12 najväčších životných právd, ktoré mnohým z nás zmenili život

Celý život rastieme a vyvíjame sa. Tak ako každá minca má dve strany, aj náš život ich má. Čo sa deje v nás a okolo nás, zavisí aj od toho, ako sa na to pozrieme. Život nie je až tak zložitý, skôr mám pocit, že si ho častokrát komplikujeme my sami. Nedávno som si prečítala nasledovné myšlienky, a hneď som vedela, že sa chcem s vami o ne podeliť, lebo niekedy tie najjednoduchšie pravdy, sú tie najväčšie.

Toto je dvanásť veľkých životných právd, myšlienok tých, ktorí ovplyvnili svet. Pre mňa je v týchto pár jednoduchých slovách skrytá veľká múdrosť a sila.

Posúďte sami:

1. Boh nepatrí k žiadnemu náboženstvu

Naučil som sa tak veľa od Boha, že už sa nemôžem volať kresťan, hinduista, moslim, budhista, či Žid. ~ Hafiz

Boh nemá náboženstvo. ~ Mahatma Gandhi

2. Úspech sa dostaví tak, že budete robiť to, čo milujete

Nechajte krásu toho, čo ľúbite, stať sa tým, čo robíte. ~ Rumi

Robiť to, čo máte vás baví, je stavebným kameňom hojnosti vo vašom živote. ~ Wayne Dyer

Ste unudení životom? Potom začnite robiť prácu, v ktorú veríte, robte ju celým svojím srdcom, žite pre ňu, zomrite pre ňu, a nájdete šťastie, o ktorom ste si mysleli, že nikdy nebude vaše. ~ Dale Carnegie

Ak nemáte žiadnu vášeň vo svojom živote, otázkou je či ste potom naozaj žili. Nájdite svoju vášeň, nech je to čokoľvek. Staňte sa ňou a nech sa ona stane vami. A vy zistíte, že sa vám dejú veľké veci, len pre vás a kvôli vám. ~ Alan Armstrong

Akonáhle sa rozhodnete, vesmír zariadi, aby sa to stalo. ~ Emerson

3. Naučte sa nechať veci ísť a byť šťastní

Keď sa jedny dvere šťastia zatvoria, ďalšie sa otvoria, ale často sa tak dlho pozeráme na tie zavreté, že nevidíme tie, ktorý sa pre nás otvorili. ~ Helen Keller

Pustite to, nechajte to ísť. Prečo sa pripútavate k bolesti? Neexistuje nič, čo môžete urobiť pre krivdy včerajška. Nie sú vaše, aby ste ich mohli súdiť. Prečo sa držať všetkého, čo vás vzďaľuje od nádeje a lásky? ~ Leo Buscaglia

Vedieť veci nechať a odísť, nebolo nikdy ľahké, ale držať sa ich môže byť rovnako náročné. Napriek tomu sa sila nemeria držaním, ale tým, ako dokážeme veci nechať ísť. ~ Ľan Santos

To, že necháte niekoho ísť neznamená, že sa už o neho viac nestaráte. Len ste si jednoducho uvedomili, že jediná osoba, nad ktorou máte kontrolu ste vy sami. ~ Deborah Reber

4. Váš život je formovaný vašimi myšlienkami

Svet, ako sme ho vytvorili, je proces nášho myslenia. Nemôže byť zmenený bez toho, aby sme zmenili naše myslenie. ~ Albert Einstein

Sme tým, čo myslíme. Všetko, čo sme, vzniká našimi myšlienkami. Našimi myšlienkami, tvoríme svet. ~ Buddha

Či už si myslíte, že môžete, alebo si myslíte, že nemôžete – v obidvoch prípadoch máte pravdu. ~ Henry Ford

5. Starosti sú stratou času

Starosti upchávajú mozog a paralyzujú myšlienky. Ustarostený mozog nemôže myslieť jasne, energicky a lokálne. ~ Modlitba Swett Marden

Mozgové bunky vytvárajú myšlienky. Stres zabíja mozgové bunky. Stres nie je dobrý nápad. ~ Frederick Saunders

Každý stres zanecháva nezmazateľnú jazvu. Náš organizmus platí za prežitie stresujúcej situácie tým, že sa stáva o niečo starším. ~ Hans Sely

6. To, čo dostávate, spočíva v tom, čo dávate

Nikto sa nikdy nestal chudobným dávaním. ~ Anne Frank

Keď dáte sami seba, dostanete viac než dávate. ~ Antoine de Saint-Exupery

7. Súdite ľudí, pretože súdite sami seba

Keď súdite iných, nedefinujete ich, ale samých seba. ~ Wayne Dyer

Kým sa nezmierite s tým, kým ste, nikdy nebudete spokojní s tým, čo máte. ~ Doris Mortman

Zistila som, že keď som najšťastnejšia v mojom živote, som najmenej kritická voči iným ľuďom a ich životom. ~ Serena Dyer

Ten, kto je šťastný, urobí šťastnými aj iných. ~ Anne Frank

8. Život je proces získavania ponaučení

Život je sled ponaučení, ktoré musia byť zažité, aby boli pochopené. ~ Helen Keller

Život strávený robením chýb je nielen viac čestný, ale oveľa užitočnejší ako život strávený nič nerobením. ~ George Bernard Shaw

9. Neexistujú žiadne obmedzenia toho, čo môžete dosiahnuť, iba tie, ktoré si sami vytvoríte

Dokonca aj najmenší z vás môžu robiť všetko, čo som urobil, a ešte aj väčšie veci. ~ Jesus

Verte si, potom budete vedieť, ako žiť. ~ Goethe

10. Príroda odhaľuje veľa tajomstiev

Príroda sa neponáhľa, ale všetko je aj tak dosiahnuté. ~ Lao Tzu

Prijmite tempo prírody: jej tajomstvo je trpezlivosť. ~ Emerson

11. Aby ste sa naplno zvláadali sami seba, potrebujeme sa poznať

Poznať ľudí je múdrosť, ale poznať sám seba je osvietenie. ~ Lao Tzu

Kamkoľvek ideme, čokoľvek robíme, my sami sme jediným predmetom, ktorý sa budeme učiť a študovať. ~ Ralph Waldo Emerson

12. Všetci sme jedno

Ak nemáme pokoj, je to preto, že sme zabudli, že patríme k sebe. ~ Matka Tereza

Koniec koncov sme jedno, ty a ja, trpíme spolu, existujeme spolu a navždy budeme pretvárať jeden druhého. ~ Pierre Teilhard de Chardin

Máte aj vy svoje životné pravdy, ktorými sa riadite?

Aké zistenie ovplyvnilo váš život najviac?

Prajem vám veľa veľa inšpirácie a schopnosť vidieť aj druhú stranu mince :)

Lucia Stašeková pre RealWoman

Neobmedzujte sa! Naučte sa plynúť s prúdom života

Stalo sa vám niekedy, že ste presne vedeli, čo chcete a ono to neprichádzalo? Mysleli ste pozitívne, ako to učili v známom filme Tajomstvo, používali ste afirmácie, vizualizačné techniky, a predsa sa nič nedialo? V rámci plánovania cieľov ste si premysleli podrobný plán, vymysleli jedinečnú stratégiu, začali akciu a… Niečo zlyhalo. Kde sa stala chyba?

Mám rada ciele, lebo bez nich, ako sa vraví, by som nevedela, kam smerujem. Niekedy si na veľký papier rozkreslím úplne dopodrobna každý jeden krok na mojej ceste za ich splnením. Tento postup som použila aj pri mojom novom projekte, ktorý som už dlhšiu dobu nosila v hlave.

S hrdosťou som si tento vlastný výtvor zavesila na stenu, aby som sa lepšie sústredila na jeho dosiahnutie. Ubehlo pár týždňov, a žiadna zmena. Nepriblížila som sa ani o krok.

Až raz som sa rozprávala s kamarátom, ktorý mi hovorí: „Je to všetko pekné, no na teba malé. Ja mám pocit, že ťa to obmedzuje. Čakáš, že to bude presne tak, ako si to naplánovala. Čo ak to príde, ale trochu v inej podobe? Ty to potom vôbec neuvidíš, pretože to nebude tá tvoja dokonalá predstava o tom, ako by to malo byť.“

Moje veľdielo spadlo zo steny samo od seba a už som ho naspäť nezavesila. Stále som rozmýšľala nad naším rozhovorom. Rozhodla som sa upustiť od mojej detailnej vízie a nechať veciam voľný priebeh. Nech to, čo je pre mňa pripravené, môže prísť. Tým, že som vedome vytvorila nový priestor, sa zrazu veci rozhýbali, začala som spoznávať ľudí, ktorých som potrebovala stretnúť, môj projekt nabral na obrátkach a ja som mala pocit, že všetko do seba krásne zapadá. Ak dovolíme, aby sa uskutočnili zázraky, ony sa stanú.

Predstavte si, že máte pred sebou tisíc kusov puzzle. Obrátite jednotlivé časti skladačky, aby ste z toho neskôr vedeli vytvoriť krásny obraz. Najprv sa vám niektoré zdajú, akoby tam vôbec nepatrili, iné sa vám hodia na určité miesta, no ich tvar tam akosi nesedí a nakoniec ich dáte úplne inde, ako ste na začiatku predpokladali. Každý jeden, aj ten najmenší kúsok má svoje dôležité miesto. Bez neho by obrázok nebol kompletný.

Náš život mi niekedy pripadá ako niekoľkomiliónové obrovské puzzle. Každá udalosť, každý človek, každé potknutie či úspech majú svoj význam. Bez nich by to nebolo ono. Stane sa, že zo začiatku nechápeme, prečo sa niektoré veci dejú a aké je ich posolstvo. Je to len ďalší kúsok našej skladačky zvanej život.

Vidíme len tú jednu malinkú časť, nevidíme však celý obraz. Nevieme, čo nás čaká za najbližším rohom, dokonca ani netušíme, aká je súvislosť s tým, čo práve prežívame. Vieme len, že keď sa na náš život pozrieme s odstupom času, jednotlivé situácie nám do seba dokonale zapadnú a pochopíme, že všetko má svoj zmysel.

Možno namiesto posudzovania a odsudzovania toho, čo nám do života prichádza, by sme sa ho mali naučiť prijímať taký, aký je, aj s jeho rôznorodosťou a skúškami, ktoré najprv nechápeme.

Čo ak situácia, ktorú práve riešime, je v našom živote preto, že nám má niečo ukázať? Máme sa poučiť a je to len ďalší, chýbajúci článok našej skladačky.

Čo ak máme tak systematický život, že mu vlastne nedovolíme, aby sa realizoval? Máme jasnú predstavu, svoje očakávania a vo chvíli, keď k nám príde niečo trošku iné, ani si to nevšimneme, pretože sme tak zaujatí našou presnou predstavou toho, ako má náš život vyzerať.

Čo by sa stalo, keby sme namiesto toho, že sa limitujeme, radšej vytvorili priestor na zázraky? Dovoliť životu nech plynie svojím vlastným tempom.

Pred pár rokmi som čítala túto krásnu myšlienku:
„Dôverovať sile, ktorá hýbe svetom, znamená veriť. Viera nie je slepá, vidí budúcnosť. Veriť znamená žiť v presvedčení, že vesmír je na našej strane a vie, čo robí.“

Niekoľkokrát som sa už presvedčila o tom, že to, čo do môjho života má prísť, príde. Väčšinou spôsobom, ktorý nečakám, alebo náhodami, ktoré neexistujú.

Práve preto sa neoplatí „tlačiť na pílu“ či plávať proti prúdu. Po prvé, s prúdom to ide ľahšie a po druhé, tie najlepšie veci sa v živote dejú, ani nevieme ako.

  • Akú sú vaše skúsenosti s tým „nechať veci plynúť“?
  • Dokážete počúvať svoj vnútorný hlas?
  • Viete dôverovať tej sile, ktorá všetko tvorí?

Lucia Stašeková pre RealWoman

Šťastný život je najlepším indikátorom úspechu

Mala by som pravdu, keby som povedala, že každý z nás chce byť úspešný? Nechce každý z nás mať pocit, že niečo znamená, že je ocenený za to, čo urobil, že je užitočný a tak pocíti svoju hodnotu? Úspech je pre nás evidentne veľmi dôležitý, a preto vo veľkej miere ovplyvňuje naše voľby a aj smerovanie v živote. Keď niečo robíme, vždy to má svoju príčinu či dôvod.
Čo je potom príčinou, že každý chce mať úspech? Akú skúsenosť alebo pocit nám úspech prináša?

Odmalička, či už v rodine alebo v škole sme vedení k tomu, aby sme dosahovali, čo najlepšie známky, najlepšie výsledky a boli medzi prvými, ak sa konajú nejaké preteky alebo súťaže. A tak sa snažíme, lebo nechceme svojich rodičov a učiteľov sklamať, chceme, aby boli na nás hrdí. Hlavným dôvodom, prečo sa toľko snažíme, je však to, že nechceme byť medzi tými, čo zlyhajú, neuspejú, čo sa nedostanú medzi prvých troch najlepších. Nechceme medzi nimi skončiť, lebo nás viedli a učili tak, že dobrí a ocenení sme vtedy, keď niečo dosiahneme, keď vyhrávame, keď budeme mať na vysvedčení samé jednotky, keď dostaneme potlesk alebo medailu za skvelý výkon.

A to je začiatok, keď si svoju vlastnú sebahodnotu spájame s tým, čo dokážeme. Voláme to úspech. A keďže každý z nás chce prirodzene cítiť svoju sebahodnotu, chce byť úspešný, chce byť hodný ocenenia a lásky, hľadáme cesty v živote, ako dosahovať tento úspech.

Kedy nám však bude skutočne „dosť“? Budeme sa takto za niečím hnať celý život? Kedy príde ten moment, že si budeme „dosť“ sami, že nebudeme musieť nikomu nič dokazovať, ani to, že máme svoju hodnotu? Za čím sa to vlastne všetci ženieme?

Keď som mala 25 rokov, rozhodla som sa odcestovať do Malajzie. Dovtedy som prešla a naplnila všetky možné „mladé“ úspechy. Vyštudovala som vysokú školu. Našla som si dobrú prácu v medzinárodnej spoločnosti. Potom som si našla ďalšiu dobrú prácu. Darilo sa mi. Zrealizovala som dobrovoľne niekoľko veľkých projektov, viedla tím ľudí. Mohla som si kúpiť pekné veci. Schudla som 5 kíl. Povýšili ma v práci. Hovorili mi, že som šikovná a úspešná, že mám pred sebou skvelú budúcnosť. Každý okolo mňa sa tešil a v podstate aj ja som sa tešila, lebo som dovtedy nič iné nepoznala. Poznala som úspech ako dosahovanie výsledkov.

Nebola som však veľmi šťastná, a už vôbec som nevedela, kto som a kam ma to všetko dovedie. A tak som vycestovala do Malajzie, lebo som potrebovala vedieť, že to nie je ešte všetko a hľadať to niečo, čo som cítila, že mi v živote chýba. Šťastie. Vnútorné naplnenie. Tieto dva pocity, ktoré zaplavia celé vaše bytie a dajú vašej existencii silu a význam.

A tak prichádzam k ďalšej otázke, čo vlastne pre nás znamená úspech? A či tá idea úspechu, ktorá nás ženie životom, je aj tá, ktorá ho dokáže skutočne naplniť?

V Malajzii som začala pracovať pre úžasnú spoločnosť, ktorá kooperovala s autormi a produktmi osobného rozvoja. Nevedela som veľa o online marketingu, bola som v novom prostredí a na úplnom začiatku. Povedali mi, že zo mňa urobia to a ono, tešila som sa, že niekto do mňa vkladá dôveru, ale na druhej strane som sa bála, čo ak zlyhám. A tak som „prepla“ na svoj naučený kanál – mladá úspešná žena. Makala som, učila som sa, robila som nadčasy, robila som to najlepšie, čo som vedela a uspela som. Všimli si to, povýšili ma, dostala som viac zodpovednosti a uznania. Vtedy som si uvedomila, že som túžila po uznaní a ocenení iných, lebo som nevedela, ako si ho sama vytvoriť. Urobila som všetko, čo bolo treba, aby som to dosiahla, a aj tak som sa cítila prázdna. Bola som unavená a bez vízie o tom, kým sa chcem stať.

Viete, aký úspech vás urobí šťastnými?

Neviem, dokedy by som takto fungovala, keby mi život trochu nepomohol a „nekopol“ ma. A tak som prvýkrát v živote zlyhala, nepodarilo sa mi uviesť veľký projekt. Prvýkrát v živote som pocítila bolesť z toho, keď sa vám niečo nepodarí. Cítila som sa, ako nikto. Hanbila som sa, že som to nezvládla, ako sa odo mňa očakávalo. Veď som bola šikovná. Bolelo to. Všetko uznanie, ocenenie a dôvera odišlo s mojím neúspechom.

Myslela som si, že je to koniec, ale pritom to bol len nový začiatok. Vtedy, v tom bolestnom momente som si uvedomila, že som unavená a vyčerpaná z robenia vecí, ktoré ma nenapĺňajú a nevidím v nich svoju budúcnosť, len aby som uspela a bola ocenená. Pocítila som, že ak k takémuto úspechu budem viazať svoju sebahodnotu, nikdy ju skutočne nebudem mať. Všetko to bola iba ilúzia, za ktorou som sa hnala. Rozhodla som, že už nechcem žiť život, ktorý ma nerobí šťastnou a nenapĺňa ma.

Vybrala som sa na novú cestu do neznáma. Vykročila som na cestu sebapoznania a vnútornej slobody. A neľutujem, nič neľutujem. Som šťastná. Cítim naplnenie z toho, čo tvorím a robím. Stretávam sa a pracujem s úžasnými ľuďmi. Viem, kto som. Viem, prečo som tu. Viem milovať. Nepotrebujem od iných, aby mi určovali moju hodnotu, lebo ju už poznám. Potrebujem však iných, aby sme mohli spolu kráčať, aby som ich mohla ľúbiť a oni mňa. Som na ceste, na ktorej neustále lepšie spoznávam, kto som a aký je život. Paradoxom života je, že túto cestu sami tvoríme, ale zároveň ju aj nasledujeme.

Pochopila som, že neexistuje jeden veľký úspech, za ktorým sa ženieme. Viac ako dosiahnuté výsledky a ocenenia, je podstatné vedieť, kto sme a čo nám dáva zmysel. Toto nám nikto nikdy nemôže zobrať, pokiaľ mu to sami nedáme. Úspech je cesta, nie stav alebo výkon. Úspech je vedieť, čo vás robí šťastnými, čo vás napĺňa a v čom spočíva vaša pridaná hodnota a potom to robiť, realizovať to, a tým vyjadrovať to, kto ste.

Aká cesta úspechu by vás urobila šťastnými?

Zistite to a potom naberte odvahu a vykročte.

Úspech nie je zlý, je priam skvelým „motivátorom“ v našom živote. Nie je to cieľová stanica, ale je to vízia, ktorú v sebe vytvoríte o tom, aký život chcete skutočne žiť. Úspech by mala byť sloboda. Nemyslím však teraz slobodu finančnú, ale slobodu vyjadrovať to, kto ste, tým, čo robíte a ako žijete. Predtým, než sa za úspechom vyberiete, opýtajte sa sami seba, či vás ten úspech aj skutočne naplní a urobí šťastnými. A nielen vás, ale aj ľudí okolo vás.

Ako vieme, či sme úspešní?

Podľa mňa najlepším indikátorom úspechu je naše šťastie a vnútorné naplnenie. Všetko ostatné príde s tým. A všetko ostatné sú len skúsenosti, ktoré nám pomáhajú odučiť sa od toho, čo nám bráni byť viac slobodnými.

Katarína Zacharová

Autorka a líderka organizácie RealWoman


Vianočná súťaž o 5 vstupeniek na RealWoman Fórum 2013 POKRAČUJE!

Veríme, že téma úspechu a naplnenia je veľmi dôležitá, a preto sme sa jej rozhodli venovať aj na 2. ročníku RealWoman Fóra 2013, dňa 21. marca 2013 v Bratislave, ktorého hlavnou témou je Skutočný úspech ženy.

Päť z vás má teraz možnosť vyhrať denné vstupenky na RWF 2013, každá je v hodnote 49 eur.

AKO VYHRAŤ? : V komentoch nižšie nám napíšte, čo pre vás znamená byť skutočne úspešná a to do 6.1.2013, vtedy bude platne zaradená do súťaže. Vaše predstavy o skutočnom úspechu, prosím, neposielajte emailom, ale napíšte ich do komentov. Chceme, aby sa nimi inšpirovali aj iné ženy. Výherkyne oznámime emailom v RealWoman Žurnáli dňa 8.1.2013. Neváhajte a pošlite tento článok aj svojim kamarátkam, aby sa mohli zapojiť.

Pomocné otázky pri písaní vášej predstavy:

  • Čo pre vás znamená úspech? Čo vás robí šťastnými?
  • Aká je podľa vás úspešná žena?
  • Akú víziu úspechu máte vy, ktorá vás ženie životom?
  • Aká bola vaša cesta za skutočným šťastným úspechom?

Ďakujeme a tešíme sa na vaše úspešné príbehy :)

Viac o RealWoman Fórum 2013 zistíte tu >>


Strhnite z vecí obal všednosti a každý váš okamih sa naplní radosťou 

Mojou inšpiráciou pri písaní tohto článku sú osoby, s ktorými som v poslednom období strávila veľa času a učím sa od nich každý deň. Sú nízkeho vzrastu, no majú v sebe veľkú neskrotiteľnú energiu. Zaoberajú sa prítomnosťou, prejavujú svoje city, otvorene povedia, čo sa im páči a čo nie, každý deň si podávajú ruky s fantáziou, veria v svoje sny a dokážu sa tešiť z maličkostí…

Áno, sú to deti.

Pamätám si na jedno sychravé poobedie, keď som čakala na vlak. Počasie bolo vtedy neznesiteľné, zima ma hrýzla až do kosti a vietor mi dával facky. Na tej chvíli nebolo nič pekné, musela som ju iba „pretrpieť“. Keď som sa však rozhliadla okolo seba, všimla som si malého chlapčeka, ktorý tiež čakal na vlak. Stál pri mamičke, chytil ju za ruku a začal poskakovať. Na tvári mal široký úsmev a kričal s veľkou radosťou v hlase: „Pozri mami, už ide, pozri, aký je krásny, krásny červený“. V tej chvíli som sa znovu rozpamätala na to, aké je úžasné, keď ma hreje detská radosť a nevšímam si vo svojej realite iba negatíva.

Naplno som prežila takúto detskú radosť počas jednej cesty autobusom do Tatier. Sadla som si vtedy k oknu, aby som mohla sledovať mihajúci sa svet, vedľa mňa bolo voľné miesto. Na ďalšej zastávke si ku mne prisadol jeden muž, ktorého som ani veľmi nezaregistrovala. Keď si presadol na iné sedadlo, usmiala som sa na neho a sledovala som opäť krajinu za oknom. Tento človek mi spôsobil veľmi milé prekvapenie. Keď vystupoval, položil mi na ruku labuť. Bola to labuť vyrobená z cestovného lístka! Nestihla som ani zareagovať, nestihla som sa mu ani poďakovať, a už bol preč. Celou cestou autobusom som prežívala nečakanú radosť, ten deň bol pre mňa špeciálny – kvôli „obyčajnému“ cestovnému lístku.

Takéto veci sa možno nestávajú každý deň. Myslím si, že nás čakajú a objavia sa v tú právu chvíľu, keď to naozaj potrebujeme, aby nám otvorili oči.

V živote sa mi potvrdilo, že práve v „chudobnom“ období som všetko dokázala skutočne oceniť. Tešila som sa, ďakovala som za každú maličkosť a tým som rástla, dostávalo sa mi viac a viac darov. No čím viac som mala, tým viac som chcela a tým viac som bola nespokojná. Niekedy som sa zastavila, pýtala sa seba: „Prečo nie si šťastná, keď sa ti tak darí?“ Nerozumela som tomu. Potom prišlo prebudenie a všetko sa mi zrútilo. Ako keby mi život tieto „chudobné“ obdobia stále podsúval pod nos, až kým som nepochopila, čo sa mám naučiť. Naučilo ma to, že je úžasné mať velikánske ciele a sny, ale dostanem sa k nim šťastnou cestou iba vtedy, pokiaľ mi nebudú utekať malé okamihy pomedzi prsty… Možno aj vám život niečo takéto podsúva pod nos a môj pohľad bude pre vás prínosom.

V našom živote je predsa nekonečne veľa vecí, z ktorých sa môžeme tešiť!

…dieťa nám z ničoho nič daruje velikánske objatie…. blízky človek nám daruje drobnosť… pristane nám na ruke motýľ… vonku svieti slnko… môžeme byť so svojimi blízkymi… po dlhom čase uvidíme starého priateľa… objavíme niečo nové… podarí sa nám na sebe niečo zmeniť… niekto neznámy nám na ulici daruje úsmev… milo pozdravíme predavačku a ona sa usmeje…

Sila radosti sa skrýva v maličkostiach

Nie je úžasné, že môžeme ísť do obchodu a kúpiť si tam tropické ovocie, ktoré sa v našej krajine nevyskytuje? Nie je úžasné, že si môžeme zatelefonovať, keď nie sme spolu? Nie je úžasné, že môžeme uvidieť človeka, ktorý žije na druhej strane planéty vďaka skypu?

Je to úžasné!

Prečo by sme sa mali radovať? Keď sa skutočne tešíme, tešíme sa celým telom, smeje sa nám tvár, oči, každá bunka tela. Ozdravíme tým myseľ, telo i ducha. Emócia radosti má veľmi priaznivý vplyv na kvalitu nášho života. Tým vyžarujeme nielen radosť, ale aj vďaku. Vysielame do sveta správu, že si vážime život, že si oceňujeme každú drobnosť a sme v nastavení k ďalšiemu radostnému prijímaniu. Veď aká je pravdepodobnosť, že si človek bude vážiť „veľké“ veci, keď si neváži tie „malé“? Frank Clark to vystihol citátom:

Ak človek nie je vďačný za to, čo má, nie je pravdepodobné, že bude vďačný za to, čo dostane.

Zostaňme stále prekvapení, čo všetko sa na tomto svete dá. Tešme sa z maličkostí, veď práve ony tvoria náš súkromný svet. Objavujme, skúmajme, vážme si všetko, čo máme a krásnym príkladom nám môžu byť práve deti.

Ak chcete postrehnúť všetky maličkosti vo vašom živote, mám pre vás tip. Skúste sa stíšiť, sadnite si, zatvorte oči. Predstavte si váš život. Predstavte si, že všetko, čo vás obklopuje, zrazu zmizne. Nezostane tam ani tá najmenšia drobnosť. Keď otvoríte oči, všetko sa vráti a postrehnete maličkosti, ktoré ste predtým nevideli…

Podeľte sa s nami o  “maličkosti”, ktoré vás potešili a rozžiarili váš deň…

Zažili ste podobné momenty, ako tie moje?

Aké maličkosti v našom živote by sme podľa vás mali oceňovať?

Stretávate sa s tým, že by ste mali problém, nájsť drobnosti, z ktorých sa môžete tešiť?

Petra Kaločayová pre RealWoman

Každý z nás či chce, alebo nechce, tvorí zajtrajšok pre nás všetkých

Na minuloročnom festivale Dych Zeme som videla dokumentárny film Hunger (dokument Hlad). Napriek mnohým zaujímavým hosťom, bol práve tento film pre mňa tým najsilnejším zážitkom. V hlave mi vírili otázky: Čo všetko je človek schopný zničiť kvôli rastu svojho osobného bohatstva? Dokedy to ešte bude naša Zem zvládať? Dokedy bude trpieť v dôsledku nezmyselného konania našej spoločnosti? Dokedy budú peniaze znamenať viac než ľudský život?

Nedá sa opísať slovami tá skutočná bieda a nemohúcnosť množstva ľudí z Afriky, Indie, Brazílie či Haiti, ktorá narastá s tichým súhlasom ich vlád. Určite vám odporúčam si ten film pozrieť, ak ste ho ešte nevideli. Nemôžeme zatvárať oči pred devastovaním planéty a života. Veď aká Zem zostane našim deťom a aký život im pripravíme …. Rezonujú vo mne slová z filmu, že pri ťažkej chorobe nám vždy zostáva nádej, no pri hlade len bezmocnosť. A zobrala som si príklad z chudobných domorodcov Južnej Ameriky, ktorí vysvetľujú svojim krajanom, aké je dôležité nepodporovať dovoz potravín z iných krajín. Kúpou svojich potravín podporujú svojich roľníkov, kúpou svojich výrobkov podporujú svojich remeselníkov. A to sa stalo aj mojím predsavzatím.

Jeden môj priateľ vraví, že nevolíme len každé 4 roky, ale dennodenne volíme tým, čo alebo koho podporujeme kúpou za svoje peniaze. Nakupovaním prostredníctvom peňazí dávame niečomu svoju energiu, ktorú sme vložili do práce. A to, čo podporujeme, tomu sa bude dariť (rásť bude len to, čo polievame). A čo chceme, aby rástlo – čomu chceme, aby sa darilo? Zahraničným výrobcom z opačného konca sveta alebo nášmu Slovensku a jeho obyvateľom? Kým som si nepozrela uvedený film, nemala som ani potuchy, ako aj ja kúpou zahraničných výrobkov ovplyvňujem život ľudí na opačnom konci sveta.

Každý jeden z nás každodenne volí a podporuje buď slovenský, alebo zahraničný jogurt či syr. Slovenské jablko alebo španielsky pomaranč. Načo nám je tu kanadská šošovica, kanadské gaštany, španielske paradajky, holandské uhorky alebo čínsky cesnak? No nezostanem len pri nezmyselnosti prevážania potravín z jedného konca na druhý. Týka sa to aj iných výrobkov a tiež kvetov. V tom filme bola ukážka kvetinovej plantáže v Afrike, pestujú sa na nej ruže, ktoré sa dovážajú do Holandska!!! Plantáž minie všetku vodu krajiny, v ktorej sa zastavil život. Drobným roľníkom prestali rásť plodiny na poliach, zvieratá hynú a ľudia nemajú čo do úst len preto, aby niekto zarobil na predaji africkej ruže v Európe. Aj pre takéto nezmyselnosti pečú ženy na Haiti svojim deťom koláčiky vymiešané z trochy masla, soli a hliny, aby oklamali hlad.

A viete, čím sa kŕmi dobytok, ktorého mäso sa k nám dováža? Geneticky modifikovanou sójou a kukuricou dopestovanou na poliach, ktoré vznikli a rastú rúbaním ,,našich pľúc“ planéty, Amazonských pralesov. A nie sú to malé čísla, ak vezmeme do úvahy hektáre, koľko sa ich ročne vyrúbe! Ďakujem pekne, ale také mäso ja určite už jesť nebudem, nebudem sa toho zúčastňovať.

 

Toto je len veľmi maličké nahliadnutie do filmu. Ak budete mať možnosť, určite si ho pozrite.

Dlho som na to všetko myslela a napadla ma myšlienka. Keďže tie peniaze stále hýbu svetom, začnime ich všetci vedome usmerňovať, začnime určovať my sami, komu ich dáme, komu sa bude dariť a kto bude vládnuť. Ak prestaneme podporovať ľudskú hlúposť založenú len na zhromažďovaní bohatstva, zmeníme my všetci spolu svet.

 

Ja vlastne už ani neviem, čo dobré a zdravé by som si v našich hypermarketoch mohla kúpiť? Zeleninu a ovocie si kupujem od domácich pestovateľov aj preto, že je pre mňa zdravšia, keďže vyrástla v kraji, kde ja žijem. Tá zahraničná má energiu potrebnú pre ľudí tam žijúcich a tá supermarketová- bez chuti má v sebe iba energiu ,,zisku“, pretože bola sadená len a len pre peniaze. A keďže energia je to najdôležitejšie, čo z potravy získavame, tak si myslím, že toto nepotrebuje jesť žiadny slobodný človek, pretože by ho to držalo v hypnotickom spánku, aký pozorujeme u mnohých ľudí, ktorí nežijú svoje skutočné životy.

Ak dovezený kvet z africkej plantáže nikto nekúpi, tak tá plantáž prestane raz fungovať a mocný minister vlády ju bude musieť zatvoriť a vrátiť vodu domorodým obyvateľom. Okrem toho sa ušetrí nafta na prevoz kvetov z opačnej strany zemegule, výfukové plyny nebudú škodiť nášmu prostrediu … A tak je to so všetkým, čo sa dováža.

Jeden z mojich prvých učiteľov ma naučil, že svet sa delí na mohúcich a nemohúcich. Nemohúci bude stále hľadať dôvody, prečo sa to nedá. Mohúcny koná. A tak aj my konajme a pokúsme sa vrátiť našim deťom planétu aspoň o trochu lepšiu.

Čo robíte vy preto, aby ste prispeli k zachovaniu života na Zemi pre svoje deti a deti ich detí?

Podeľte sa s nami a inšpirujte nás. Čím viac budeme vedieť, tým viac vykonáme pre našu matku Zem.

Jana Strihová pre RealWoman

Neverte žiadnej stanovenej diagnóze, každý stav sa dá zmeniť

Už pred dvadsiatimi rokmi, pri narodení mojej prvej dcéry 5 lekárov – odborníkov počas jej prvého týždňa života potvrdilo diagnózu, na základe ktorej nemala nikdy riadne chodiť. Predpísali jej rehabilitačné cvičenia, pri ktorých veľmi plakávala. Po mesiaci trápenia sme sa stretli so ženou, ktorá má dar vysokej citlivosti v prstoch a vie, ako majú byť uložené kosti v tele. Ona jej napravila vykĺbenia, ktoré odborníci nezistili ani röntgenom. Zrazu diagnóza poškodenia svalov a šliach pominula. Naivne som na kontrolnom vyšetrení primárke detskej ortopédie vysvetľovala, ako sa problém stratil. Vysmiala ma, vraj, ako môžem veriť starej babke. Po troch rokoch stanovili takú istú diagnózu ďalšej dcére. No to som sa už netrápila. Hneď po návrate z pôrodnice sme jej dali skontrolovať a napraviť kostičky.

V ortopedickej ambulancii u tej istej pani primárky sa divili, prečo nás k im poslali, keď je dieťa v poriadku. A ja, napriek výsmechu spred troch rokov, som jej povedala, že som uverila jednej starej babke, ktorá mojim deťom pomohla. Vtedy som po 1x z úst lekára počula vetu, že aj lekári sa môžu mýliť. A ja som rada, že som vtedy lekárom neverila. Keby som tak bola urobila, tak by moje dve dcéry neboli chodili, tancovali, behali a cvičili. Žiadna z predpovedí lekárov, pri ktorých som preplakala celý svoj prvý pobyt v pôrodnici, sa nesplnila.

Druhý omyl som zažila predpísaním antibiotík – po prvý a poslednýkrát v živote mojich detí. Bolo z toho nebezpečné poškodenie pečene, ktoré trvalo pol roka. Na otázku, prečo boli lieky predpísané, som dostala vysvetlenie: “Čo keby sa bol stav zhoršil?“

Po týchto skúsenostiach som modernej medicíne prestala veriť.

Pred pár rokmi som po gynekologickom vyšetrení odmietla operáciu maternice. To som už vedela, že choroba neprišla náhodou. Dať si vybrať niečo z tela, neodstráni príčinu mojej choroby, ak ja nezmením svoje správanie, ktoré ju spôsobilo. Asi po roku som si išla dať potvrdiť, že som už v poriadku, čo som aj cítila. Zobrala som lekárovi ukázať aj knihy s cvičeniami, ktorými som si pomohla. Chcela som sa s ním podeliť o túto možnosť liečenia, ktorá by mohla byť prospešná aj iným ženám. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že namiesto vyšetrenia sonografiou som bola VYRADENÁ Z EVIDENCIE. Sonografické vyšetrenie som si zaplatila sama, pretože tam nikoho takého ako ja nemali, a potvrdila som si, že som už v poriadku. Žiadne cysty, žiadne myómy, kvôli ktorým ženám často PRE ISTOTU vyberú radšej celú maternicu. A tiež som veľakrát počula od lekára, keď mi odporúčal operáciu, otázku: „A čo keby sa to zvrhlo na nádor?“

A ja sa pýtam: A čo keď nie? Koľkým ženám v dôsledku toho neexistujúceho ČO KEBY už zobrali kus ich tela? Tak ako deti prepchávajú liekmi, veď ČO KEBY sa ich stav zhoršil. Kto nesie zodpovednosť za rozhodnutia ČO KEBY!!!

Verím, že sú aj zodpovední lekári, ktorí riešia aktuálny stav pacienta, a nie ČO KEBY. Vážim si všetkých lekárov, ktorí nepodľahli tlaku distribútorov liekov, ktorí nemajú len tú svoju pravdu a sú otvorení vzdelávaniu. Jedna moja priateľka – lekárka tvrdí, že diagnóza neexistuje. Existuje len aktuálny stav človeka a ten sa dá zmeniť. Bunky nášho tela sa obmieňajú, raz za sedem rokov sa vymenia všetky, a keď človek zmení svoje správanie, tak choroba nemá dôvod prebývať v jeho tele. Chce to len zodpovednosť a disciplínu v strave, v myslení a správaní. A k tomu trpezlivosť a dôveru.

O tom som sa presvedčila aj pri liečení mojich problémov s chrbticou. V slabej chvíli, keď mi už dlhú dobu akýkoľvek pohyb spôsoboval silné bolesti, som sa po dvoch problémových rokoch obrátila na klasickú medicínu. V ambulancii neurológie sedela nadmerne obézna pani doktorka. Moju chorobu išla liečiť injekciami a liekmi, ktoré utlmia bolesť. Toto riešenie som samozrejme odmietla. Nedôveru voči nej ešte utvrdil zákusok na stole. Uvedomila som si, že jej telo zdravím neprekypuje. A ak niekto sám nie je zdravý, ako môže radiť iným? Ako by ma ona mohla vyliečiť, keď je sama chorá? A tak som si našla zase inú cestu ako klasickú medicínu.

Je smutné, že našich lekárov v škole nenaučili, že za každou chorobou sa skrýva nerovnováha v celom organizme, ktorá je narušená zlou stravou a chorou psychikou. Naučili ich liekmi do väčšej hĺbky skryť hlas tela, keď sa ozýva, že niečo nerobíme v živote správne. Každý jeden z tých liekov však zanechá stopy na našich ľadvinách a pečeni! Ale o tom ich asi nik v školách neučí. Výskumy a štatistiky sú zmanipulované, o čom hovorí nielen kniha Nežiaduci účinok Smrť Dr. J. Virapena, bývalého riaditeľa farmaceutického koncernu.

Píšem svoj vlastný príbeh preto, lebo možno sa práve teraz niekto rozhoduje, ako ďalej. Diagnóza mojej staršej dcéry je zdokumentovaná aj v jej zdravotnej karte a lístok s vyradením z evidencie bez akéhokoľvek vysvetlenia som si odložila ,,na pamiatku“. Lekári strašia a hovoria, čo všetko sa môže stať, ak ich neuposlúchneme, no na druhej strane nevravia, čo sa stane, ak ich poslúchneme. A ak ich neuposlúchneme a rozhodneme sa pre cestu bez chémie alebo bez razantnej operácie, tak sa môže stať, že nás vyradia z evidencie. Sme pre nich nezaujímaví, pretože nie sme poslušnými zákazníkmi a dajú nám to aj pocítiť. Nik nám nepripomína, že najdôležitejšie pre nás je VERIŤ SEBE SAMÉMU, veriť tomu hlasu vo svojom vnútri, ktorý sa máme naučiť počúvať. Nie tých okolo, ale svoje skutočné Ja. Ak vám povie lekár, že máte nevyliečiteľnú chorobu, nájdite si iného, pretože on týmto naznačil, že už vám nevie pomôcť.

Uvedomujem si, že žiaden lekár nie je zodpovedný za moje zdravie. Za svoje telo a to v akom stave je, som vždy zodpovedná len ja sama. Hlavne tým, čo jem a ako žijem. Je smutné, ako si tento systém vytvoril závislých ,,chorých“, ktorí sa spoliehajú len na lekárov a chemické lieky.

A čo si myslíte vy? Stačí iba jesť lieky, aby sme boli stále zdraví?

Aké sú vaše skúsenosti s lekármi a s alternatívnou medicínou?

Ako sa vy celkovo staráte o svoje zdravie?

Jana Strihová pre RealWoman

Žena zlepší svet, keď sa prebudí a začne konať

Často počúvam slová, že dnešný svet je zlý, že táto spoločnosť sa ženie do záhuby, že rozum je viac ako city, že peniaze vládnu svetom … Určite ste to počuli už aj vy. Ale už menej často počuť, čo s tým urobiť? Ako to zmeniť?
Uvedomujem si, že svet je teraz čisto mužský. Vládne tu rozum, ktorý je priradený k mužskej polarite. A intuícia, city, srdce – to ženské zaostáva. Harmónia vo svete nastane, ak sa obe časti vyrovnajú. Ak to ženské vnímanie srdcom bude rovnocenné tomu mužskému vnímaniu prostredníctvom rozumu. Vtedy sa muž a žena budú navzájom dopĺňať. Rozum sa nebude povyšovať nad city.

A preto sa obraciam na vás, milé ženy. Vy ste tie, ktoré tvoríte svet. Vy ste tie, ktoré tvoríte pocity a pocity sú základným kameňom budúcnosti. Žena je tvorcom jemnohmotného sveta a muž jej tvorbu premieňa do hmoty. Na túto dôležitú úlohu akoby na stáročia ženy pozabudli. Roky boli v úzadí a tie, čo boli v popredí, neboli skutočne ženami, ale mužmi v ženskom tele. Tým, že sme všetko prenechali mužom, sme sa stali len akýmisi „upratovačkami“ vonkajšieho sveta. Muži robili len to, čo vedeli – a takto to tu teraz vyzerá. A tých mužov predsa vychovávali tiež len ženy!

Je najvyšší čas sa prebudiť a prebrať zodpovednosť za svoj život, za budúcnosť svojich detí, ale aj za život planéty. Je načase byť Ženou. Ženou, ale nielen vonkajškom, ale skutočnou ženou vo svojom vnútri. Mnoho žien si myslí, že sú dokonalé ženy, no dokonalý je len ich vzhľad, účes, make-up, postava, oblečenie, nechty – ten vonkajší výzor. Ale aké je ich vnútro, aké je ich srdce? Mužské či ženské? Srdce, pokoj, prijatie, láskavosť robí ženu skutočnou ženou. Ženou je tým, čo vyžaruje z jej vnútra. A čo je prioritou pre dnešnú ženu? Je to ten vnútorný pokoj, to vnútorné šťastie, ktoré má pestovať vo svojom vnútri, šíriť a prenášať na svojich najbližších. Alebo sa uspokojí len s tým vonkajším zabezpečením, aby mali všetci okolo nej na stole tanier s chutným jedlom, aby mala poriadok v kuchyni, aby deti mali to, čo ich spolužiaci. . . . To všetko sú len tie vonkajšie, materiálne hodnoty, ktoré dnešné ženy uprednostňujú.

Kde sú tie skutočné ženské hodnoty? Naozaj na ne v tom zabehnutom a rýchlom spôsobe života zabudli? Zabudli, že pre dieťa je dôležitý mamin úsmev, pokoj, ktorý z nej vyžaruje a ono sa cíti pri nej dobre? Zabudli, že pre manžela znamená viac nežné pohladenie a úsmev zo srdca, než len teplá večera? Zabudli, že šťastie môže rozdávať len ten, kto je šťastný? Lásku môže dávať len ten, kto sa má rád? Zabudli na svoje sny a túžby? Zabudli na seba?

Pochopila som , že nie zvonka sa mení svet. Porozumela som myšlienke, že ak chcem zmeniť svet, musím zmeniť len a len seba. Svet okolo mňa je len odrazom toho, čo je v mojom vnútri. A preto apelujem, milé ženy, na vás. Aké pocity si vytvárate, čo si ukladáte do svojho vnútorného sveta? To, čo máme schované hlboko vo svojom vnútri, to sa prejavuje aj v tom vonkajšom svete. Čo tam máme? Pocity krivdy, hnev, bezmocnosť alebo radosť, bezpodmienečnú lásku, harmóniu? Ak budeme pracovať na sebe, na usmerňovaní svojho života, ak budeme zodpovedné za svoje pocity a svoje životy, tak vytvoríme nový lepší svet. Svet pre tých, čo tu budú žiť po nás. Pre naše deti a možno aj pre nás samých, ak sa naša duša náhodou znovu vráti do sveta, ktorého spolutvorcami sme boli i my.

Nie je to žiaden bojový pokrik, je to skôr bolestný výkrik srdca, kam sme tento svet dostali svojou nemohúcnosťou. Pozorujem, ako nám chýba odvaha vyjsť zo zabehnutých koľají, z tej svojej „komfortnej“ zóny a niečo urobiť inak ako doteraz. Darmo počúvame, čo máme robiť, darmo čítame „múdre“ knihy, darmo navštevujeme rôzne kurzy, semináre, keď len zbierame informácie a nekonáme.

Čo nám bráni nasledovať svoje sny a túžby?

Čo nám bráni robiť to, čo chceme?

Každý deň urobiť maličký krok vpred a vykonať malú zmenu vo svojom živote. Do – kedy ešte budeme čakať?

 

Cítite to tak aj vy?

Jana Strihová pre RealWoman

___________________________________________________________________________

PREDSTAVENIE NOVEJ REALWOMAN REDAKTORKY

Janka Strihová si plne uvedomuje, že za všetko, čo sa jej deje v živote, je zodpovedná len ona sama. Zodpovednosť za svoje zdravie, za svoj život a tiež za život na tejto planéte – to sú témy, na  ktoré  upozorňuje nielen vo svojich článkoch.  Podieľa sa na organizovaní podujatí zameraných na osobnostný rozvoj človeka. Uvedomuje si, že ak chce meniť niečo vo svete, čo sa jej nepáči, musí začať len a len od seba.  A tak začala:  vedome meniť svoju stravu ,  prestala používať syntetickú kozmetiku , kupovať zahraničné výrobky, zvažuje, čo podporí svojimi peniazmi a svojou pozornosťou,  nepozerá televíziu a nesleduje správy …

Pracuje v  občianskom združení Obdivuhodná žena, kde organizuje prednášky a podujatia na zlepšovanie fyzického i psychického zdravia, na objavovanie hlbšieho zmyslu života … Uvedomuje si potrebu zmeny myslenia celej spoločnosti pre  ďalší život na Zemi a potrebu obnovenia vzťahu a úcty k prírode. Cíti potrebu návratu ženy k sebe, k ženským hodnotám.

Jej projekty: www.liecivaenergia.sk, www.ozoz.sk

Na to, aby sme si splnili svoj sen, potrebujeme odvahu!

New York bol vždy mojím snom. Aj keď trochu v inom prevedení, ako si myslíte. Bol to jeden zo snov, o ktorom snívate, ale ani vás nenapadne, že sa môže splniť. Napr. ako cesta okolo Zeme. Mne sa to však splnilo.

Jedného dňa som si povedala, že tam raz musím ísť. A bodka. Ďalej som sa tým nezaoberala. Po prvé nezarábam veľa peňazí a po druhé víza. Už od detstva som mala utkvelú predstavu o tom, že obyčajný smrteľník sa do Ameriky len tak nedostane. A tak som to neriešila.

Minulý rok som bola na pár dní v Paríži. Keď som sa vrátila, plná energie a novej inšpirácie, povedala som mojej kolegyni: „Na budúci rok idem do New Yorku.“ Neveriacky mi odvrkla: „To určite!“ A potom to prišlo. Len tak, z ničoho nič. Akciová ponuka na letenku. Bez rozmýšľania som si ju kúpila. Až neskôr som si uvedomila, čo som vlastne urobila. Idem sama do neznámeho mesta s minimálnym rozpočtom, ups! Čím viac sa odchod blížil, tým viac som sa začala báť. Mala som strach. Veľký strach. Bože, ani som nechcela na to myslieť. Hneď, ako som si na to spomenula, som začala mať ten blbý pocit v bruchu a radšej som robila niečo iné. Len aby som na to nemusela myslieť a riešiť to.

 

Áno, to je ten rozdiel medzi úspešnými a tými ostatnými. Všetci máme problémy, dobré aj zlé dni, veľa prekážok na ceste. A len tí silní sa im vedia postaviť tvárou tvár a riešiť ich, neutekať od nich, nebáť sa ich. Ale prekračovať ich, nachádzať nové riešenia a podobne. Toto je jediný rozdiel, prečo sa niekomu sny plnia, a niekomu nie. Keď je človek pohodlný a myslí si, že život má byť len zábava, tak nikdy nedosiahne to, po čom túži. OK, sú také prípady, keď to dotyčnému spadne priamo do lona, ale to sa stáva len ojedinele.

Cesta do New Yorku bola pre mňa vždy veľkým snom. Predstavovala som si to ako úryvok z romantického filmu. Teraz som tam mala ísť a mala som sto chutí sa na to vykašlať. A to len preto, lebo som sa bála. Lenže čoho? Toho, že si môžem splniť svoj sen? 
V takýchto situáciách si predstavím samu seba na smrteľnej posteli. Čo by mi to moje zomierajúce Ja povedalo? Povedalo by: Choď a riskuj! Užívaj a rozdávaj toľko lásky, koľko môžeš! Nie je sa čoho báť!

A tak som išla! Už som sedela v lietadle, keď som zistila, že toto ja vôbec nechcem. Chcem byť niekde inde. Niekde, kde to poznám, kde je pokoj. Tam, kde mám domov a kde to dobre poznám. Zrazu ma vôbec nelákalo to veľké neznámo. Len kvôli strachu z neznáma a z toho, že to nemusí vyjsť. Našťastie sa už nedalo vystúpiť. V lietadle som síce pretrpela riadne muky, ale prežila som. Poviem vám, stálo to za to. Splnila som si sen!

A ako ten strach prekonať? Všimla som si na sebe, že keď mám taký zvláštny pocit v žalúdku sprevádzaný strachom, tak to znamená len jedno. Len to, že to dobre dopadne alebo že toto je pre mňa to pravé. Len čo mám niekam ísť alebo niečo urobiť, či povedať a mám tento zvláštny pocit, tak idem do toho. Niekde som čítala, že pred úsvitom je najväčšia tma. Takúto tmu nemám rada, lenže bez nej nie je úsvitu, a ten ja milujem!

Aký je váš recept na prekonanie strachu?

Alexandra Uzik pre RealWoman

Život neponúka nič náhodou, všetko je vaša príležitosť

Náhody neexistujú. Nič sa nedeje len tak. Len preto, že má niekto modré, či hnedé oči. Všetko v našom živote má svoje miesto a má to byť presne tak ako to je. Skúste sa obzrieť spätne na svoj život. Pretočte si ho v hlave ako nejaký film. Popremýšľajte nad najdôležitejšími okamihmi. Nad tými, ktoré Vás najviac posunuli. Nad pádmi, sklamaniami, nad chvíľami víťazstva samých nad sebou, nad najšťastnejšími momentmi vášho života, kedy ste cítili sebou prechádzať energiu lásky a mali ste pocit, že všetko má neskutočný zmysel.

Zavrite oči a predstavte si tieto kľúčové udalosti. Čo im predchádzalo? Čo nasledovalo po nich?

Minulé leto som pracovala ako detská animátorka na jednom nemenovanom úžasnom hoteli a síce som mala celé leto pracovné, považujem ho za jedno z najlepších v mojom živote. Počas krásnych dvoch mesiacoch som sa toho veľmi veľa naučila, dalo mi to viac ako som mohla očakávať. Snažím sa zo všetkého vyťažiť maximum, učiť a rozvíjať sa neustále. K tomu mi dopomohli aj ľudia, ktorých som počas leta spoznala. Verím, že každý človek môže byť naším učiteľom, má nám čo dať.

Jednou z mojich učiteliek bola tá najlepšia kolegyňa, akú som kedy mala. Úplne nenápadných a nenúteným spôsobom ma naučila brať veci z nadhľadu. „Take it easy“. Síce som sa podľa toho stále snažila riadiť, no akosi to nebolo ono, niečo tomu chýbalo. To leto bolo akoby čerešničkou na torte, kedy mi „podoklikávalo“ veľmi veľa vecí. Či už ohľadom mňa, môjho smerovania, alebo aj toho, ako ľudia fungujú. Mala som dokonalé projekčné plátno a mohla som pozorovať. Využiť v praxi poznatky, pretože vždy ma fascinovala psychológia, typológia osobnosti, vedieť prečo ľudia robia to a ono, prečo sa správajú tak alebo inak… Tie dva mesiace považujem za kľúčové, pretože ma neskutočne posunuli a dobili energiou.

Môj hlavný motivačný faktor, prečo som sa tam ocitla bol vypadnúť, odísť, nutnosť zmeniť prostredie a načerpať nové sily. Mala som za sebou krízu a potrebovala som zmenu. Zvláštnou zhodou okolností som dostala túto pracovnú ponuku na poslednú chvíľu a teraz už viem, že presne tak to malo byť. Mala som sa to všetko naučiť, zmeniť názory, postoje, vylepšiť si hodnoty a opäť viac spoznať samú seba.

Čo nasledovalo po lete? Opäť mi začali kurzy, lektorovala som a krásne som zužitkovala všetky nové zručnosti. Začali do môjho života prichádzať udalosti, v ktorých som sa vďaka letnej brigáde a schopnostiam novo nadobudnutým, vedela lepšie orientovať. Mala som pocit a stále mám, že to do seba krásne zapadá. Spoznala som niekoľkých úžasných ľudí, ktorí môj život ovplyvnili a niektorí stále ovplyvňujú. Boli to niekedy také stretnutia, ako keď sa spoznáte s niekým novým a zrazu viete, že ten človek vám mal prísť do cesty. Máte si čo povedať, čím sa navzájom obohatiť, rozumiete si od prvej sekundy!

Raz mi počas jarnej prechádzky Prahou povedal môj kamarát: „Predstav si, že keby si urobila jednu jedinú vec v živote inak a ja takisto, my dvaja tu teraz spolu nie sme!“ Mal pravdu. Mohla som sa rozhodnúť ísť na inú vysokú školu a nikdy by som sa s ním možno nespoznala a nestretla.. ktovie… Každopádne si myslím, že na tú školu som išla práve preto, aby som sa spoznala minimálne s ním, pretože moje pôsobenie na danej škole bolo veľmi krátke. Po pár mesiacoch som si uvedomila, že moja cesta je niekde inde a štúdium som zanechala, resp. zmenila odbor aj formu štúdia, poučená minulými krokmi.

A čo tzv. kľúčoví ľudia vo vašom živote? Ako ste ich spoznali?

Stalo sa vám to, že ste sa s niekým zoznámili a zistili ste, že to tak malo byť?

Ja som pri štúdiu na druhej vysokej škole spoznala moju najlepšiu kamarátku. Tiež to bola „náhoda“, ktorá nás spojila. Môj aj jej motivačný faktor výberu školy bola vášeň a záujem pre psychológiu. Ja, ktorá som stále v škole sedávala v poslednej lavici, stredný rad (ona taktiež) som si v prvý deň na novej škole sadla do prvej lavice ??? Samozrejme vedľa nej :). Pri našich rozhovoroch sme zistili, že toho máme neskutočne veľa spoločného a rovnakého, stali sa z nás úžasné kamarátky. Náhoda? Osud? Karma? Ja viem, že to tak malo byť.

Život je niekedy veľmi zvláštny. Sú nádherné, dobré, menej dobré, v pohode, zlé a aj veľmi zlé dni, či chvíle. Ja som sa naučila, že najlepšia taktika, akú v ňom môžem zvoliť je snažiť sa vidieť vo všetkom príležitosti. Pozerať na to, čo mi daná situácia môže priniesť. Ako ma môže pozitívne ovplyvniť. Čo ma môže naučiť.

Máte aj Vy nejaké skúsenosti s podobnými “náhodami”, kedy ste si uvedomili, že všetko je tak, ako má byť?

Snažíte sa vidieť v živote viac príležitostí?

Lucia Stašeková pre RealWoman

Ženy sú najväčším zdrojom nevyužitého potenciálu

Je až zvláštne, ako ženy niekedy netušia, aké sú vzácne pre celú spoločnosť. Neveria, že by mohli byť až také doležité, prínosné, inšpirujúce a potrebné, lebo niekedy dávno v našej minulosti uverili, že to, čo je im prirodzené dané a v čom spočíva ich sila, je v dnešnom svete v širšom meradle nepoužiteľné alebo sa to nenosí. A tak ženy obmedzili svoje vízie o tom, kým by sa mohli stať, čo by mohli vytvoriť, stiahli sa a prispôsobili sa, alebo na druhej strane sa začali meniť, aby zapadli. A je to celkom pochopiteľné, keďže pomoc druhým, vzájomná podpora, pozornosť, láskavosť, súcit, starostlivosť, oddanosť nie je dominantou ani v biznise, ani v politike a veľakrát sa vytratila aj z našich vzťahov.

Ak sme my ženy nositeľkami týchto hodnôt, nie je práve naša úloha ich šíriť, deliť sa o ne, učiť a presadzovať nielen vo svojej rodine, ale aj širšej komunite a spoločnosti?

Ženy sa príliš trápia tým, aké by mali byť alebo aké nie sú, namiesto toho, aby videli to, aké sú skutočne jedinečné, aký obrovský je ich potenciál a sila, ktorú v sebe nosia a ako ňou dokážu meniť životy iných a aj ‘tvár’ celej spoločnosti. Ženy predstavujú najväčší zdroj nevyužitého ľudského potenciálu, ktorý máme.

Ako to dokážeme vyriešiť alebo zvrátiť? Ako dokážeme naplno využívať tento potenciál žien na vytvorenie lepšieho a kvalitnejšieho života pre nás všetkých, pre krajšie vzťahy, šťastnejšie generácie?

Veľakrát sa prichytíme, že hľadáme riešenia mimo nás, ukazujeme prstom na niekoho iného, kto je na vine a môže za to, ako na tom sme. Nie je to však tak. Ak niekde v našom živote vznikne nerovnováha, je aj našou príčinou. Pokým si neuvedomíme túto osobnú zodpovednosť za náš život a spoločnosť, budeme limitované. A preto riešenie nehľadajme mimo nás, ale práve v nás.

Keď som pred tromi rokmi tvorila myšlienku RealWoman, bola som ohúrená a nadšená silou a hlbkou, ktorú som v sebe začala objavovať. Vtedy som si iba priala, aby každá žena mala prístup k tým nástrojom, programom, tréningom, ktoré mne tak veľmi otvorili oči aj srdce. Nachádzala som cestu k tomu, kto skutočne som, kým sa chcem stať a čo chcem vytvoriť. Bol to môj prvý skutočný kontakt so sebou samou a mala som pocit extázy. Vtedy som si želala, aby každá žena bola sama sebou a skutočná svojím jedinečným spôsobom, a tak vznikla myšlienka a projekt RealWoman – skutočná žena, ktorá je najkrajšia a jedinečná práve vtedy, keď je naplno sama sebou a autentická.

Ženy by sa konečne mali prestať trápiť tým, aké sú či nie sú, ako by mali vyzerať, aké by mali alebo nemali byť, ale mali by sa naplno nadýchnuť toho, čo im život nadelil, čím ich obdaroval a mali by načrieť do svojho skutočného potenciálu. Nielen sa nadýchnuť, ale ho aj aktívne využívať. A to dosiahneme, keď budeme naplno autentické k sebe a svojmu okoliu. Keď si uvedomíme to, kto sme, po čom túžime a začneme hľadať cesty, ako cez naše sny, dokážeme prispieť aj iným.

Dnešný svet potrebuje autentické ženy aj mužov, potrebuje prebudených ľudí, ktorí sa nepotrebujú hrať na nič a nikoho, ktorí sa cítia spokojne vo vlastnej koži, neboja sa hovoriť, čo cítia a v čo skutočne veria a rešpektujú jedinečnosť všetkých ostatných. Ten, kto je autentický, nepotrebuje rady, nepotrebuje nasledovať lídrov, ale vedie svoj život sám, lebo je pevne v jeho rukách, a práve preto vie presne, čo ma robiť a robí to najlepšie, ako vie, v spolupráci s ostatnými.

S odstupom času som však pochopila, že najväčšia sila a potenciál ženy nespočíva len v jeho aktivácii, ale hlavne v tom, ako žena túto svoju autenticitu a jedinečnosť využije a čo s ňou vo svojom živote vytvorí. Nenechávajme si svoje dary, talenty, výnimočnosť iba pre seba, ale podeľme sa o ňu, šírme ju ďalej a prebúdzajme ju v iných ľuďoch. Aby sme vytvorili okolie, ktoré nás bude povzbudzovať a oceňovať našu autenticitu, musíme samy v sebe najskôr prebudiť našu jedinečnosť a byť inšpiráciou iným. V tom je naša sila, naša osobná zodpovednosť a poslanie žien.

Náš individuálny potenciál spočíva v sile meniť, tvoriť svoj život a mať ho pevne v rukách, lebo vieme, že každá zmena sa začína v nás. Svojou transformáciou dokážeme pozitívne ovplyvniť životy ľudí v našom najbližšom okolí bez toho, aby sme vôbec niečo urobili, jednoducho budeme iba samy sebou a oni to pocítia. Inšpirácia je ako iskra, preskočí na druhých bez toho, aby ste museli urobiť nejakú aktivitu. Ak chcete, aby váš dosah bol ešte väčší, podeľte sa o to, čo ste prežili alebo si uvedomili, podporte a prebúdzajte v iných ich skutočné ja a pristupujte k druhým s láskou a pochopením, či je to už doma, v práci alebo v spoločnosti.

Tak ako individuálny, máme aj kolektívny potenciál spolu tvoriť. Ak sa spoja viacerí ľudia s tým istým prístupom k životu, znásobia sa ich výsledky a pozitívne vplývajú na väčšiu skupinu ľudí. Keď sa spojíme, to čo tvoríme individuálne, sa stáva súčasťou kolektívneho tvorenia. To čo vidíme okolo seba, sme vytvorili kolektívne ako skupina ľudí. Prostredie, v ktorom žijeme, tvoríme všetci spolu a najlepším prínosom je práve naša autenticita a osobná zodpovednosť.

Viem, že to intuitívne všetky cítime a v mene RealWoman vám chcem povedať, že my sme tu pre vás, aby sme vás podporili a vytvorili pre vás platformu, ktorá vás bude sprevádzať v objavovaní vašej autenticity a vo vašom osobnom raste na ceste za životom, po akom túžite nielen pre seba, ale aj pre ľudí naokolo.

Dnes v RealWoman oslavujeme váš potenciál milé dámy!

Krásny Medzinárodný deň žien :),

Katarína Zacharová