Nezáleží na tom, koľko kíl máte, ale aký máte prístup k životu

Poznám jedno dievča, má trochu nadváhu. Teda, trochu dosť. A tiež je stále s niečím nespokojná. Všetko ofrfle a vadí jej to či ono. Priznám sa, keď je v tomto rozpoložení, necítim sa v jej spoločnosti dobre, ale zvykla som si. Povedala som si, že je to preto, ako vyzerá, a tak jej tú nespokojnosť ospravedlňujem. Potom som stretla moju kamarátku, ktorú som veľmi dlho nevidela a takmer som na ňu zabudla. Čo sa týka výzoru, je presne taká, ako to nespokojné dievča. To je však jediná vec, ktorú majú spoločnú. Prvé, čo som si na nej všimla, boli iskričky v jej očiach. Vážne som ich tam videla! Chvíľu sme sa rozprávali. Chŕlila jednu dobrú správu za druhou. O priateľovi, s ktorým išla do Afriky, že študuje na vysokej škole a o tom, aká je spokojná. To mi trochu narušilo moju predošlú dedukciu:Keď máš pár kíl navyše, tak máš právo byť nespokojná.

A tak som sa rozhodla napísať o tom, že človek môže byť šťastný, nehľadiac na to, v akom „obale“ žije a môže tak rozžiariť celú miestnosť, ako povedala moja kamarátka Dia.

S Diou sme sa zoznámili v tanečnej škole, kde sme obe tancovali. Ona tancovala dlhšie ako ja a bola v tom veľmi dobrá. Chodila na tanečné vystúpenia. Dokonca tancovala aj v televízii a v hudobných videoklipoch. Momentálne študuje sociálnu prácu na Univerzite Komenského, pracuje na Linke detskej istoty a takisto pre neziskovú organizáciu, ktorá organizuje tábory pre deti s výchovnými problémami, s problémami so školskou dochádzkou alebo s rodičmi. Má dlhoročný vzťah a chuť stále sa smiať.

Toto je jej spoveď o tom, ako ju ľudia vnímajú, o jej živote, o tom, čo sa naozaj mužom páči. Aj o tom, ako byť spokojná sama so sebou, napriek tomu, že nevyzerá ako modelka z časopisu…

Som sama so sebou spokojná, aj keď nie som modelka z časopisu

Ľudia nevedia, čo môžu čakať, keď vidia niekoho ako ja, s moletnejšími tvarmi. Pomyslia si: Hm, to nebude nič moc. Keď ma moja kamarátka videla prvýkrát tancovať, povedala mi:„Ja som vedela, že toto nie je len tak.“ V podstate ide o to , čo človek vyžaruje a ako sa cíti. Tým, že som vždy športovala, mám dobrú kondičku. Aj keď som celý život pri tele. A partner si ma vyhliadol práve preto, ako vyzerám. Páči sa mu môj väčší zadok, priťahuje ho to. Vôbec nechce, aby som schudla. A tiež aj preto, že niečo zo mňa vyžarovalo, niečo dobré. Podľa mňa ten, čo ťa bude chcieť mať rád, tak si ťa vyhliadne presne takú, aká si. Či budeš napr. namaľovaná, alebo nie. Ty sa môžeš časom zmeniť, otehotnieš, uvidí ťa nenamaľovanú. Keby malo záležať len na výzore, tak skôr či neskôr môže prísť nejaká ďalšia, ktorá bude chodiť častejšie namaľovaná.

Vzhľadom na to, že chlapi sú dosť povrchní, tak ich musíš niečím zaujať a ja som typ, ktorý sa v dave len tak nestratí… (smiech). Myslím, že mužom sa na ženách páči to dobré, čo z nich vyžaruje. To, že sa smejú, že sa majú rady, že majú rady život okolo seba a akým spôsobom žijú. A samozrejme majú radi, keď sa žena o seba stará. Avšak nie z toho hľadiska, že musí mať na sebe niečo značkové, ale napr. to, že nesmrdí, že je aj učesaná, čo momentálne nie som.  Zaujme ich svojím temperamentom, svojou osobnosťou. Prvý pohľad je síce zameraný na tú vonkajšiu krásu, ale to môže veľmi rýchlo pominúť. Potom ťa spoznajú, aká si a ako ich vieš strhnúť ty sama. To je podľa mňa to, čo ich naozaj zaujme. A to, čo si možno nepriznajú pred kamarátmi alebo kolegami.

Dôležité je mať sa rada a rozvíjať sa

Raz som sa s mojím kamarátom vracala ráno z diskotéky a rozprávali sme sa o tom, či môže žena jesť tak neskoro pred spaním a tak všeobecne o jedle.., on mi na to povedal:„To je hlúposť. Veď nám chlapom sa páči, keď vidíme ako jete a ako si to užívate“. Môj priateľ sa tiež v tom vyžíva, keď si jednou rukou naberá to a druhou zase ono. On je z toho hotový. Myslím si, že keď dobre na tých ľudí vplývaš a vidia, že si to užívaš, si radostná a nepodráždená, tak je úplne jedno, ako vyzeráš, či si nízka, vysoká alebo akákoľvek. Dôležité je mať sám seba rád takého, aký človek je. Hlavne by mal rozvíjať sám seba, svoju osobnosť. Ak je sám so sebou spokojný, hrdý na seba a na to, čo robí, potom nerieši, ako vyzerá.

Niektorí ľudia sú nespokojní so svojím výzorom a môžu si vybíjať svoju zlosť na iných. Závidia, keď si všimnú, že niekto ide vlastnou cestou. Veľa ľudí by chcelo ísť za svojimi snami, splniť si ich a nejakým spôsobom vykročiť zo svojho tieňa. Napr., aj odfarbiť si vlasy na ružovo, dať sa ostrihať alebo potetovať. Moja babka by povedala: „Čo na to povedia susedia alebo v robote? Ako to bude na ľudí vplývať?“ Kašlať na ľudí, ako to bude na nich vplývať. Pokiaľ ja sama o sebe viem, že som schopná alebo šikovná, tak prečo nie. A môže byť jedno, či si na tebe niekto vybíja zlosť alebo nie. Ak je niekto so sebou nespokojný, mal by sa zdvihnúť a ísť na nejaký tréning. Vytvoriť si tie endorfíny v krvi. A nebáť sa. Pozrieť sa na svet inak. Možno cestou na tréning niekoho stretne a hneď sa ten svet bude zdať krajším.

Nebyť taký vážny, proste si ten život užívať. Ak som nespokojná chudá, tak nech som teda aj pribratejšia, ak sa tak cítim dobre. Vôbec neriešiť, aký následok bude mať, keď si dám nejakú cigánsku, tortičku alebo idem na horúcu čokoládu, len keď sa ja cítim dobre. Ak sa niekto cíti dobre chudý, tak nech je chudý.

Po dlhej dobe som to prestala riešiť. Kedysi som z toho mala veľké depresie. Mala som pocit, že iba tí chudí môžu niečo mať, môžu niečo dokázať, že budú úspešnejší vo firme alebo v niečom inom. Ale to vôbec nie je tak. Vôbec to nie je postavené na tom, akú máš veľkosť oblečenia. Mne sa páčila veta môjho otca – keď je chlap tlstý, je to v poriadku, je to znakom, že sa má dobre. Ale keď je žena moletná, tak to už je škaredé. Pritom s odstupom času dáva viac do popredia to, že nemôžeme byť rovnakí. Všetci sme prirodzene krásni takí, akí sme. Nemôže byť každý chudý. Tak, ako je niekto prirodzene príliš chudý a nemôže pribrať, tak sú ľudia, ktorí sú prirodzene robustní.

Ak máte vnútornú iskru, nadšenie a radosť, ukážte ju, ľudia ju uvidia

Myslím si, že ľudia ma vnímajú skôr tak, že som veľmi aktívna a tešia sa zo mňa. Aj mi povedali, že si ma nevedia predstaviť ako päťdesiatkilovú. Tešia sa z toho, keď si idem s nimi sadnúť na obed a dobre sa najem. Tiež z toho, akú mám radosť rozprávať im o jedle, že sa z neho tak teším. A nie, že nemôžem zjesť to alebo ono. Vidia, že si dobre zajem a zároveň, že si idem aj zašportovať.

Ja zase vnímam iných ľudí podľa toho, či z nich niečo cítim. To je môj vlastný pocit, či mi je ten človek sympatický alebo nie. Stalo sa mi, že ľudia, ktorí na to vôbec nevyzerali, na ktorých by si povedala, že vyzerajú skôr ako nejakí bezdomovci, tak mali neuveriteľné názory. Čiže skôr podľa toho prvého dojmu, ale ten prvý dojem sa snažím „upratať“, aby som ľudí neodsudzovala.

Minule som pozerala tanečnú show Born to dance, ktorú robila jedna americká choreografka a vyberala najlepšie tanečníčky. Bolo to finálové kolo a tancovala tam jedna moletná tanečníčka. Bola veľmi veľká, väčšia odo mňa. Mala veľké prsia, veľký zadok a stehná. TV som zapla až ku koncu, čiže som nevedela, že je to finálové kolo. Myslela som si, že možno to išla len vyskúšať, ale že ju asi neposunú ďalej. Predsa len, keď ideš s niekým na turné, musíš mať šortky a obtiahnuté veci a možno by to fyzicky neutancovala. Keď začala tancovať, tak do kolien som išla aj ja. Nakoniec ju vyradila. Nie však preto, ako vyzerala. Vyradili ju preto, že si až tak neverila a bolo to vidieť. Zakrývala si istým spôsobom tvár a cítila sa akoby neisto. Pritom to bolo krásne dievča s dlhými kučeravými vlasmi, len bola trochu moletnejšia. Tá porotkyňa jej povedala, že môže byť na seba hrdá, akú má kondičku, že sa naozaj narodila pre ten tanec.

[youtube]http://youtu.be/rYEDA3JcQqw[/youtube]

Môj recept na to, ako byť šťastná? Tešte sa zo života!

Môj recept, ako byť šťastná, nehľadiac na to, v akom obale žijem, je: v živote som mala veľa problémov, ale vždy som verila v  seba samú a to mi dodávalo odvahu. Druhá stránka veci je, že keby som sa mala stále len na niečo sťažovať, tak sa sama dávam do depresie. Tým, že to rozoberám a stále riešim. V podstate sa treba tešiť. Vyťažiť z nejakého problému maximum a povedať si, že to asi tak malo byť, niečo mi to do budúcna ukáže.

A každý človek v našom živote má určité miesto, dôvod, prečo ho máme stretnúť. Vždy sa máme od neho niečo naučiť. Neviem, ako byť radostná, ja to mám v povahe. Kedysi mi tanec dával radosť. Bola to pre mňa terapia. Môj tréner bol úžasný človek. Nedával dôraz na postavu. Aj napriek tomu, že mi iní neverili, dokázala som sa vypracovať v tom čase medzi najlepších tanečníkoch v Street Dance Academy. Tiež som dokončila ťažkú školu a teraz študujem na univerzite. Dokázala som samú seba nejakým spôsobom tlačiť, aby som bola na seba pyšná. Čo sa týka osobného a rodinného života, smutné kapitoly som uzavrela. Venujem sa tomu, čo ma baví. Som pyšná, že som mala možnosť stretnúť v mojom okolí úžasných ľudí.

Pravda je, že na začiatku som sa trochu bála osloviť Diu. Predsa len, nepoviete kamarátka – Aha, ty máš nadváhu! Lenže vedela som, že druhé ženy by veľmi ocenili vidieť aj takýto pohľad na vec. Nakoniec to Dia zobrala ako výzvu a keď si článok dočítala, tak mi poďakovala, že som si na ňu spomenula. Povedala, že pokiaľ to niekomu pomôže, tak bude veľmi rada. Čo myslíte vy, pomohlo vám to?

Alexandra Uzik pre RealWoman

Čo je tajomstvom šťastných párov?

Veľmi sa mi páčila myšlienka spoznať tajomstvo harmonických párov. Čím to je, že im to tak „klape”? Ako to robia, že po toľkých rokoch pôsobia ako zamilované hrdličky? Je to iba očný klam alebo môže láska skutočne trvať naveky?

Poznám niekoľko dvojíc, ktoré by som si trúfla označiť za veľmi šťastné. Ich lásku je cítiť už pri prvom kroku do ich spoločného bytíka, z každého kúta preniká harmónia. Keď sa k tomu pridajú láskyplné slová a milé gestá, niet krajšieho miesta na svete. Na tejto planéte by si vystačili aj sami dvaja. A to aj po ôsmich, pätnástich či päťdesiatich rokoch. A také páry skutočne existujú.

Nie je to iba o dotykoch a milostných slovných prejavoch, keď je žena obsypávaná sladkými slovami ako z romantických filmov. Môžu byť prejavom čerstvo zamilovaného páru, niekedy však aj falošnou stratégiou vypočítavého hráča. Aj takí sa nájdu. Zdanlivo veľmi milovaná osôbka môže byť v skutočnosti iba obeťou šikovného herca.

Naopak, poznám pár, v ktorom si partneri čarovné slovíčka „milujem ťa” nikdy nevyslovili. Ani na začiatku ich vzťahu, ani po desiatich rokoch spolužitia. Táto vydatá pani sa netají tým, že ich ako dôkaz lásky nepotrebuje. Keď je so svojou polovičkou, cíti sa najlepšie na svete. Sú spolu veľmi šťastní a radosť šíria ďalej. Prezrádzajú ich činy a žiarivá iskra v očiach.

Dnes už viem, že vzťah nie je iba o vonkajších prejavoch lásky. Nejde výlučne o objatia, bozky, ale o vzájomný vzťah ako celok. Dôležité je to, čo je medzi partnermi, a nie to, čo prezentujú svojmu okoliu. Nikto nemôže vedieť, akú lásku ľudia prežívajú, iba samotní jej aktéri. Vzťah je len a len o nich a medzi nimi. Preto sa neporovnávajme. Hodnoťme iba nás, pretože iba my sami vieme, či sme v láske naplnení a šťastní.

Na lásku treba dvoch. Na krásny vzťah tiež. Ak má niekto pocit, že iba dáva, radšej nech uteká preč. Keď jeden miluje a znáša tomu druhému aj modré z neba, nestačí to a oheň lásky aj tak vyhasne. Jeden človek je na záchranu vzťahu málo, traja však už priveľa.

Partner by mal byť náš najlepší priateľ. Dôležité je, aby si partneri dobre rozumeli, vedeli sa spolu smiať a porozprávať sa. Mali by mať veľa spoločných záujmov a aktivít, aby spolu vedeli užitočne a radi tráviť čas. Veľmi podstatné sú spoločné ciele a vízia budúcnosti.

Veľakrát som počula, ako sa kamarátky čudovali, že sa s manželom tak veľa smejeme. Nechápali, ako si neustále máme čo povedať. Zdalo sa im normálne, že keď po práci prišli domov, s partnerom sa pozdravili a každý potom zašiel do inej miestnosti, kde trávili svoj voľný čas odlišným spôsobom. Alebo sa stretli doma neskoro večer, dali si pusu a unavení si ľahli spať.

Rozhodla som sa priamo osloviť šťastné dvojice s otázkou, čo je korením zdravého vzťahu.

Odpovedali jednoznačne: „Otvorená komunikácia – o pocitoch sa treba jednoducho každý deň rozprávať, hovoriť o tom, čo nám vadí, čo chceme. Komunikácia nám dáva obraz o tom, čo môžeme na sebe vylepšiť. Vyjadriť to dobré, ale aj zlé a nedržať to v sebe, z toho samozrejme pramení vzájomná úcta, tolerancia, podpora. A ešte jedno – ďakovať každý deň.”

Taktiež názor ďalšieho harmonického páru je inšpirujúci: „Podstata je v tom, aby si ľudia „sadli”, podobné povahy, s podobnými pohľadmi na život, svet, pozitívne myslenie. Snažíme sa žiť tak, aby sme boli jeden aj druhý spokojný. Niekto potrebuje možno exotickú dovolenku a večne nejaké „vzrúšo”. My nie – i keď nehovorím, že to nie je občas fajn… ale každý vyskakuje tak, ako mu jeho peňaženka dovolí… :) a niekedy si hovorím, že sme takí šťastní preto, lebo máme tak málo – a predsa tak veľa… jeden druhého.”

Ako si budovať a udržať iskru lásky, zábavy a priateľstva v dlhodobom vzťahu, aby vzťah fungoval?

Aj tu som dostala zaujímavú odpoveď: „Iskra lásky je podľa mňa zaujímavá u nás v tom, že zápalka nevzbĺkla hneď, ako je to u väčšiny párov – urobia hneď vatru ako svet.. a po mesiaci nie je o čom.. dohorelo… My postupne prikladáme, niekedy možno aj odoberáme :)) z pahreby a sme len na uhlíkoch :) …ale potom stačí len jemné fúknutie a horí sa ďalej :) Harmonický vzťah je základ. Nerobiť zbytočné „dusno”, niekedy niečo „prehryznúť”, ale hlavne – veľa sa rozprávať a všetky „negatíva” si vykomunikovať. To je podľa mňa základ vzťahu. Jedno s druhým súvisí…”

Skúsme si uvedomiť, čo si voči tomu druhému môžeme dovoliť. Jedna hádka môže vyvolať ďalšie. Keď máme voči partnerovi rešpekt, vyslovíme mu svoj názor, ale urážky v hneve sú vyslovene tabu. Mohli by spustiť druhé kolo výčitiek z druhej strany a ďalšia hádka by sa potom bez urážok istotne neobišla. V hneve by sme mohli vysloviť slová, ktoré by nás neskôr mrzeli alebo by mohli toho druhého zraniť. Veci by sme mali riešiť chladnou hlavou. Čo je však v danom stave to najťažšie, práve preto by sme si to mali uvedomovať.

Všetky druhy vzťahov treba pestovať. Či už ide o vzťah medzi rodičom a dieťaťom, medzi priateľmi alebo partnermi. Taktiež o lásku sa treba starať. Je to ako s ohniskom, keď nepriložíte drevo, oheň vyhasne. Netreba zabúdať na potravu pre lásku. Tou je úcta, vzájomné pochopenie, tolerancia a ochota pre kompromisy.

Keď máme lásku, vážme si ju. Ani láska nie je samozrejmosť. Keď máme úžasného partnera, neváhajme mu urobiť radosť, kedy sa len dá. Dajme mu najavo našu náklonnosť, venujme mu čas, úsmev a povedzme mu, že sa o nás môže kedykoľvek oprieť. Poďakujme sa za všetko, čo pre nás robí. Všímajme si to krásne, hľadať chyby sa „nenosí”. Nikto z nás nie je dokonalý, lebo pre iného by už pán Dokonalý pánom Dokonalým pravdepodobne nebol. Tešme sa z toho, že i napriek našej nedokonalosti môžeme prežívať také úžasné chvíle s našou polovičkou.

Prajem vám veľa krásnych, láskou naplnených spoločných chvíľ!

Ste vo vzťahu šťastní?

Poznáte zaručený recept, ako si udržať romantiku vo vzťahu po celý život?

Dokážete si na svoju polovičku nájsť dostatok času? Ako spolu trávite voľné chvíle? Máte spoločné záujmy a ciele?

Veľmi nás poteší, keď sa o tom s nami podelíte.

Zuzana Jančoková pre RealWoman

Nájdime svoje vnútorné dieťa

Neuveriteľné, ako to v živote funguje. Myslíme si, že máme niektoré veci zvládnuté a očakávame, že nás už ďalšie neprekvapia. A zrazu sa objavia nové a nové situácie, ktoré nás „skúšajú“, ako zareagujeme. Cítime sa, ako v škole, keď dostaneme otázku a mali by sme na ňu odpovedať. Na domácu úlohu máme vyriešiť príklad, ktorý sa nám zdá byť veľmi zložitý, ale vždy si poradíme. Vždy sa to „nejako vyrieši“. Čím viac sa snažíme na sebe pracovať a  systematicky sa do „školy života“ pripravovať, tým ľahšie zvládame pridelené úlohy. Je úžasné, koľko toho už vieme, a ešte úžasnejšie, koľko sa toho ešte môžeme naučiť. Buďme trpezliví, lebo všetko má svoj čas …

Niektoré veci si začínam čím ďalej, tým viac uvedomovať. Najmä odvtedy, keď naša mladšia dcéra nastúpila do prvého ročníka základnej školy. Takmer som zabudla na obdobie, keď sme to pred desiatimi rokmi prežívali so staršou dcérou. S odstupom času si uvedomujem, čo prežívajú naše deti. Obavy, či to všetko zvládnu a či budú v škole úspešné … Ale nevyvolávame tie obavy v nich aj my dospelí? Akoby sme ich chceli vychovávať tým istým spôsobom, ako nás vychovávali naši rodičia. Aj keď viem, že moji rodičia ma vychovávali s láskou a najlepšie, ako vedeli, a som im za to vďačná. Nemali by sme však zabúdať na jednu vec. Keď sme začali niektoré veci hlbšie vnímať, v duchu sme si hovorili „tak toto ja svojmu dieťaťu nebudem robiť“. Niektoré z nás si už vtedy „naplánovali“, že svoje deti budú vychovávať iným spôsobom, ale časom sme zapadli presne do toho istého kolotoča, ako naši rodičia …

Dnes je už iná doba, prichádzajú nové signály a zmeny, ktoré by sme mali ustáť. A práve naše deti nám poskytujú dôverný obraz nás samých. Napadajú ma slová, ktoré často vyslovujeme- „musíš, nesmieš, nechoď, choď, poslúchaj, lebo…“ Niekedy zabúdame na spôsob, akým s nimi komunikujeme. Oni veľmi dobre vnímajú, čo im rozprávame. Pamäť má svoje čaro a naše deti to vedia použiť v „správnej chvíli“. Koniec koncov to vidia a počujú od nás. Hovorme im pravdu, veď aj my chceme, aby nás neklamali. Nesnažme sa ich chrániť pred niečím, čím musia prejsť oni sami …

Všade okolo nás sú normy a pravidlá. Skúsme použiť vlastnú intuíciu a skúsenosti. Ide o prístup, ktorým budeme viesť svoje deti. Je rozdiel povedať „musíš“ a vysvetliť mu, prečo by to malo urobiť alebo aký pocit z toho bude mať, keď to urobí. Nájdime si čas a rozprávajme sa s nimi, čo ich trápi, čo prežívajú. Komunikácia je veľmi dôležitá nielen medzi manželmi a partnermi, ale aj medzi deťmi a rodičmi. Bola som milo prekvapená, keď som zistila, čo všetko sa môžem od nich naučiť aj ja sama. Stačí, že som ich začala viac počúvať a chápať. A čo nasledovalo? Moje deti ma začali prirodzene rešpektovať. Je neuveriteľné, ako pozitívne sa zmenil náš vzťah, keď som zmenila prístup.

Ako na to? Povedzme im, ako ich máme radi. Skúsme sa ich opýtať, aký mali deň. Pochváľme ich za dosiahnuté výsledky v škole. Neporovnávajme ich so spolužiakmi. Po večeri sa s nimi zahrajme Človeče, nehnevaj sa. Zoberme ich do kina na zaujímavý film alebo do divadla na pekné predstavenie. Dovoľme im pozvať si priateľov k nám domov. Prekvapme ich peknou knihou … alebo najbližší večer zabudnime na televízor a porozprávajme sa s nimi …

Vychovávajme naše deti s láskou, pretože láska je za všetkým. Podporujme ich, aby nemali obavy a strach. Veďme ich, aby si zdravo verili. Nechceme predsa, aby si vytvárali bremená, aké nosíme na svojich pleciach my dospelí. Už to je veľká záťaž … Naše deti sú úžasné. Sú čisté, krásne a plné radosti. Vedia sa hrať, vedia sa smiať, vedia sa tešiť zo života. To všetko dokážu NAŠE DETI! Keď sami pochopíme, že aj my sme boli deti a potrebovali sme pohladiť, potešiť, poláskať, pochopíme, čo cítia a prežívajú. Nezabúdajme, že aj v nás stále drieme naše vnútorné dieťa a skúsme ho objať.

Učme svoje deti, aby kráčali vpred. Buďme im príkladom, aby sa nevzdávali a prijímali nové veci. Nečudujme sa, že naše deti sa chcú mať lepšie. Je to prirodzený vývoj, ktorý v konečnom dôsledku posúva dopredu nás všetkých!

Miriam Letašiová pre RealWoman

5 princípov, na ktorých vybudujete zdravé vzťahy vo svojom živote

Sloboda. Láska. Pochopenie. Pravda. Sebarealizácia. Päť základných princípov, ktoré splietajú sieť zdravého, plnohodnotného a obohacujúceho vzťahu. Či už je to priateľstvo, rodičovský, súrodenecký, ľúbostný, obchodný vzťah alebo vzťah, ktorý máme sami so sebou. Každý vzťah je založený na rovnakých princípoch.

Uvedomila som si, že pre mňa sú vzťahy zdrojom inšpirácie a neustále ma posúvajú ďalej. Prostredníctvom nich sa učím o živote, o tom, čo chcem a kým vlastne som. Úplne na začiatku mojich vzťahov som si myslela, že ich človek môže mať iba niekoľko, ak chce, aby boli kvalitné. Musíme byť neustále fyzicky v kontakte, robiť spolu všetko a najlepšie rovnaké veci, že jeden za druhého zodpovedáme, svojím spôsobom sa navzájom vlastníme a potom k sebe patríme.

Myslela som si to dovtedy, dokiaľ som nepocítila vlastné obmedzenie, prílišnú zodpovednosť za druhého človeka a kým som skutočne určité vzťahy doslova nepokazila, alebo sa im vyhýbala. Read more

Nepodceňujte deti a to, čo vás vedia naučiť

Včera bol Deň detí a ja som oslavovala. Aj keď som už dospelá, neustále mám pocit, že mám v sebe to malé dievča, ktoré je plné nadšenia, nápadov, je šťastné, smeje sa, blázni sa, vymýšľa a tvorí. Keď som tým malým dievčaťom, cítim sa slobodná, ľúbená a mám pocit, že všetko je možné a v najväčšom poriadku, presne tak, ako to je. Žiadne výčitky, hanba, neistota, strach, iba čistý pôžitok zo seba samej. Ale veľakrát si to ako dospelí neuvedomujeme a zabúdame na to dieťa v nás.

Pred niekoľkými rokmi som veľmi chcela byť dospelá, lebo som si myslela, že si doprajem viac slobody, zodpovednosti za samu seba a nikto mi nebude hovoriť, čo mám robiť. Ale to trvalo iba chvíľu a skôr som začala cítiť samé obmedzenia, limitácie, nedôveru, podceňovanie, strachovanie vychádzajúce z určitého „dospeláckeho“ prístupu k životu. Zistila som, že mať zodpovednosť, brať život vážne, naplno ho prežívať, znamená v dospelom ponímaní úplne niečo iné, ako som očakávala ja.

Prestávalo ma baviť byť tak strašne vážna, seriózna, upätá, vystresovaná, neustále sa za niečím ženúca, bez využívania fantázie a kreativity. Postupne som odhadzovala tú „dospelácku“ masku, ktorú si toľkí z nás nasadia, keď dosiahnu určitý vek alebo etapu v živote a čudujú sa, prečo sa všetko stalo viac fádnym a nudným. Neviem, kto kedy vymyslel alebo povedal, že dospelí ľudia sa musia správať určitým spôsobom, že byť zodpovedný znamená, potláčať humor, spontánnu zábavu, radosť a bláznivosť. A kedy sme to my všetci akceptovali? Jedno nevylučuje druhé. Nikto z nás nemusí byť zaškatuľkovaný ako zodpovedný „dospelák“, ktorý robí všetko správne, podľa nejakej vytvorenej šablóny a očakávaní spoločnosti.

Keď sme boli malí, mali sme toľko snov, očakávaní, nápadov, nadšenia a kreativity. A čo dnes? Nebolo to iba súčasť detstva, ale je to stále niekde v nás. Iba to toľkokrát potláčame, aby sme vyhoveli určitým očakávaniam okolia a spôsobu správania sa dospelých. Robíme to preto, aby nás iní dospelí brali vážne a získali sme aspoň nejakú dôveru. A tak za tzv. dôveru a zodpovednosť zabudneme na to, kým sme, na naše sny, chuť tešiť sa, blázniť sa a utláčame v nás to krásne slobodné dieťa. Neustále sa obávame toho, čo si kto o nás myslí, či nás náhodou niekto neodsúdi, či nás bude mať každý rád. Mylne si myslíme, že keď sa prispôsobíme väčšine, budeme obľúbení, možno, ale iba na dobu určitú, ktorá je veľmi krátka a potom sa rozplynie.

Mne je dnes už jedno, kto si čo myslí o tom, čo robím. Myslím a správam sa podľa svojich osobných hodnôt, životných princípov a na vlastnú zodpovednosť. Keby som sa zaoberala tým, čo si kto myslí o mojich krokoch a rozhodnutiach, nikdy by som nebola tam, kde som dnes. Asi ťažko by som sa vedela tak uvoľniť, zabaviť sa, zasmiať sa aj na sebe samej, keby som sa riadila len „dospeláckym“ kódexom.

Pochopila som, že zodpovednosť, ktorá prichádza s dospelosťou, nemá byť zväzujúca a limitujúca, ale má nám skôr ponúknuť možnosť výberu a nové príležitosti. Taktiež neschopnosť niektorých dospelých prejaviť úprimne city, lásku, ocenenie, povzbudenie, kedykoľvek sa im zachce, a keď to tak cítia, nie je znak zrelosti. Je to skôr nedostatok a osobná limitácia k skutočnému šťastiu a spokojnosti. Všimla som si, že veľmi veľa dospelých stráca kreativitu, schopnosť tvoriť, byť spontánni a prispôsobiví, lebo si myslia, že dospelý život by mal byť viac rozvážny, ustálený a prevídateľný.

A práve preto sú tu deti, ktoré vstúpia do nášho života alebo s nimi trávime čas, aby nám znovu ukázali, kým sme. Deti nám pomôžu rozpamätať sa na to, aké je to príjemné byť dieťaťom, aké sú skutočné hodnoty v živote, ako sa tešiť z maličkostí a vedieť byť šťastní. Deti prichádzajú do nášho života, aby nám pomohli prebudiť to dieťa v nás. Od detí sa môžeme naučiť veľmi veľa, aj keď si myslíme, že my dospelí sme tu na to, aby sme ich učili. Podľa toho, čo som doteraz videla, je vzťah dieťaťa a dospelého rovnocenný, každý sa od toho druhého učí niečo iné.

Niekoľko jednoduchých, krásnych právd, ktoré sa od detí môžeme naučiť:

1. Žiť a byť šťastný teraz, tu, v tomto momente

Deti sa venujú jednej hre, aktivite a tešia sa z nej. Nezaoberajú sa tým, čo ich nahnevalo a udialo sa pred 10 minútami. Žijú tu a teraz, v tento moment a tešia sa z neho. Nevracajú sa do minulosti, nehnevajú sa, ihneď odpúšťajú, zabúdajú.

2. Používať predstavivosť

Deti neustále používajú predstavivosť, či sa učia, hrajú, rozprávajú. Vymýšľajú si príbehy, neskutočné, futuristické a tešia sa. Predstavivosť je pre nich zábava a radosť.

3. Budúcnosť je bez obmedzení

Deti veria, že všetko je možné. Veria, že dobro vždy zvíťazí, majú svoje vysoké ideály, v ktoré my dospelí niekedy už ani neveríme. Deti nikdy nestrácajú vieru, sú si absolútne isté, že sa ich sny naplnia a budú o ne žiadať, hovoriť o nich, básniť, dokým ich nedosiahnu.

4. Deti nemajú predsudky, ale vieru v iných

Deti nesúdia, neodsudzujú, pre nich je každý rovný, lebo ešte neboli ovplyvnené myšlienkou separácie dnešného sveta. Pre nich nikto nie je zlý, dôverujú, vidia to najlepšie v ľuďoch okolo seba. A deti v nás veria, absolútne, bez pochybností.

5. Prejaviť city slobodne a kedykoľvek

Kedykoľvek sa im chce a cítia to tak, deti prejavia lásku, ocenenie, vďačnosť. Či ste v obchode, na ulici alebo na návšteve, dieťa sa nebojí a zakričí, že vás ľúbi. Dieťa svoje city nikdy neskrýva a sú úplne úprimné. A veľakrát vás práve naučí, ako ich prejavovať tým, že ono nemá žiadne zábrany a strach povedať, že vás ľúbi a neočakáva za to vôbec nič.

Nepodceňujme predstavivosť a sny detí. Nelimitujme ich v tom, čo je im prirodzené. To, čo ich máme naučiť, nie je, ako žiť život, alebo čo sa dá a čo sa nedá. Máme im pomôcť vytvoriť podmienky a nájsť cestu, ako dosiahnuť to, po čom túžia.

A ak si sami dovolíte prebudiť v sebe dieťa, budete sa cítiť, akoby ste sa znovu narodili a dopriali si neobmedzenú radosť zo života. Objavením dieťaťa v sebe , odhalíte svoju skutočnú vnútornú slobodu, radosť, lásku, kreativitu a znovu oživíte svoje túžby a sny.

Katarína Zacharová pre Real Woman

Odišiel! Ako ho získam späť?

Odchádzam. Už nám to neklape. Nie som si nami istý. Potrebujem slobodu. Nie som si istý, či ťa ľúbim. Nechaj ma ísť. Je veľmi veľa slov, ktoré môžeme počuť od partnera, ktorý sa nás rozhodne opustiť alebo sa rozídeme navzájom.

Každé z nich zraní, ak ste ešte stále zaľúbená a záleží vám na ňom, ak chcete byť spolu a nechcete rozchod. Po vypočutí tých slov sa cítite stratená a hrozne to bolí. A v tom okamihu vám mysľou prebieha jediná otázka, prečo? Ako to mám zvrátiť? Ako ho získam späť?

Keď ste v tom najväčšom bôli, s láskou v srdci, v tom momente, keď máte pocit, že sa vám rúca celý svet, ktorý ste spolu mali a plánovali. Keď máte pocit, že strácate všetko, čo bolo krásne, čo bolo vašou súčasťou. V tom momente jediné, čo chcete, je zachrániť sa pred blížiacou katastrofou a samotou, ktorú v strachu pred sebou vidíte. A skúšate, ako ho získať späť.

Vo všetkom tom zmätku, sebaľútosti, nešťastí robíte zúfalé veci, cítite sa zúfalo. Snažíte sa ho získať späť prosbami, výčitkami a inými taktikami. A on sa len vzďaľuje, ustupuje, vzdáva sa, hľadá si priestor, aby mohol dýchať. Ani si neuvedomíte, že sa správate ako niekto, kým ste nikdy nechceli byť. Správate sa tak, lebo veľmi ľúbite, lebo sa bojíte akejkoľvek zmeny, bojíte sa samoty. Nechcete byť bez neho , lebo všetko sa spája s ním.

Kedy ste zabudli na seba samu?

Nevenujete ničomu inému pozornosť, iba jemu. Čo si mysli, čo urobí, nechá ma? Vráti sa? Čo asi teraz robí? Je v tom iná žena? Celá vaša pozornosť sa koncentruje na neho.

A čo vy? Kde ste nechali seba samu? Svoje city, potreby a úctu? Kedy ste sa samy seba zabudli opýtať, prečo vás opustil? Prečo opustil ženu takých kvalít, ako ste vy? Je on naozaj to, čo skutočne chcete? Chcete byť vo vzťahu s niekým, kto si nie je vami alebo sebou istý a váha? Prečo si vlastne nevybral vás, ale odišiel?

Aj vy si zaslúžite iba to najlepšie a najkrajšie zo všetkého. Myslite aj na seba. Neklamte si.
Jednoducho si vás nevybral, rozhodol sa inak, rozhodol sa byť sám, či bez vás. Nech už mal na to akékoľvek dôvody, skutočná pravda je, že nie je s vami a odišiel.

Niekedy nie je to najdôležitejšie získať ho hneď späť, ale opýtať sa seba samej: “Čo vlastne chcem a čo si želám?”. Dopriať si čas vidieť okolnosti z iného uhla, bez toľkých emócií.

Predstavte si, že vaša priateľka práve prechádza tým, čo aj vy zažívate, nachádza sa v takej istej situácii, akoby ste jej poradili? Buďte pre seba najlepšou priateľkou a poslúchnite svoje rady. Pozrite sa na svoju situáciu vo vzťahu s partnerom úprimne, bez prikrášľovania a sebaklamania. A uvidíte pravdu. A odpoveď na všetky otázky bude jasná …

Niekedy to najlepšie, čo môžete urobiť, je nechať ho ísť

Nechať ho ísť znamená, rešpektovať jeho voľbu. Nechať ho ísť, aj keď ho ľúbite, znamená, že skutočne viete, čo je láska. Láska znamená chcieť pre toho druhého to najlepšie. Ale tak, ako ľúbite jeho, by ste mali ľúbiť aj samu seba. A tak, ako chcete to najlepšie pre neho, mali by ste chcieť to najlepšie aj pre vás.

Chcete byť s mužom, ktorý si nie je istý, či chce byť s vami?

Je to skutočne to najlepšie, čo samy sebe môžete dopriať?

Ale, čo mám urobiť, keď ho stále ľúbim? Ja by som odpovedala, nechajte ho ísť. Nechajte nech žije to, čo si sám zvolil – bez vás. Nech si vyskúša, aké to je. Nech zistí, či život bez vás je lepší, ako s vami. A vy urobte to isté. Sústreďte sa na seba, na to, čo vás baví, na každodenný bežný život. Urobte niečo, na čo ste predtým nemali čas alebo odvahu. Každý deň sa zobuďte a robte aktivity, ktoré vás tešia. Obnovte kontakty s priateľkami, kamarátmi, rodinou. Ste slobodná, môžete robiť čokoľvek, nemusíte na nikoho brať ohľad a robiť kompromisy.

Buďte tu, teraz, v tento moment. Nechoďte naspäť v spomienkach do minulosti, ktoré vás len rozcítia. Nemyslite príliš na budúcnosť, ktorá možno teraz ešte nevyzerá ružovo. Jednoducho buďte tu a teraz, žite tento moment naplno a s úsmevom na tvári. A opakujte si: „Všetko dobre dopadne. Budúcnosť prinesie krásne okamihy a zážitky. Budem v poriadku a moje sny sa naplnia”

Nikto nikdy nedostane, čo chce, ak dorazí v nesprávny čas

Príliš skoro, príliš neskoro, neznamená načas. Naučila som sa, že nikto nikdy nedostane to, po čom túži, ak príde príliš skoro alebo mešká. Niekedy treba akceptovať okolnosti a udalosti v živote, tak ako prichádzajú, aj keď sú trpké. Všetko má svoj zmysel, aj keď ho vtedy ešte nevidíme. Ale ak samy sebe doprajeme viac času, ujasníme si, čo chceme a budeme sa venovať tomu, čo nás baví, správny moment sa dostaví a my ho rozpoznáme.

Čas ukáže, aká je pravda. Pravda o vás dvoch. Čas slobody a odlúčenia, ktorý si navzájom venujete, odstráni všetky pochybnosti, neurčitosť, smutné momenty, zahojí rany a ponechá iba to, čo je dôležité a skutočné. Ešte silnejšiu lásku alebo iba krásnu spomienku. Budete to vedieť, keď príde vhodný čas a moment. Buď sa vaše cesty spoja alebo rozdelia. A vy si buďte istá, nech už to bude ktorákoľvek možnosť, pre vás bude tá najlepšia, aj keď to tak nevyzerá.

Katarína Zacharová pre RealWoman

Ako prekonať rozchod a nájsť samu seba

Rozchod s niekým, koho skutočne ľúbite, je jedna z najťažších, ale aj najdôležitejších skúšok v živote. Ako zvládnuť dni, týždne, mesiace odlúčenia? Všetky vaše spoločné a aj vaše osobné sny sa zrazu rozplynuli. Pomaly a isto sa k vám vkráda samota, smútok a pocit, čo ak nikdy nič lepšie nepríde, čo ak sa týmto končí všetko. Zrazu neviete, kto ste, ako si so sebou poradiť, strácate sa vo veľkom smútku a bolesti.

Ako sa vyrovnať s rozchodom? Ako to celé prežiť a nájsť z toho cestu von? V posledných mesiacoch som túto otázku často dostávala a sama som na ňu nepoznala odpoveď. Je niekoľko situácií v živote, ktoré dokážeme skutočne pochopiť a aj v nich poradiť, iba ak ich samy prežijeme. A jednou z nich je aj rozchod.

Spomínam si, že mi veľakrát hovorili, čas to vylieči, neboj, bude dobre, každý rozchod prebolí. A mali pravdu, čas všetko vylieči. Počas rozchodu prejdeme rôznymi štádiami, najskôr to odmietame prijať, to je to najťažšie. Hľadáme cesty naspäť, rozdúchavame každú iskričku nádeje. Zatvárame oči pred realitou, niečo si nahovárame a neustále toho druhého ospravedlňujeme. Potom hneď nato príde veľký hnev. Až nakoniec príde pokoj a akceptácia toho, čo sa stalo. Všetok hnev, ego a zlosť odídu a zostanete iba vy a vaše pocity. Verím v to, že čas lieči, ale neustále som sa nevedela ubrániť otázke: „Ale čo mám zatiaľ robiť ? Som tu a teraz, ako to celé prežijem, kedy sa to skončí?”.

A našla som 3 nasledovné možnosti, ktoré mne neskutočne pomohli. Priatelia a rodina sú v tomto procese najdôležitejší, ich podpora, ich láska, ich vypočutie a pochopenie. A hoci prídete aj stýkrát, aj tak vás vypočujú, občas vám trochu nastavia aj zrkadlo a pomôžu vám rozpamätať sa na to, kým ste. Zmena. Urobte zmeny, začnite niečo nové, ostrihajte sa, presťahujte sa, čokoľvek. Naplňte to prázdne miesto, ktoré zostalo po vašom vzťahu niečím novým, novou aktivitou, prácou, relaxom, hobby či priateľstvom. Len ho nenechajte prázdne, nebuďte príliš často samy, aspoň zo začiatku. A posledné je, majte vieru v to, že sa uzdravíte, že to tak malo byť, že to všetko prejde a tento proces vám pomôže stať sa silnejšou. Verte v to, že všetko, aj to zlé, je na niečo dobré, pozrite sa spätne, čo všetko ste zažili, čo ste sa o sebe dozvedeli, ako ste reagovali, čo ste zistili. A uvidíte samu seba. Verte v to, že všetko bude dobré, že je to súčasť procesu liečenia a je to iba dočasné.

A ak stále cítite lásku, nechajte, nech vás zohrieva. Ak ľúbite, buďte si isté, že lásku znovu nájdete. Majte vieru, že to prebolí, aj keď to teraz tak nevyzerá, aj keď to stále bolí, aj keď vám chýba, verte v to, že všetko bude dobré a že príde čas, keď vaše srdce znovu nájde lásku. A ak svoje srdce necháte otvorené a aj napriek tejto ťažkej skúške nezatrpknete, príde ešte väčšia a hlbšia láska, ako tá predtým.

A kým sa tak stane, príde ešte jeden kľúčový moment. Moment, kedy znovu objavíte samy seba, začnete sa mať zasa rada a nachádzať svoje šťastné okamihy.

Mnohí ľudia hovoria, že po rozchode treba vybiť klin klinom, nájsť si niekoho iného. A verím v to, že to môže aj mnohým ľuďom v najhoršom pomôcť. Ale ponúkam aj inú možnosť a netrúfam si povedať, ktorá je vhodnejšia, to už závisí od vás. Druhá možnosť je dať sebe samej čas sa vyliečiť, všetko pochopiť a skutočne sa uvidieť. Rozchod v nás odhalí množstvo rôznych vnútorných problémov, nezrovnalostí a aj silu nášho ega, o ktorých sme ani netušili. A preto si myslím, ak si to dovolíte a doprajete čas, že práve z rozchodu sa o sebe najviac môžete naučiť a aj sa najväčšmi vyliečiť. Nechajte všetky emócie sebou prejsť, nič nepotláčajte, nepredstierajte, skúste sa nevrhnúť hneď do ďalšieho vzťahu s niekým iným, aby ste zabudli na bolesť, zaplátali boľavú ranu, lebo častokrát potom prehliadneme skutočný osobný rast, ktorý z rozchodu prichádza. A všetky tie rany na našej mysli, ktoré sme vďaka tomuto rozchodu odhalili, sa nám tak či tak vrátia neskôr ako bumerang.

Buďte aspoň chvíľku single, aby ste nereagovali iba na vaše emócie samoty a smútku, na to, že vám niekto chýba, ale dovoľte si prísť k bodu, kedy si skutočne slobodne vyberiete, že chcete byť s niekým vo vzťahu. Akú energiu vyžarujeme, to aj priťahujeme. A to naše vyžarovanie po rozchode nie je vždy najpriaznivejšie.

Zistila som, ak sama sebe doprajete trochu času, toľko, koľko potrebujete, že sa stane niečo úplne úžasné ešte predtým, než stretnete ďalšiu lásku alebo že tá vaša predchádzajúca sa vylieči – nájdete samu seba. Znovu sa objavíte, viac precitnete, stanete sa silnejšou, ale aj jemnejšou zároveň. Budete chcieť žiť naplno, robiť, čo vás baví, hľadať svoje šťastie. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Tak aj váš rozchod je dobrý na to, aby ste znovu našli cestu k sebe samej a vedeli lepšie, kto ste a čo od života chcete.

Držím vám všetkým palce a želám veľa, veľa lásky!

Katarína Zacharová pre RealWoman

Objavte vo vás dieťa, ktorým ste kedysi boli

Vnútorné dieťa, náš skrytý priateľ

Vnútorné dieťa je časť nás, ktorú si nesieme zo svojej minulosti, zo svojho detstva. Môže byť obrovským zdrojom pozitívnej sily, pokiaľ je mu dobre a sme s ním v kontakte, alebo naopak smútku, úzkosti a nepohody, ak trpí alebo ho zanedbávame.

Jedna kamarátka mi pri nedávnom stretnutí s nadšením povedala: „Objavila som jednu úplne zabudnutú časť seba. Tú veselú, so zmyslom pre humor a iskriacimi očami. Dojalo ma, že ešte stále existuje, že mám v sebe tak nádherné, živé a hravé dieťa. Je to pre mňa úžasný zdroj energie.“ „Wow!“ povedala som si. Tú energiu bolo z nej skutočne cítiť.

Ako nás môže obohatiť?

Detské prežívanie je farebnejšie a vzrušujúcejšie než to dospelé. Pri kontakte s vnútorným dieťaťom môžeme opäť zažiť radosť z jednoduchých vecí, hravosť a dychtivosť, spontánnosť a otvorenosť vo vzťahoch. Naša energia rastie a dokážeme ju tvorivo a zmysluplne využiť.

Avšak nie vždy je cesta k nadviazaniu vzťahu s vnútorným dieťaťom príjemná. Keď si začneme uvedomovať naše skutočné pocity, zvyčajne sa objavuje na prvom mieste bolesť a negatívne spomienky. Veľa z nás si po celý život nesie určité bloky a problémy z detstva. Niekto zažil bolestné momenty, ako napr. rozvod, nezáujem, násilie alebo smrť niektorého z rodičov, ktoré v ňom zostali nespracované a neuzavreté, takže ovplyvňujú i jeho súčasný život. Ale aj tí, ktorí zažili pekné detstvo, môžu pri stretnutí s vnútorným dieťaťom pocítiť nečakane silnú bolesť.

Väčšina z nás sa totiž odmalička učila vyhýbať sa nepríjemným pocitom a ich prejavom, pretože sme chceli byť rodičmi a ďalšími pre nás v detstve dôležitými ľuďmi prijatí a milovaní. Neboli sme si istí, či by nás rodičia dokázali prijať tak ,hrozných‘, ako sme sa niekedy cítili. Naučili sme sa preto jednať tak, aby sme boli bez ohľadu na svoje pocity prijatía preto často aj v súčasnosti dokola opakujeme rovnaké chyby.

Stojí teda vôbec za to spoznať to dieťa v nás?

Vnútorné dieťa má rozhodujúci význam pre pocit našej pohody. Pôsobí vo sfére bytia, cítenia a prežívania, ktoré sú priradené pravej polovici mozgu. Na opačnej strane stojí dospelý človek, ktorý vládne ľavej polovici mozgu a žije v konaní, myslení a jednaní. „Konanie“ sa vzťahuje k vonkajšiemu svetu a k aktivite, zatiaľ čo „bytie“ k emocionálnej úrovni. Dieťa v nás predstavuje našu inštinktívnu stránku. Je prameňom našej spontánnosti, našej schopnosti nadchnúť sa pre vec a tešiť sa aj z každodenných maličkostí. Pomáha nám byť dynamickými, plnými vášne a otvorenými novým myšlienkam či skúsenostiam. Prúdi z neho naša tvorivosť, intuícia aj schopnosť dôverovať ľuďom.

Možno sa bojíme zistenia, že je nešťastné, utrápené a prežíva množstvo bolesti. Na druhej strane, ak sa takto cíti ono, je dosť možné, že jeho pocity prežívame niekedy aj my a potom márne premýšľame, čo sa to v nás vlastne deje, čo je to tá sila, ktorá nám neumožní byť šťastnými a užívať si radosť. Kontakt s vnútorným dieťaťom nám môže pomôcť zbaviť sa negatívnych a ťaživých pocitov, vytvoriť si k sebe nový vzťah, ktorý nám umožní vrátiť lásku a dôveru späť do života.

Ako na to?

Zaspomínajme si

Možností ako nadviazať kontakt so svojim vnútorným dieťaťom je niekoľko. Skúste si napríklad spomenúť na svoju detskú izbu. Ako vyzerala miestnosť, kde ste ako dieťa vyrastali? Ako vyzerala vaša posteľ, hračky, nábytok? Spomínate si na nejakú konkrétnu vôňu? Čo všetko sa vám s touto miestnosťou vybavuje? Čo vidíte? A čo naopak nie? Chýba vám tam niečo?

Alebo sa pohodlne usaďte a prezrite si staré fotografie z detstva. Zaujala vás nejaká? Ako na nej vyzeráte? Ako ste sa v tej dobe asi cítili? Na čo ste mysleli? Čo cítite pri pohľade na dieťa na fotografii?

Podobne sa v spomienkach môžete vrátiť k určitému momentu, kedy ste sa cítili skutočne šťastné – k prvým detským zážitkom, úspechom alebo ranným láskam. Akýkoľvek návrat do detských čias, hoci len v predstavách, nás omladí aj na duši.

Či bolo naše detstvo viac alebo menej príjemné, dá sa pri troche práce premeniť na hlbokú nevysýchajúcu studňu, z ktorej môžeme denne čerpať povzbudzujúcu energiu pre veselší a spokojnejší život.

Krásny a usmiaty týždeň vám želá

Dagmar Gabulová pre RealWoman

Zmysel našich vzťahov je vyliečiť rany na našej duši

Narodili sme sa ako úplne dokonalé a nevinné bytosti. Ale veľakrát si myslíme opak a celý život sa snažíme dosiahnuť určitú formu dokonalosti. Pravda je ale, že aj keď je náš potenciál dokonalý, narodili sme sa do sveta, ktorý nie je. A ako sme v tomto svete vyrastali, uverili sme, že nie sme dokonalí. V nevedomosti sme zbierali rany na našej duši. Namiesto toho, aby sme sa snažili vyliečiť tie nedokonalosti vo svete okolo nás, začali sme ich sami na sebe odzrkadľovať.

Keď som si to všetko uvedomila, zrazu som pochopila oveľa hlbší zmysel všetkých našich vzťahov. Dovtedy som si myslela, že zmyslom vzťahu je hlavne zdieľať lásku, tvoriť spoločne život, uspokojiť vzájomné potreby a osobne rásť. Uvedomila som si oveľa dôležitejší zmysel, ktorý by sme mali pochopiť a byť si ho vedomí. A to je, pomôcť tomu druhému uzdravovať rany na duši, ktoré zbieral od útleho veku až doteraz. Read more

Najviac ubližujeme samy sebe a vzťahom s najbližšími, keď sa pre nich obetujeme

Niekedy sa nám zdá samozrejmé starať sa viac o druhých ako o seba. Má to svoje úskalia. Hlavne keď robíme kompromisy s vlastnými hodnotami a s vlastnou integritou, len aby sme sa vyhli nesúhlasu a odmietnutiu ostatných. Slobodu vlastnej duše si potrebujeme chrániť a neraz na to zabúdame. Veľakrát nevedome skončíme v závislosti od niekoho iného, alebo od toho, že nás potrebuje.

Možno si vďaka týmto riadkom uvedomíte, že máte právo, ba priam povinnosť venovať viac pozornosti samým sebe, ba čo viac, bez výčitiek svedomia môžete prestať kontrolovať druhých.

Prečo toľko kontrolujeme druhých a nestaráme sa viac o seba?

Začala by som príbehom mojej známej, ktorá ma inšpirovala k napísaniu tohto článku. Rada by som jej pomohla, lebo táto žienka musí (rozhodla sa tak) skrývať svoju najvnútornejšiu identitu a to, čo by chcela.

Zistila som, že má na to vlastné vysvetlenie: nie je pre partnera dosť dobrá a nie je ho hodna. Svoju lásku k nemu prejavuje popieraním a obetovaním sa. Už dávno nie je sama sebou a ani si nechce, či nevie predstaviť, že by ňou mohla byť. Zatiaľ to nedokáže, ale píšem zatiaľ, lebo si myslím, že to dokáže ovplyvniť, keď bude chcieť. Uvedomuje si, že niečo nie je v poriadku, ale nemá to pomenované či priznané.

Keď sa rozpráva so mnou, tak dokáže s hlbokými povzdychmi túžby vyriecť, ale vzápätí ich poprie tým, že je to hlúposť a aj tak by to k ničomu nebolo. Snažím sa nájsť spôsob, ako jej priblížiť, že sú to jej myšlienky, pocity a správanie, ktoré jej spôsobujú utrpenie. Musím byť trpezlivá, lebo zatiaľ ma nepožiadala o pomoc a ja nemám právo mudrovať nad jej životom, v ktorom si vypestovala od partnera závislosť. Tá jej bráni, aby myslela aj na seba a starala sa o seba. Dáva sa ovplyvňovať mužovým správaním a cíti nutkanie kontrolovať jeho správanie.

Pocit, že nás niekto potrebuje, nám uberá na slobode a nezávislosti

Niekedy sa nám zdá samozrejmé, hlavne nám ženám, starať sa viac o druhých ako o seba. Môžeme sa pristihnúť, že ponúkame rady a usmernenia bez opýtania, pokúšame sa presviedčať druhých o tom, čo by si „mali“ myslieť. Vychádzame z manipulačnej povery, aby sme mohli mať vzťah s ostatnými, musia nás „potrebovať“. Je to mylná predstava, väčšina ľudí je schopná postarať sa o seba aj bez našich zaručených návodov a rád. Napokon, keď sa nad tým zamyslíme, stojíme my sami o to, aby nám niekto hovoril do toho, ako chceme žiť?

Nie vždy je jednoduché vybudovať si život založený na nezávislosti a emocionálnej slobode. My ženy neraz sabotujeme samy seba spochybňovaním svojej hodnoty a neverením si. Máme problémy otvorene povedať, čo vlastne chceme, odkladáme svoje vlastné ciele, lebo všetko iné je dôležitejšie a želania iných ľudí neraz hodnotíme vyššie než naše vlastné…

Rady sme k „dispozícii“ takmer nepretržite, veď by nás niekto mohol potrebovať – od blízkych, cez kolegov, známych a priateľov. Považujeme za správne prinášať „obete“ v podobe svojich odrieknutých túžob a prianí a myslíme si, že to robíme nezištne. Zvyčajne však čakáme ocenenie, uznanie, obdiv, potvrdenie toho, aké sme úžasné v role Matky Terezy. To potom určuje našu cenu – spoliehame sa na to, že naša hodnota rastie úmerne k tomu, ako nás chvália a potrebujú. Ak si práve takýmto spôsobom potvrdzujeme kredit nášho ega, tak smerujeme k onej spomínanej závislosti, lebo očakávame od druhých, že určia našu vlastnú hodnotu.

Keď sa tak nedeje podľa našich predstáv, sme nešťastné, zlostné, vyčítavé a niekedy aj nenávistné a priečne. Vtedy nám, pochopiteľne, uniká, že sme prestali preberať za seba zodpovednosť a zverili sme to do rúk tým, od ktorých očakávame, že nás budú uisťovať o našej výnimočnosti, obetavosti a budú nám hlavne uznanlivo vďační.

V zdravej miere je obetavosť a samaritánstvo namieste

Ak však robíme kompromisy s vlastnými hodnotami a s vlastnou integritou, len aby sme sa vyhli nesúhlasu a odmietnutiu ostatných, je to zradné. Prináša nám to totiž závislosť v podobe toho, že si potrebujeme dať všetky naše rozhodnutia niekomu odobriť a schváliť. Zabúdame, že nikto nevie lepšie, než my samy, čo je pre nás naozaj dobré a čo potrebujeme.

Je pravdepodobné, že každý z nás už zažil chvíle, keď si vo vzťahu pripadal spútaný a uväznený. Je to zvyčajne vtedy, keď nás niekto kontroluje – cez manipuláciu, vydieranie, podsúvanie, ovplyvňovanie, presviedčanie, ale aj štylizovaním sa do roly obete a nešťastníka, ktorých treba zachraňovať. Nebýva to zábavné a z dlhodobého hľadiska je takýto vzťah skôr deštruktívny, ako by prinášal radosť.

Ľudia v zdravých vzťahoch riešia konflikty otvorene a ľahšie. Skrývanie problémov a nespokojnosti vedie k emocionálnej explózii, ktorá môže nechať na seba dlho čakať. Jej dopad je potom fatálny a pre mnohých nepochopiteľný, veď dlho bolo všetko v poriadku. Navonok možno, lebo sme mali nasadenú masku s odhodlaním, že dokážeme zvládnuť toho veľmi veľa, hlavne kvôli iným…

Venujte sama sebe a svojej duši slobodu

Žiť s ľahkosťou, nadhľadom a poznaním svojej vlastnej ceny je oslobodzujúce. Takýto životný postoj sa však neocitne v našom vnútri len tak sám od seba. Potrebujeme ho zveľaďovať.

Mne sa osvedčilo pre získanie slobody vlastnej duše nasledovné:

  • pestovať zdravé vzťahy
  • pomenúvať vlastné pocity, neunikať pred nimi, ani ich neskresľovať
  • naučiť sa oceňovať samu seba, nebáť sa zmeny
  • nepreberať zodpovednosť za iných ľudí (deti a zamestnanci sú osobitná kategória)
  • nenechať za seba rozhodovať iných
  • nevenovať sa výlučne tomu, čo ocenia ostatní, ale myslieť sebecky aj na seba
  • vedieť prijať uznanie a pochvalu
  • nežiadať od ostatných naplnenie vlastných potrieb a túžob
  • nebáť sa vyjadriť iný názor a svoje pocity

Túžime po tom, aby nás mali ľudia rady.

Je na to jednoduchý recept: budú nás mať radi, ak vycítia, že sa máme radi aj my samy. Potom nemusíme riešiť, ako vylepšovať životy ostatných a budeme sa starať o vlastný, ktorý je najdôležitejší a nie je na tom nič sebecké.

Zveličene povedané: „Ak sa začnete obetovať pre tých, ktorých máte radi, skončíte tým, že budete nenávidieť tých, pre ktorých ste sa obetovali“, ako trefne poznamenal Shaw.

Ako nájsť to pravé miesto pod slnkom pre radostný a spokojný život?

Tak znela jedna z otázok čitateľky článku Najviac ubližujeme samy sebe a vzťahom s najbližšími, keď sa pre nich obetujeme.

Napísala mi dôverný mail, ktorý zverejňovať na jej želanie nebudeme. Naša čitateľka chcela konkrétne rady, aby sa prepracovala k spokojnému životu, aby nebola ako pierko v búrke, unášaná každým závanom vetra – tak som to z jej slov pochopila.

Rady, ktoré som jej napísala a uverejňujeme ich v tomto článku, možno poslúžia aj Vám.

NEMUSÍME SA ZNEPOKOJOVAŤ

Nepomáha to. Keď sme pokojné, máme rovnaké možnosti a vedomosti, ako keď sme rozčúlené a panikárime. V skutočnosti máme viac možností, pretože naša myseľ a emócie môžu voľne plynúť a pracovať na maximálne otáčky.

NEMUSÍME BRAŤ VŠETKO TAK VÁŽNE (SEBA, UDALOSTI, DRUHÝCH ĽUDÍ)

Pocity sú dôležité, ale sú to len pocity. Myšlienky sú dôležité, ale sú to len myšlienky – všetci máme množstvo rôznych myšlienok, ktoré sa často menia. Je dôležité, čo hovoríme a robíme, čo hovoria a robia druhí je tiež dôležité, svet však nie je závislý od jednej konkrétnej myšlienky alebo činu.

NEMUSÍME POVAŽOVAŤ SPRÁVANIE DRUHÝCH ĽUDÍ ZA ODRAZ NAŠEJ HODNOTY

Nemusíme byť v rozpakoch, ak sa niekto, koho milujeme, správa nevhodne. Takáto reakcia je normálna, ale nemusíme sa hanbiť o nič viac, než sa hanbíme, keď sa nevhodne správa cudzí človek. Každý je zodpovedný za vlastné správanie. Ak sa niekto správa nevhodne, nechajte ho, nech sa hanbí za seba.

NEMUSÍME POVAŽOVAŤ ODMIETNUTIE ZA ODRAZ NAŠEJ HODNOTY

Ak niekto pre vás dôležitý (alebo aj nedôležitý) odmietne vaše návrhy alebo vás, zostávate aj tak rovnako hodnotnou bytosťou, akou by ste boli, keby vás neodmietol. Uvedomujte si a prežívajte všetky pocity, ktoré súvisia s odmietnutím, hovorte o svojich myšlienkach, ale neodovzdávajte svoju úctu k sebe v prospech niekoho názoru nesúhlasu alebo odmietnutia.

NEMUSÍME BRAŤ VŠETKO OSOBNE

Často chápeme veci vážne, ktoré nemusíme. Ako keby sme niekomu, kto má zápal pľúc, povedali: „Keby si ma miloval, nekašľal by si.” Ľudia so zápalom pľúc budú kašľať dovtedy, kým nedostanú primeranú liečbu. Keď ľudia trpiaci chorobnými návykmi robia niečo, k čomu cítia nutkanie, nehovoria vám tým, že vás nemilujú, ale hovoria tým, že nemilujú sami seba.

ANI MALÉ VECI NEMUSÍME BRAŤ OSOBNE

Ak má niekto zlý deň alebo sa nahnevá, nemyslite si, že to má niečo spoločné s vami. Môže to tak byť, ale nemusí. Ak to s vami súvisí, čoskoro to spoznáte. Obvykle majú veci s nami menej spoločného, než si myslíme.

Ako sa “odpútať” od druhých?

1.Naučte sa rozpoznať, kedy reagujete; kedy dovoľujete druhým, aby vás ovládali. Keď pociťujete úzkosť, strach, pobúrenie, keď sa cítite potupená, odmietnutá, zahanbená, ľutujete sa, ste ustráchaná alebo zmätená, obvykle to bolo vyvolané niečím zvonku.

2. Uvoľnite sa. Keď si uvedomíte, že reagujete chaoticky, hovorte a robte čo najmenej, až kým nebudete opäť pokojná a vyrovnaná. Urobte čokoľvek (čo neškodí vám ani druhým), čo vám pomôže uvoľniť sa. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite. Choďte sa prejsť. Prečítajte si niečo, čo vás zaujíma. Zatelefonujte niekomu blízkemu. Upracte v kuchyni… Robte niečo bezpečné, čo vám pomôže obnoviť vašu rovnováhu.

3. Preskúmajte, čo sa stalo.

Spýtajte sa samých seba:

  • Snažili ste sa niekoho alebo niečo ovládať?
  • Aký vážny je ten problém?
  • Preberáte na seba zodpovednosť za druhých?
  • Ste nahnevaná, pretože niekto nepochopil, čo ste skutočne chceli alebo sa snažili povedať?
  • Neberiete správanie druhých ľudí príliš osobne?
  • Dotkol sa niekto vášho svedomia alebo vás zneistil?
  • Je to naozaj koniec sveta alebo je to len smutné a nepríjemné?

4. Rozmýšľajte o tom, čo musíte urobiť, aby to pomohlo aj vám.

Rozhodujte sa na základe reality a robte to pokojne.

  • Mali by ste sa ospravedlniť?
  • Alebo chcete na to radšej zabudnúť?
  • Potrebujete si s niekým od srdca a úprimne pohovoriť, prípadne urobiť nejaké ďalšie rozhodnutie, aby ste sa cítili lepšie?

5. Spomaľte. Nemusíte sa báť ani byť vystrašená. Pozerajte sa na veci s odstupom, perspektívne. Uľahčite si život.

Ako komunikovať a správať sa voči druhým

Môžeme povedať, čo očakávame, bez toho, aby sme od druhých vyžadovali, aby oni zmenili svoje správanie podľa našich predstáv a potrieb. Aj druhí môžu povedať, čo očakávajú, a my nemusíme meniť svoje správanie, ak nechceme, len preto, aby sme im vyhoveli.

Vyjadrujte svoje potreby:

  • Naučte sa povedať: „Toto od teba potrebujem. Toto od teba chcem.”
  • Môžeme hovoriť pravdu. Hovoriť, čo si nemyslíme, čo necítime a čo nechceme, nie je slušnosť, je to klamstvo.
  • Nemusíme sa dať ovplyvňovať tým, čo hovoria druhí; nemusíme sa snažiť ovplyvniť druhých tým, čo hovoríme my im.
  • Nemusíme sa do ničoho dať nútiť.
  • Môžeme prehovoriť a postarať sa o seba.
  • Naučte sa hovoriť: „Mám ťa rada, ale mám rada aj seba. Toto musím urobiť, aby som uspokojila svoje potreby.”
  • Môžeme sa naučiť ignorovať nezmysly. Ak niečo nemá zmysel, tak to proste nemá zmysel. Nemusíme druhých presviedčať o tom, že hovoria nezmysly. Naučte sa povedať: „O tom nechcem hovoriť.”
  • Môžeme presadzovať svoje záujmy bez toho, aby sme boli agresívne. Naučte sa hovoriť: „Toto som ochotná urobiť po určitú hranicu. Toto nebudem tolerovať.” Myslite to vážne.
  • Môžeme prejaviť svoj záujem bez toho, že by sme sa snažili niekoho zachraňovať. Naučte sa hovoriť: „Zdá sa, že máš problém. Čo pre teba môžem urobiť?” „Mrzí ma, že máš problém.” Viac o tom nehovorte.
  • Nesnažte sa riešiť problémy druhých.
  • Môžeme hovoriť o svojich pocitoch a problémoch bez toho, aby sme očakávali, že nás bude niekto zachraňovať. Môžeme sa uspokojiť s tým, že nás niekto vypočuje. Nič viac sme pravdepodobne nikdy ani nechceli.

Čo môžete pre seba urobiť?

  • Berte sa vážne. Pridajte k tomu trochu humoru a prestaňte sa trápiť tým, čo robia alebo nerobia druhí.
  • Naučte sa načúvať, čo druhí hovoria i nehovoria. Naučte sa načúvať sama sebe, uvedomte si tón svojho hlasu, svoje slová, svoje myšlienky i spôsob, akým ich vyjadrujete.
  • Reč nám umožňuje rozumieť druhým aj sebe, pomáha nám komunikovať.
  • Niekedy hovoríme, aby sme získali dôveru.
  • Občas nechceme povedať nič ohromujúce, ale chceme byť v kontakte s ľuďmi. Chceme sa k nim priblížiť.
  • Niekedy hovoríme len pre zábavu, inokedy preto, aby sme dali jasne najavo, čo si myslíme a čo urobíme vo svojom záujme. Niekedy proste hovoríme len tak.
  • Musíme byť zodpovedné za to, čo hovoríme. Naše slová by mali odrážať úctu k sebe aj k druhým.
  • Buďte úprimná. Hovorte priamo.
  • Buďte láskavá a mierna.
  • Ak si situácia vyžaduje rozhodnosť, buďte rozhodná.
  • Predovšetkým buďte sama sebou a hovorte, čo chcete povedať.
  • Hovorte pravdu dôstojne a s láskou - čo si myslíte a čo cítite – a to vás oslobodí.

Pri písaní tohto článku som sa inšpirovala knihou Melody Beattierovej: “Koniec spoluzávislosti”, vydanej v roku 2006 v Spolku svätého Vojtecha.

Verím, že vás tieto rady správne nasmerujú a čoskoro pocítite prvú pozitívnu zmenu vo vašich vzťahoch a sama so sebou.

Janette Šimková pre RealWoman