii toho druhého, a často vysvitne, že nesprávne. Prehnaná vzťahovačnosť a vytváranie vlastných domnienok o názore niekoho iného vyrobia scenár, ktorý slúži na rozpútanie súboja. Za vyrieknutým totiž počujeme niečo, čo sme tam my sami vložili, prípadne si tam nájdeme niečo, čo sa nás vôbec netýka. Nehovoriac o tom, že neraz to, čo niekto vyriekol inak, než to bolo mienené, pochopíme a uspôsobíme si podľa seba.

Ako zachraňovať

Domnienky si zvyčajne vytvárame vtedy, keď neexistujú fakty, ktoré by váš názor podporili. Vyhnete sa ich produkcii, ak si priamo u toho druhého overíte a vyjasníte, čo ste počuli. Napríklad: „Keď si povedal …….., myslel si v skutočnosti ………….?”

3. Vždy a všade

Toto sa mi nemôže podariť, je to príliš zložité.

S týmto sú vždy len problémy, musíme to používať?

Nikdy sa to nenaučím, je to zbytočné.

Ak si ráno poviete, že ste vykročili tou nesprávnou nohou a začnete pozornosť pútať na to, ako sa vám nič nedarí, lebo ste sa obliali kávou a nestíhate, tak deň pravdepodobne zavŕšite namrzení, že nestál za nič. Takýto druh frustrácie či sklamania nie je sám o sebe pre naštartovanie konfliktu nebezpečný, ale to, čo zaručene urobí, je, že aktivuje negatívne reakcie u tých druhých. Čiže, v konečnom dôsledku reakcie, ktoré vyvoláme vlastným postojom, budú zádrapčivé a konflikt z nich bude. Nezhoda sa teda začne celkom neškodným „vždy a všade“, ale to, čo z nej vzíde bude jedna veľká nepríjemná  konfrontácia.

Ako zachraňovať

Keď sa chcete vyrovnať s negatívnymi udalosťami, potrebujete ich vnímať ako jednorazové a dočasné. Pomenujte, čo sa skutočne stalo – nech je to konkrétne a jasné: Predstav si, pracovala som na tom celé hodiny a teraz to neviem v počítači nájsť! Mne pomáha, keď kvôli svojmu technickému analfabetizmu zúrim nad sebou sama, bez prítomnosti svedkov. Keď už viem, čo potrebujem, požiadam o radu. Predtým bol môj muž svedkom toho, ako som „vyvádzala“ a nevychádzal z údivu, čo všetko dokážem v amoku vyriecť. Teraz je toho ušetrený a je to lepšie pre oboch.

Ak zistíte, že niekto na vás skúša „vždy a všade”, neberte to doslovne. Spomeňte si, keď ste vy v stresovej a konfliktnej situácii, čo všetko z vášho hromženia myslíte vážne.

4. To si celý ty

Pravdaže, to sa ti podobá – zase si nechal všetko porozkladané a nič nie je na mieste.

Si si istý, že si chceš dať ešte ďalší kúsok koláča? Zabudol si, ako sa ti utešene zaobľuje brucho?

Prečo sa nemôžeme vybrať na výlet len tak? Všetko musíš plánovať, si otravný?

S takýmito tvrdeniami nalepíme na náprotivok hodnotiacu nálepku a zaútočíme na charakter, lebo za naším tvrdením stojí osobné tvrdenie: TY. Tým sa nám podarí vyvolať reakciu, a pravdaže, nebude príjemná, lebo dotknutý sa potrebuje brániť.

Ako zachraňovať

Buďte konkrétni a pomenujte, čo chcete. Namiesto obvinenia: Si lenivý, ani len smeti nie si schopný vyniesť skúste: Potešilo ma, keď si minule povedal, že vynesieš smeti a teraz by sa mi to hodilo.

Keď niekto bude na vás skúšať To si celý ty, nevšímajte si to. Pravdepodobne to nebolo myslené tak, aby vás to zranilo. Ak sa však chcete uistiť, tak položte otázku: „Naozaj si myslíš, že sa nedokážem postarať o záhon, lebo som ho poriadne nepokopala?“ Správnym tónom získate pochopenie a vysvetlenie a nebude vás od seba deliť pomyselná bariéra nevyjasnených vecí.

5. Taktika obviňovania

Si úplný orientačný analfabet alebo Tvoje navigovanie je úplne nanič.

Kvôli tebe som prišla neskoro alebo Mala som sa začať chystať skôr.

Keď sa vám nedarí, je pohodlné nájsť vinníka a hodiť to na neho. Prípadne rovno inkvizične:

Ty za to môžeš.

Je to lákavé, ale neužitočné. Môže to byť tak, že je to niečia čiastočná chyba, ale aj nemusí. Neraz s našim neúspechom alebo problémom totiž ten druhý nemá nič spoločné.

Ako zachraňovať

To, čo sa opláca, je prebrať za seba zodpovednosť a vnímať, že veci máme vo svojich rukách. Keď sa vám žiada obviňovať, tak nech sú to neživé predmety – nemôžu sa brániť – hoci, keď do nich buchnete alebo kopnete, dajú vám pocítiť, kto je šéf.
Ak zoberiete zodpovednosť na seba a ten druhý sa bude cítiť previnilo, možno sa k svojmu podielu viny sám prizná. Je to zaručene lepší spôsob, ako mu vinu nanútiť.

6. Zveličujem? Ja?

Toto je absolútna katastrofa, horšie to už byť nemôže!

Už nikdy sa nebudem môcť v práci ukázať. Budem musieť dať výpoveď.

Zveličovanie a preháňanie podnecuje konflikt tak, že z hocijakého problému zbytočne vyrobíte drámu. Nielenže to na akýkoľvek spor zapôsobí ako pušný prach, ale nesie to v sebe aj potenciál poriadne vyprovokovať ostatných ľudí, ktorí sa radi zapoja.

Ako zachraňovať

Nič nie je také zlé, ako to na prvý pohľad vyzerá. Predýchajte to a nechajte si dramatické vystúpenie odznieť iba sami pre seba, ak to nejde inak. Doprajte si čas, aby ste sa mohli pozrieť na veci z nadhľadu a odstupu. Ak máte tendenciu zveličovať automaticky, odúčajte sa to tým, že si budete robiť poznámky, kedy sa tak deje. Vždy, keď sa pristihnete pri tom, ako začnete zveličovať, vedome si hovorte: „Toto tvrdenie hovoriť nepotrebujem. Pozerám sa na realitu, ktorá je…“

+1 odporúčanie, na čo si dať pri hádkach pozor – je to hnev, ktorý je „ako plameň, ktorý spaľuje všetko naše sebaovládanie, núti nás k tomu, aby sme si mysleli, hovorili a robili veci, ktoré budeme neskôr ľutovať“ – ako trefne vystihol R.F. Baumeister.

Janette Šimková pre RealWoman