Keď dve ženy milujú jedného muža

Vzťahy so svokrou a nevestou sú opradené toľkými mýtmi a vtipmi, že nikto nespochybňuje, že je skutočne ťažké, aby spolu vychádzali. Či chceme alebo nie, svokra má do istej miery vplyv na naše šťastie. Niektorým problémom, ktoré vzťahy medzi svokrou a nevestou prinášajú, možno však predchádzať. A snáď mi dáte za pravdu, že nie je nevyhnutné za každú cenu porozumieť správaniu svokry.

Svokru si nevyberáme, ale chceme s ňou dobre vychádzať

Všetky moje priateľky hovoria, že si svokru vážia, oceňujú, že sa snaží, ale… . Vždy skončíme pri diskusii o tom, aké je ťažké dorozumievanie dvoch generácií. Zhodneme sa, že chceme druhú stranu, teda svokru, pochopiť, ale zároveň žiadame, aby ona pochopila nás. Prišla som však na to, že v tomto väzí problém. Za tým naším „ale“ je, že chceme, aby ona niečo urobila. Keď však niečo urobí, čo nespĺňa naše predstavy, je zle. Keď nič neurobí, tiež je zle.

Trvalo mi istý čas, než som rozšifrovala, čo ja vlastne od svokry chcem a čo jej môžem ponúknuť. Chcem sa s vami podeliť o moju skúsenosť, lebo mi pomohla získať istotu v našom vzťahu, a možno v nej nájdete aj malú inšpiráciu. Vopred však upozorňujem, že vychádzam z dobrej skúsenosti a na moju svokru nemôžem povedať krivého slova, ale… . Občas sa nám stalo, že sme hasili požiar benzínom.

Akou mierou sa na našom šťastí podieľa svokra?

Pre mňa bola táto otázka nejaký čas ťažko zodpovedateľná, ale mala zásadný vplyv na niektoré moje postoje.

Keď som prišla do rodiny môjho manžela, priniesla som veľa nového, hlavne zvyklosti a jeden „bonus“ navyše – môj temperament. Som kinetický živel, ktorý dokáže do odpadnutia „fičať“, keď mu to dáva zmysel. Pôsobila som na novú rodinu ako „exotické“ zvieratko, ktoré ich fascinovalo, ale potom ho chceli „skrotiť“, lebo si mysleli, že to bude pre mňa dobré.

Ja som sa veľmi snažila prispôsobiť, aby si ma obľúbili a mali ma radi. Trápila som sa však, lebo som sa snažila správať podľa požiadaviek svokry, a často to šlo na úkor mňa. Nemala som pocit, že mi krivdí, ani že mi chce ublížiť, ale štvalo ma, že ma neberie takú, aká som. Z toho sa vytváralo medzi nami napätie, ktorému som nerozumela, až som prišla na to, že si potrebujem sama pred sebou vyjasniť, či si môžem ponechať exkluzívne právo na hodnotenie samej seba.

Často som si musela hovoriť, že som taká, aká som a žijem svoj vlastný život. Ubližovalo mi to a ja som potom tiež ubližovala, keď som chcela za každú cenu s okolím splynúť. Teraz som vďačná za to, že si manželova rodina zvykla na to, aká som a už to nemusím riešiť – hlavne sama so sebou. Stačilo málo, prestať sa trápiť pre veci, ktoré neboli vôbec dôležité.

V krízových situáciách som sa snažila mať na pamäti niektoré zásady, ktorými som sa inšpirovala z rôznych kníh o komunikácii, lebo ako každý vzťah, aj ten medzi svokrou a nevestou stojí na „dorozumení sa“.

Ako predchádzať problémom, ktoré vzťahy medzi svokrou a nevestou prinášajú?

1. Kritika rodí kritiku a jej intenzita sa môže vymknúť z prijateľných medzí

Niekedy je lepšie ovládnuť „svrbenie“ jazyka a s vychladnutou hlavou riešiť to, keď sa nás svokra dotkne dobre mienenými „ponaučeniami“. Pre pocit triumfovania sa vôbec neoplatí mať posledné slovo – zvyčajne je z toho iba zbytočná deštrukcia. Efektívnejšie je vybaviť si to cez vnútorný hlas.

2. Chvála chváli

Generácia našich rodičov žila v podmienkach, kedy sa chválou šetrilo, takže ich to môžeme učiť. Začala som svokru chváliť a ona mi to opláca. Netreba to však preháňať, úprimnosť sa vysoko cení.

3. Dobré nie je treba vnucovať

Mám na zozname niekoľko vecí, ktoré som svokru naučila alebo odučila, rovnako ako ona mňa, ale šlo to mimovoľne, apelovanie bolo zbytočné (taká trvalá na jej vlasoch :)). Docielila som, že keď chce, dá mi „ponuku“ a ja si dám povedať, keď chcem. Keď nechcem, rešpektuje to a platí to aj naopak.

4. Plakať alebo sa smiať?

Mnohé rodinné nedorozumenia majú v sebe istú prímes tragikomickej frašky. Pri hádke, ktorá vám pripadá ako z telenovely a nie ste si istá svojím duševným zdravím, sa pokojne zasmejte. Nezaberá to vždy, ale zvyčajne áno. Na plač je vždy dosť času, aj bez publika.

5. Dve uši a jeden jazyk

Povrchne sa rozprávať je ľahké, robíme to väčšinu dňa. Lenže keď pozorne nepočúvame, keď ide o dôležité veci, „ zavaríme si“, a nielen u svokry. Prepočuť niečo, čo považuje druhá strana za podstatné, je takmer osobné zlyhanie, teda v očiach rozprávajúceho, svokry obzvlášť.

6. „Navodenie“ blízkosti chce čas

Nejde to na povel, ani na šľahnutie bičíkom. Karavána sa hýbe tempom najpomalšej ťavy.

7. Nezavďačíme sa všetkým

V rodine to platí obzvlášť práve preto, že ide o dôverné vzťahy. Takže pri podávaní heroického výkonu, hodného zápisu do Guinessovej knihy, si povedzte, či vám tá námaha bude stáť za to a kde ste v tom poradí na zavďačenie sa vy sama.

8. Rodina nie je ring

Je nebezpečné rozdeliť členov rodiny na víťazov a porazených. Zvyčajne prehrávajú tí istí. Hrať o to, že ja získavam – ty získavaš, je ďaleko užitočnejšie, aj keď pri porovnávaní ziskov môžeme mať chuť vrátiť sa späť do ringu a boxovať ďalej.

Na záver sa s vami podelím ešte o jednu, pre mňa cennú skúsenosť, ktorú mám statočne „odžitú“: Nie je nevyhnutné za každú cenu porozumieť správaniu svokry. Preniknúť do jej schémy myslenia si často vyžaduje čas a ani potom to nemusí byť jasnejšie. Ona to istotne vníma tak isto v súvislosti s nami.

Keď si pripadám zúfalá, pripomínam si, že najlepší prístup, a nielen k svokre, spočíva v starom známom: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“

Prajem vám veľa zdaru pri zdolávaní požiadaviek vašej svokry. Nemusíte ich všetky splniť iba preto, že to chce ona sama. Ale často má pravdu, ako každá mama :).

Janette Šimková pre RealWoman

Ženy vs. perfekcionizmus

Čím to je, že ženy tak veľmi túžia byť perfektné a dokonalé vo všetkom, čo robia? Máme hádam strach, že keď neuspejeme, nebudeme ostatnými prijaté? Alebo naopak máme pocit, že čím dokonalejšie budeme, tým viac lásky a ocenenia získame?

Potreba perfekcionizmu môže mať viacero koreňov. Môže to byť vzbura proti tomu, čo sme videli a zažili v dobe, keď sme boli deťmi a rozhodli sa, že svoj život si zariadime inak. Môže to byť tiež túžba niečo dosiahnuť, niečo veľké vo svojom živote dokázať a cítiť sa tak úspešná a dôležitá.

Alebo to môže byť zmysel života, z ktorého žena získava pocit hodnoty, šťastia a rast sebavedomia. Tlak okolia a prostredia, v ktorom sa pohybujeme, robí tiež svoje.

Dokonalo vyzerať, dokonalo žiť

„Dokonalo vyzerať, dokonalo žiť“ – to je trend, ktorý dnes úspešne propagujú komerčné média a spotrebný priemysel. Aj vy sa snažíte byť perfektnou mamou, manželkou či priateľkou, vždy výborne upravenou, v práci výkonnou a nenahraditeľnou? A hoci sa vám to celkom darí, stále nie ste spokojná a nedokážete si svoj úspech dostatočne vychutnať? Nie je nutné byť vo všetkom najlepšou, dôležité je sa o to aspoň pokúsiť. Avšak tak, aby sme nepodľahli iba tomu, čo sa od nás očakáva, ale zostali samé sebou a boli v danej situácii rady a spokojné.

Raz som od jednej, v tej dobe blízkej kamarátky, dostala v rámci emailovej výmeny názorov takýto „kompliment“: „Dáša, ty si prototypom človeka, ktorý sa o nič iné len o to, ako vyzerá a akú bude mať kariéru nezaujíma.“ Nebola to celkom pravda, ale musím povedať, že to pre mňa bola poriadna facka :). Priznávam, že som túžbu po dokonalosti svojho času tiež riešila, ale životná realita a neustály boj to vyriešili za mňa. Teraz som spokojná s tým, kým som, čo mám, čo som zatiaľ v živote dosiahla a užívam si toto obdobie.

Dokonalosť neexistuje

Ženy-perfekcionistky obvykle sledujú vzory, ktoré sú im okolím prezentované ako bezchybné a snažia sa im podobať, a to aj za cenu potlačenia vlastnej osobnosti. Porovnávanie samo o sebe nie je zlé – tým, že si človek uvedomuje rozdiely medzi ním a ostatnými ľuďmi, vníma vlastnú hodnotu a osobnosť. Môže sa na základe toho rozhodnúť – taký nebudem, alebo naopak – toto sa mi páči, takýto by som chcel byť. Túžba robiť veci čo najlepšie nás motivuje k lepším výkonom, záleží však na tom, či sme schopné vo všetkom, čo na seba nakladáme, obstáť. V prípade, že si stanovujeme nereálne ciele, dosiahneme úplne opačný efekt.

Pokiaľ sa venujeme množstvu činností, sme aktívne a cieľavedomé doma i v zamestnaní, ale napriek tomu si nájdeme čas na priateľov, záujmy a relax, tak je všetko v poriadku. Ak však máme na seba prehnané nároky, ženieme sa za niečím, stal sa z nás workoholik, ktorý si nedokáže dopriať chvíľu oddychu, je riziko, že sa čoskoro psychicky alebo fyzicky zrútime. Zastavte sa na chvíľu a popremýšľajte, či ste so svojim súčasným životom spokojná. Ak nie ste, pouvažujte o tom, čo na ňom chcete zmeniť. Určite by ste do neho mali zaradiť viac športu, zábavy a stretnutí s priateľmi.

A čo tak dokonalý muž?

Predstavte si to naopak – výborne oblečený a upravený muž ráno pobozká svoju manželku a deti a odchádza do práce zarobiť dostatok peňazí na to, aby si jeho rodina mohla dopriať všetko, po čom túži. Poobede sa s úsmevom vracia domov, opýta sa svojej manželky, aký mala deň, daruje jej obľúbený kvet a ponáhľa sa prezliecť, aby stihol ísť s deťmi na ihrisko. Potom zabehne nakúpiť, uvarí večeru a ide deťom pomôcť s úlohami a prípravou do školy, pretože jeho manželka má svoj pravidelný kurz angličtiny. Keď deti zaspia, pustí sa do žehlenia, pretože pohľad na preplnený kôš s vypratou bielizňou jednoducho neznesie.

Zdá sa vám to ako príbeh z rozprávky? Zaujímavé je, že túžbou zvládať všetko, vrátane domácnosti, trpia skôr ženy než muži. Jeden môj kamarát mi pri rozhovore na túto tému povedal:

„Vy, ženy, máte utkvelú predstavu, že aby ste mohli byť šťastné, musíte byť čo najkrajšie, najinteligentnejšie, najštíhlejšie, najúspešnejšie… Nám mužom ale v skutočnosti stačí oveľa menej. Moja bývalá priateľka sa taktiež snažila byť super dokonalá a bolo pre mňa dosť ťažké udržať s ňou krok. Často som sa vedľa nej cítil ako chudák. Bola príliš náročná nielen na seba, ale aj na mňa.“

Dámy, nebuďme tak náročné!

  • Stanovujme si dostupné ciele.
  • Neobviňujme sa, keď nejakú úlohu presunieme na druhý deň.
  • Sústreďme sa na to, v čom sme boli úspešné.
  • Priznajme si právo na omyl, práve chybami sa človek učí.
    Naučme sa rozlišovať dôležité od nepodstatného.
    Neporovnávajme sa príliš s ostatnými.
  • Majme sa radi také, aké sme.
  • A usmievajme sa! Úsmev je najlacnejší spôsob, ako zlepšiť svoj vzhľad :)

Budem sa tešiť na zážitky od vás!

Dagmar Gabulová pre RealWoman

Rodičia sú vplyvní sprievodcovia naším životom

Niekedy si myslíme, že máme tie isté životné osudy ako naši rodičia. Inokedy sa zasa vzpierame proti zabehnutým pravidlám alebo pravdám a snažíme sa nájsť si svoju cestu.

Veľa z nás má to šťastie a má rodičov, ktorí sú viac radcovia ako diktátori, rodičov, ktorých život je zocelený a vedia deťom poskytnúť to správne prostredie pre vývoj. Ale aj veľa z nás má rodičov, ktorí robia, to najlepšie čo vedia, ale aj tak nedokážu poskytnúť deťom to bezpečie, prostredie pre rozvoj, príležitosti a byť im správnym sprievodcom.

Rodičovstvo podľa mňa nie je biele alebo čierne. Každý rodič je hlavne človek a robí to najlepšie, čo vie, čo sa naučil a čo mu jeho rodičia odovzdali, keď bol malý. Rodičia majú svoj osobný životný príbeh, svoj vlastný život, ktorý žijú. Pre deti je prirodzené modelovať rodičov, preberať od nich spôsob správania sa alebo prístupu k životu, vytvárať si svoje osobné pravdy o sebe a živote na základe životných skúseností rodičov. A rodičia na druhej strane veľakrát skĺznu do úlohy poučovateľov a kazateľov, namiesto toho, aby akceptovali dieťa ako samostatnú bytosť s osobným a novým príbehom. Životná skúsenosť nie je univerzálna pre každého, ale jedinečná v závislosti na osobe. A nie je to vždy ľahké pre rodičov iba sprevádzať a smerovať dieťa, lebo rodičia ho častokrát chcú pred všetkým možným aj nemožným ochrániť.

Ja verím, že rodičia sú sprievodcami a učiteľmi pre deti. Úloha rodičov nie je obetovať svoj celý život deťom, ale sú tu pre deti, aby im dovolili a umožnili rásť, rozvíjať sa, skúšať, vštepili im ľudskosť, úprimnosť, lásku a iné hodnoty. Aby deti správne smerovali, pýtali sa ich, viedli ich k samostatnosti, láskavosti, pochopeniu, tolerancii a viere, že dokážu čokoľvek, čo v živote budú chcieť. A to nie je vôbec jednoduché. Nie je jednoduché neprezentovať svoju vlastnú skúsenosť a názory ako univerzálny zákon.

Rodič má obrovský vplyv a to môže byť aj pozitívny alebo negatívny. Ja verím v to, že dieťa, keď sa narodí, je ako nepopísaná kniha, predstavuje čistú lásku, dobro a má v sebe neobmedzený potenciál. Ako rastie, začína spoznávať tento svet, svoje prostredie a rodinu. Najbližší ľudia sú mu práve rodičia, ktorí sú s ním neustále, ktorí mu dávajú svoju lásku, starostlivosť, podporu. Malé bábätká nie sú schopné prežiť bez dotyku a lásky. Dieťa svojich rodičov sleduje a modeluje. Oni sú pre neho zrkadlom tohto sveta aspoň v tom útlom veku. Počúva ich, sleduje ich príbehy a na základe toho si robí svoj názor na svoj vlastný svet, svoje možnosti a osobné pravdy.

Veľakrát si ani neuvedomujeme, ako modelujeme život a skúsenosti našich rodičov a myslíme si, že sú naše vlastné. Aj naši rodičia píšu však priveľa do knihy nášho osobného príbehu. S dobrým úmyslom chcú zaplniť nejaké tie stránky. Odovzdávajú nám svoje skúsenosti a poznania ako univerzálne, ktoré platia pre každého. Niekedy sú pre nás prospešné, a niekedy zasa limitujúce. A my ich budˇ prijmeme a akceptujeme ich v našom živote alebo voči nim rebelujeme, keď sa s nimi nedokážeme stotožniť, lebo cítime, že náš životný príbeh má iné pravidlá. Hľadáme si svoju cestu, tvoríme si vlastné názory, zbierame skúsenosti a spoznávame, kým vlastne sme.

Ako deti rodičov by sme mali byť vďačné za to, čo nám naši rodičia dali, za ich lásku, podporu, čo pre nás vytvorili a čo sme práve vďaka ich podpore, dôvere, usilovnosti dokázali. A všetko ostatné, na čo sme sa hnevali, alebo sa hneváme, alebo s čím nesúhlasíme, treba odpustiť. Naši rodičia majú svoj vlastný príbeh, prežívajú vlastné skúsenosti. A keď si to uvedomíme, pochopíme, že náš život sa od ich životného príbehu neodvíja. Náš život sa odvíja od toho, čomu my dáme dôležitosť a pozornosť. Jediné, čo je treba dať svojim rodičom, je láska, vďaka, potreba chápať ich životný príbeh, modelovať postoje a správanie, ktoré nás pozitívne stimulujú, podporujú a sme s nimi stotožnení. A vynechať tie, ktoré nás v živote nepodporujú, ale skôr limitujú, lebo to sú väčšinou osobné pravdy a životné skúsenosti našich rodičov.

Rodičia sú našimi sprievodcami životom a s týmto vplyvom prichádza obrovská zodpovednosť. Práve preto je dôležité, aby bolo deťom dopriate vytvoriť si vlastné osobné vnútorné pravidlá a pravdy, ktoré budú podporujúce pre ich život a budu ich poháňať dopredu. Tak ako rodič, aj dieťa má svoj vlastný životný príbeh.

Toto je venované všetkým rodičom, ktorí plnia v našich životoch neskutočne dôležitú a kľúčovú úlohu. A ľubime ich presne takých, akí sú, so všetkými pre a proti, lebo vieme, že tak ako my, aj oni sú iba ľudia a nie sú perfektní, ale sú tí najdôležitejší ľudia v našom živote.

Katarína Zacharová pre RealWoman

Ako byť šťastná a vyrovnať sa s tým, aká som?

Vyrovnať sa s tým aká som, je asi pre každú ženu jedna z najväčších výziev. Sme neustále nespokojné, sme perfekcionistky a náročné samy na seba. Veľakrát sme možno nedostali tú najlepšiu výbavu od prírody, nenarodili sme sa do najlepších rodín, život nás nešetril a dosť nám toho “nasolil”.

Nie je pre nás ľahké nájsť si vnútornú rovnováhu, rozpoznať naše emócie a mať sa úprimne rady. Ani spoločnosť a média nám veľmi nepomáhajú, kladú na nás nereálne a pritvrdé nároky. My ich necháme s nami zametať, lebo nevieme, čo je vlastne správne, kde je pravda o tom, aké máme alebo nemáme byť.

Ako píšem tieto riadky, prišla mi na um pesníčka od Beaty Dubasovej, ktorej slová sú : “Sme také, aké sme. Pojašené, poplašené.”, ktorá vám to sama spieva. Sme také, aké sme. A hotovo. A pravda o tom, aké sme, spočíva v nás a v našom srdci.

[youtube]e3-Fzyw-uxk[/youtube]

Každá ste úžasná svojím spôsobom

Poviem vám tajomstvo. Ste úžasné tým, že ste presne také, aké ste. Aj s veľkým nosom, veľkým zadkom, s nie najlepším pôvodom, malými prsiami. Pretože ste to vy, a nie niekto iný. Nie ste tu z dôvodu, aby ste boli perfektné alebo sa porovnávali s niekým iným, ale boli samy sebou a boli si vedomé toho, že vaším základným právom a predpokladom je byť šťastná, spokojná, nech už to pre každú z vás znamená niečo iné. Aj keď to teraz možno tak nevidíte, ale ste svojím spôsobom perfektné a priam stvorené na to, žiť svoj život podľa vašich predstáv.

Asi vám napadne: “Prečo taký život teda ešte nežijem?”. Moja odpoveď by bola, že nie ste zmierené samy so sebou a stále len hľadáte, čo je na vás zlé, čo by mohlo byť iné. Nachádzate výhovorky v tom, že “Ľahko sa hovorí, ale ťažko koná” alebo “Čo ty o tom môžeš vedieť, neprežila si to”. Vo svojom každodennom živote vidíte viac nešťastia ako šťastia – a to závisí vždy iba od vášho uhla pohľadu.

Chcete svoj život prežiť v neustálom podceňovaní sa, hľadaní chybičiek krásy, ľutovaní sa, vyhováraní sa? Alebo ho jednoducho prežiteje naplno s tým, čo máte. Oceníte sa za to, aká ste a čo je na vás jedinečné. Budete sa mať rada taká, aká ste, lebo viete, že vaše telo ani duša iná nebude, ak neveríte na možnosť viacerých životov :). Ale aj v tom prípade, tu, v tejto realite máte toto telo, toto srdce a myseľ. A urobte zo svojho života to najlepšie, čo viete. Nezabíjajte v sebe potenciál, krásu, lásku, ktorá tam je, len preto, že nie ste perfektné podľa umelo vytvorených noriem.

Najdôležitejší je vzťah, ktorý máte sama so sebou

Vzťah, ktorý máte sama so sebou je ten najdôležitejší, aký kedy vytvoríte. Tento vzťah je základom pre vaše ostatné vzťahy. Je ťažké mať pekný vzťah s mužom a byť šťastná, ak sama so sebou nemáte dobrý vzťah, nemáte sa rada. Ľudia nás vnímajú presne tak, ako my vidíme samy seba. Cítia naše vibrácie, ktoré vysielame a nezakryjeme ich ani naším sebavedomým vystupovaním, ak niekde v našom vnútri sme so sebou nevyrovnané. Ľudské srdcia sa nedajú oklamať.

Keď som ja prechádzala svojím ťažkým obdobím, bola som vnútorne nevyrovnaná, prišla som k bodu, keď som si povedala dosť. Nemala som život vo svojich vlastných rukách, stále som iba nasledovala okolnosti, snažila sa zdokonaľovať, zapadnúť do nejakej vytvorenej ženskej kategórie. Až ma to unavilo a povedala som si: “Ja chcem byť iba šťastná” a napísala som nasledovné riadky:

TY.

Najdôležitejší vzťah v tvojom živote

je ten, ktorý máš sama so sebou.

Ten vzťah určuje smer všetkým ostatným vzťahom.

Neočakávaj od nikoho, že ťa bude ľúbiť, ak ty sama sa nemáš rada.

Nevyžaduj rešpekt, ak nerešpektuješ samú seba.

Nečakaj, že sa budú diať dobré veci v tvojom živote, ak ich už teraz sama neroznáš a nevidíš.

Buď šťastná sama so sebou.

Zvoľ si smer v živote, ktorý ti prinesie najviac

vnútornej slobody a nadšenia.

Neobávaj sa byť sama sebou, ukáž, kto v skutočnosti si.

Ľudia ťa buď budú mať radi, alebo ťa budú nenávidieť.

Ale aspoň si môžeš byť istá, že budeš vedieť, kto je tvoj priateľ.

Staraj sa o seba dobre a s láskou.

Pretože, ty si dôležitá.

Ste také, aké ste. A tým jedinečné. A majte sa rady, ako najviac viete.

A verím, že vám k tomu dopomôžu aj nasledovné otázky:

1. Aká vlastne som?

Byť k sebe úprimná a nenahovárať si, neklamať samu seba.

Nie vždy sme schopné si priznať, že sa nachádzame v začarovanom kruhu. Raz sme dolu, raz sme hore. Samy seba zvykneme klamať, nahovoríme si alebo sa presvedčíme o niečom, čo nám najmenej ublíži. Lebo chceme pôsobiť ako silné a ignorujeme to, čo nás môže oslabiť. Tak sa tak trochu klameme. Ale každá lož má krátke nohy, a hlavne tie naše osobné, tie nás vždy dobehnú.

Najkrajší dar, ktorý samým sebe môžete dať, je vaša úprimnosť. Zhodnoťte, aká vlastne ste. Čo je na vás skvelé, výnimočné, obdivuhodné, inšpiratívne, čo tvorí a reprezentuje vašu osobnosť. Tak isto nevynechajte oblasti, ktoré by ste chceli zlepšiť, lebo viete, že neprospievajú vášmu pozitívnemu vývoju. Byť si vedomé toho, čo sa v nás deje, aké sme, a aké ešte nie sme, je kľúčový krok k našej vyrovnanosti.

2. Prečo si zaslúžim iba to najlepšie?

Je vo vás toľko dobrého a vynimočného, len to nevidíte. Začnite to objavovať.

Každá z nás si zaslúži šťastie, lásku a spokojnosť, bez výnimky. Aká je vaša odpoveď na “prečo” si zaslúžite si byť šťastná a dostať to najlepšie?

3. Akou ženou sa chcem stať?

Vaša predstava o vás je klúč k tomu, ako vás budú iný ľudia vnímať. Sústreďte sa na to, kým chcete byť, nie kým nechcete byť.

Formujte svoju osobu, doprajte si slobodu a priestor na prejav, buďte sama sebou a postupne sa stanete ženou, ktorou túžite byť.

Pomôže vám si to zapísať. Predstavte si, akou ženou chcete byť, po čom túžite. Zapíšte si túto predstavu a z času na čas, keď budete mať slabý moment, sa k tomu vráťte a prečítajte si. Pomôže vám to správne nasmerovať vaše myšlienky, na váš želaný výsledok.

4. Ako sa ňou stanem?

Ako sa stať tou ženou, ktorou chcete byť? Nikdy nezabudnite, akou ženou chcete byť a urobte každý deň aspoň jeden krok, ktorý vás k tomu postupne zavedie.

Zabudnite na to, aká nechcete byť, to je nepodstatné, myslite na to, aká chcete byť.

A u mňa osobne fungujú nasledovné tipy:

  • rozhodnúť sa byť šťastná, nachádzať každý deň šťastie a veľa sa usmievať, smiať
  • láska- dávať a prijímať lásku, byť tomu otvorená, bez strachu
  • veriť v to, čo si skutočne želáte
  • byť vytrvalá a trpezlivá
  • načúvať svojmu srdcu a intuícii , byť úprimná voči sebe samej
  • vzdelávať sa, rozvíjať sa, zaujímať sa o veci, diskutovať, byť otvorená novým názorom
  • dopriať si osobnú slobodu a iným

Katarína Zacharová pre RealWoman

Ako som skoro pokazila krásny moment prekvapenia

Poznáte ten pocit, keď si niečo naplánujete a jednoducho to tak nevypáli? A niekedy ani nechcete plánovať, ale automaticky sa vo vašej mysli objavujú obrazy a predstavy toho, ako by to malo vyzerať, čo by sa malo ako udiať a podobne. Jednoducho máme hneď očakávania. A v podstate je to dobre, nie je na tom nič zlé mať očakávania. Ale potom, keď to tak nevyjde, je oheň na streche.

Stalo sa mi to práve včera a vtedy som si uvedomila, ako častokrát robíme z komára somára. Zakladáme si na hlúpych maličkostiach, prestaneme vnímať podstatu a výrabame problémy.Teda aspoň ja som už-už chcela vyrobiť problém, ako “správna” žena :) a to si myslím, že som obrovsky tolerantná, chápavá a prispôsobivá. Ale stále žena :)

Včera som sa rozhodla, že pozvem môjho priateľa na večeru, potom si pozrieme film a dáme zmrzlinu. Jednoducho pekný večer iba pre nás dvoch, pretože tento týždeň bol bláznivý a nemala som nám vôbec čas venovať pozornosť, a nie miliónu iných vecí. Najskôr mi povedal, že bude meškať, čo bol prvý impulz. Nakoniec nemeškal. Potom som urobila večeru, ktorá sa mi až tak nevydarila. Chutila mu, ale on je prieberčivý v jedle a hneď viem, keď to nebolo najlepšie, aj keď to nepovie. Druhý impulz.

No a potom miesto toho, aby sa sám ponúkol umyť mi riady, surfoval na internete a umyla som ich ja. Už som videla taký klasický scenár, ako žena mlčí, nehovorí s mužom. Keď sa muž opýta, čo jej je, tak ona najskôr neodpovedá, cíti sa veľmi zronená a potom vybuchne a povie mu naštvaná, že aspoň tie riady mal umyť, že nepovedal, že mu chutila večera a že ďakuje (pritom sama dobre viem, že viem aj lepšie navariť) … ale niečo mi to nedovolilo urobiť a išla som do izby. Vtedy sa ma spýtal, akú knihu čítam, lebo som ju mala položenú na posteli. A nič netušiac som ju išla zobrať a povedala názov …. a vtedy som pod ňou objavila malé vrecúško so škatuľkou.

Prekvapenie!

Kúpil mi nádherné náušnice. Asi som ešte nikdy krajšie nedostala. Nikdy som o ne nežiadala. Nebol dôvod na to, aby mi ich kúpil. Jednoducho ich kúpil, lebo vedel, že by sa mi páčili, chcel ma prekvapiť. Nemala som slov, len som si v duchu hovorila, aká som hlúpa. Skoro som pokazila tento krásny moment, keď on celý večer čakal na to, ako si to nájdem pod svojou knihou. Keď na internete hľadal na YouTube pesníčku, ktorú mi chcel zahrať.

Vtedy som si povedala, že je nenormálne, ako sa niekedy vieme zamotať do hlúpostí, riešiť “somariny”, hľadať problémy a nevedieť sa pozrieť na vec aj z uhlu pohľadu toho druhého. Toľkokrát vytvárame problémy aj tam, kde nie sú. A veľakrát práve preto môžeme prísť o takéto krásne momenty a ani o nich nemusíme vedieť. Lebo ešte predtým, než sa stanú, ich zničíme.

A táto príhoda ma len ubezpečila v tom, že netreba zabudnúť na podstatu, akceptovať nepredvídané a prekvapenia, ktoré nám prinášajú rôzne situácie. Nezaoberať sa maličkosťami, nesúdiť bez informácií a opýtania sa, a hlavne ovládať naše ženské hormóny :).

A vtedy sa objavia tie magické momenty,

Katarína Zacharová pre RealWoman

Nedovolte penězům, aby rozbily Váš vztah!

Dobrý den drahé dámy, dnes se chci s Vámi podělit o jedno velmi ožehavé téma a to jsou vztahy a peníze. Rozhodla jsem se tento článek napsat po ne příliš šťastném období, kterým prošla má rodina i mí přátele. Ale protože jsem životní optimista, říkám si, že všechno zlé je pro něco dobré a doufám, že Vám můj příběh s radami pomůže proplout životem financí lehčeji.

Chci jen na úvod poukázat na dva důležité momenty, které mě přivedly k napsání dnešního článku. Jedním je příklad mých rodičů, kteří se po 26 letech manželství rozvádějí a hádejte kde je zakopaný pes. Ano, v penězích. Read more

Ako pritiahnuť muža, o ktorom snívate


5 osobných právd

Ja viem, že to môže znieť trochu lacno, ale myslím to doslova a úprimne. Každá z nás má svoje sny o partnerovi, predstavuje si koho by chcela mať pri svojom boku, aký by mal byť, ako by sa mal k vám správať, prípadne vyzerať a podobne. Či chceme alebo nie, máme svoje predstavy, resp. možno len túžbu nájsť niekoho s kým by sme všetko krásne prežívali a delili sa o každodenné radosti a výzvy.

Nedávno som bola vonku s kamarátmi, obidvaja single, chalani. Boli sme v bare a oni sa snažili zbaliť nejaké kočky, ale vôbec im to nešlo. Neustále váhali, riešili príliš veľa, báli sa odmietnutia, boli si sami sebou nesití. Read more

Rodičia nás poznajú, ale nie vždy vedia, čo je pre nás najlepšie

My všetci cítime obrovskú vďaku k našim rodičom. Za všetko, čo pre nás urobili, že nám venovali v živote svoj čas, pozornosť, aby  nás čo najlepšie pripravili do života. Ale príde určitý moment, kedy začneme kormidlovať náš život sami a je to prirodzené. A nie je to vždy ľahké, nájsť si svoju cestu, nájsť to, čo nás teší. A niekedy je to ešte ťažšie, keď sa naši rodičia snažia nás zachrániť a zaistiť nás, nech sme v bezpečí. Ale ak chceme sa posunúť v našom živote a ďalej rásť, nemôžeme byť neustále pod ochranou rodičovských krídel.

Drahí rodičia, vy nás skutočne poznáte najlepšie. Od malička ste sledovali každý náš krok, naše rozhodnutia a reakcie. Vy viete skutočne, kto sme. A boli ste tam od úplného začiatku a nikto iný nikdy nepreberie túto rolu. Vzťah s vami bude vždy jedinečný a výnimočný. Read more

Odvaha prežívať lásku naplno

Niekde v hĺbke duše všetky túžime po veľkej láske, po tom najhlbšom spojení, ktorého sú dvaja ľudia schopní. Na druhej strane sa jej niekedy bránime, nechceme sa jej otvoriť a prežiť ju naplno, pretože máme strach. Strach zo zranenia, straty a následnej samoty.

Zo svojho okolia poznám iba málo dvojíc, ktoré žijú v naozaj peknom partnerskom vzťahu. Prečo je tomu tak? Veď väčšina ľudí po pravej láske zo srdca túži. Tak prečo k ním neprichádza?

Bohužiaľ nie všetky z nás majú dostatok odvahy na lásku. Nie sme pripravené na jej veľmi blízky a osobný kontakt. Bojíme sa, že nás zraní, preto sa nechceme nechať dotknúť, nechceme sa nechať zmeniť a otvoriť sa svetu. A ak áno, sme ochotné vpustiť lásku iba do malej časti nášho života – tu žijem, tu pracujem, toto som zvyknutá robiť, toto mám rada, toto meniť nehodlám, od piatej do desiatej mám čas… Je možné, že hľadáme vlastne niekoho, kto nenaruší naše zabehnuté stereotypy a návyky. A taký muž možno aj príde, ale o veľkej láske sa v takomto prípade rozhodne hovoriť nedá.

Odovzdať sa láske znamená slobodu

To, aby sme stretli milujúceho partnera, od nás vyžaduje poznať pravú povahu lásky. Zvážiť, či ju vôbec chceme a prečo. Uvedomiť si, že nás môžu stretnúť aj zmeny, ktoré sa nám nemusia vždy páčiť.

Človeka, ktorý sa rozhodne naplno žiť na vlne lásky, nikto nespúta ani nechytí. Nevenuje pozornosť múdrym radám, jednoducho sa vymkne kontrole. A prečo to vlastne robí? Žiť v harmonickom vzťahu plnom blízkosti, zdieľania a porozumenia je dar, ktorému sa len tak niečo nevyrovná. Byť milované, také aké sme, je nekonečná úľava pre všetky naše minulé rany a sklamania. Láska je neuveriteľne liečivá.

A aká ešte láska je? Silná a strhujúca, nákazlivá, ani dobrá ani zlá, nedbá na princípy ľudskej morálky ani na zabehnuté konvencie. Má v sebe silu nás otvoriť, odhaliť naše vnútro. Dokáže odstrániť všetky pochybnosti aj staré zranenia. Pokiaľ jej to však my dovolíme…

Keď sa nám ten zázrak stane a stretneme toho pravého, je iba na nás, či sa rozhodneme prežívať lásku na maximum. Vyžaduje to od nás sa láske znovu a znovu otvárať, prežívať každý okamžik naplno a dávať bez toho, aby sme očakávali viac. Dovoliť si a risknúť byť stále otvorená, pripravená počúvať svoje srdce a premýšľať o tom, prečo práve tento partner, prečo práve to či ono hovorí alebo tak či onak koná. Čomu nás to učí, k čomu nás to inšpiruje… Avšak predovšetkým dôverovať, že všetko nové nám vstúpilo do života nie preto, aby nás to zničilo, ale preto, aby nám ukázalo, že si zaslúžime byť milované a šťastné.

Odovzdať sa láske znamená odvahu

Rovnako ako väčšina z vás, aj ja sa po každom neúspešnom vzťahu sama seba pýtam, či to má vôbec zmysel a či nie je „istejšie“ zostať radšej single. Moje predošlé vzťahy skončili vo väčšine prípadov našťastie v dobrom. Keď sa tak zamyslím, najviac ma asi zasiahol ten úplne prvý, ešte z čias základnej či strednej školy. V tom veku je človek nezranený, oddaný a prežíva lásku častokrát na viac ako 100%. Spomínam si, že po jeho skončení som vôbec nemala chuť ani odvahu nadväzovať nové známosti a prežívať to „peklo“ ešte raz. Mala som strach z ďalšieho zranenia a takmer celú strednú školu nemala žiadneho vážnejšieho priateľa.

Od tej doby prešlo už veľa rokov a pribudlo niekoľko ďalších rozchodov i sklamaní. Ja som však naďalej presvedčená, že odovzdaním sa úprimnej láske získame oveľa viac radosti a šťastia než bolesti. Preto sa vždy s vierou a naplno vrhám do hľadania toho pravého a tentokrát mám konečne pocit, že som ho našla :).

Môj priateľ raz povedal: „Láska je ako bungee jumping. Skočíte a potrebujete dôverovať, že lano, na ktorom visíte, je dostatočne upevnené. Chce to veľkú odvahu, ktorú keď nemáte, prichádzate o nezabudnuteľný celoživotný zážitok.“

Verím, že aj vy, dámy, v sebe nájdete dostatok odvahy a dovolíte láske naplno vstúpiť do vášho života. Držím nám v tom všetkým palce!

Dagmar Gabulová pre RealWoman

Stačilo! Chcem stretnúť už toho pravého

Väčšina z nás to pozná. Kamkoľvek idete, čokoľvek robíte, stále stretávate iba pre vás nezaujímavých mužov. Alebo aj, keď je už zaujímavý, necítite chémiu, príťažlivosť, ktorá by vami otriasla. A tak to ide mesiace, možno aj roky. Neustále “blúdenie”, chodenie na diskotéky alebo do barov s podvedomým cieľom, stretnúť toho pravého. Osamelé večery doma alebo niekde von s kamarátkami a ich partnermi.

Jednoducho už stačilo, chcete stretnúť toho pravého. Ale možno vám napadne, že dobrí chlapi sú už zadaní. Alebo možno dospejete k záveru, že muži sú nemožní a je lepšie byť bez nich ako s nimi. Alebo možno vám napadne, že nemožná ste vy,že je to vami, že skutočná láska môžno neexistuje alebo že možno ste len príliš „vyberavá „a mali by ste to len tak skúsiť s niekým, kto je aspoň trochu sympatický. A dalo by sa pokračovať, je toľko myšlienok a scenárov, ktoré si samy vytvoríme v hlave. Úprimne, všetky sú nezmysel.

Sú dva hlavné dôvody, prečo žena nevie stretnúť muža, po ktorom túži. A nie je to preto, že by nebol dostatok skvelých mužov niekde tam von. A nie je to ani tým, že ste príliš náročná alebo vyberavá. Je to buď preto, že:

1. neviete, čo chcete, neviete, akého muža hľadáte

alebo

2. hovoríte sama sebe nejakú  výhovorku, prečo nie ste dosť dobrá preto, aby ste mali muža, po ktorom túžite.

Ja som vždy presne vedela, aký  má byť môj vzťah . Neviem odkiaľ a ako, ale vedela som to. Asi som mala dobrý model doma a aj som veľa odpozorovala a identifikovala som muža, ktorý by sa ku mne hodil a bol ten, po akom som túžila. Raz som si dokonca urobila zoznam ideálneho partnera, sadla som si a začala som tvoriť muža, s  ktorým by som chcela byť. V tej dobe som už bola niekoľko rokov single. Stretávala som iba takých nemastných, neslaných mužov. Ale stále som niekde v hĺbke srdca verila, že musím stretnúť chlapa, takého, akého chcem, že nechcem len tak skúšať byť vo vzťahu s niekým, len aby som niekoho mala vedľa seba.

A tak som si radšej zvolila byť  sama. Nemala som problém s tým, že by som nevedela, čo hľadám. Vždy som to vedela a nechcela som akceptovať pre mňa niečo menej. Môj problém však bol, že som mala svoje výhovorky, prečo ho ešte nestretnúť, ako:

“Teraz som veľmi zaneprázdnená, potrebujem sa sústrediť naplno na svoju prácu” alebo “Nie som príliš pekná” alebo najlepšia bola“Ešte ho nemôžem stretnúť, lebo nie som v najlepšej kondícii, mohla by som ešte schudnúť a vyzerať  lepšie, aby som sa mu páčila”. Toto boli moje výhovorky a tzv. stories, ktoré som si sama sebe hovorila a verila v ne. A to bol aj dôvod, prečo som nevedela stretnúť svojho vytúženého muža.

Každý máme nejakú svoju story, v ktorú veríme a pritom to vôbec nemusí byť  pravda. Častokrát tieto stories vznikajú na základe prostredia, v ktorom vyrastáme- rodina, rodičia, priatelia a podobne. Ale na druhej strane mám kamarátku, ktorá s tým nemá problém. Je si úplne istá, že si zaslúži iba to najlepšie. Je zdravo sebavedomá a priťahuje veľa mužov. Priťahuje veľa mužov, ale nie tých pravých. A prečo? Pretože nevie, čo chce. Je to, ako ísť na nejaký roud trip, urobíte si určitý plán, kam chcete ísť, čo chcete vidieť, možno máte aj mapu. A tak je to aj s láskou a partnerom, ak neviete, čo chcete, je to veľmi ťažké dostať to, resp. nájsť to.

Ale naspäť k môjmu príbehu. Zrazu som sa vo svojom živote po toľkých sklamaniach z neúspešného hľadanie ocitla v situácii, že nájsť partnera sa stalo najvyššou prioritou, bolo to podvedomé. Patrila tomu celá moja pozornosť. Vždy, keď som išla von, bol tam podvedomý zámer alebo cieľ. Alebo, keď som sa rozprávala s mužom, hneď som riešila, či je potenciálny alebo nie. Cítila som, že nemám svoj život pod kontrolou, že sa neteším a iba čakám.

Necítila som sa sama sebou!

A prišiel moment, keď som si povedala DOSŤ. Nechcem svoj život iba prežívať a čakať na niekoho ako blbec. Povedala som si, že chcem byť šťastná a či to bude s niekým alebo nie, je to jedno. Chcem byť šťastná a užívať si život naplno. Vtedy som urobila ďalšie rozhodnutie. A začala som sa sústreďovať na to, kým sa chcem stať, akou ženou chcem byť.

A v tom je tá najväčšia krása. V momente, ako samú seba oslobodíte od všetkých tých výhovoriek, ujasníte si, čo chcete a dovolíte si byť šťastná hneď a teraz, či už s mužom alebo bez neho. Stretnete ho, tak ako ja. A keď som ho stretla, bola som nepripravená, vyzerala som hrozne, ale bola som sama sebou a prvýkrát som nemala pochybnosť o tom, či je pre mňa vhodný alebo či to mám s ním skúsiť. Jednoducho v tom momente som to vedela.

Katarína Zacharová pre RealWoman