Buďme na seba hrdé

Mám rada knihy a ľudí. Z mnohých rôznych dôvodov. Spoločný dôvod, prečo mám rada oboje, je ich múdrosť. Už od malička som dychtila po vedomostiach. Spočiatku som túžila ovládať všetky zručnosti, ktoré ovládali dospelí ľudia okolo mňa. Keď sa pýtam mojej mamy na to, aká som bola ako dieťa, vždy mi povie to isté: „Bola si veľmi nezávislá a všetko si chcela vedieť sama a hneď.“ Keď som sa učila zaväzovať si šnúrky na topánkach, strávila som hodiny sedením na zemi v chodbe, s topánkami na nohách a poctivo som zaväzovala a zúrila, keď sa mi to nešlo. Keď mi mama prišla pomôcť, na zvuk mojich zúfalých výkrikov o tom, ako sa mi to nedarí, vždy som jej pomoc odmietla so slovami: „Nechaj mami, ja sama.”

Neskôr som privádzala dospelých okolo mňa do zúfalstva svojimi neustavičnými otázkami. To mi ostalo dodnes. Keď sa dozvedám nejakú novú informáciu alebo mi niekto vysvetľuje svoj postoj, pýtam sa: „Prečo? Prečo je to tak? Prečo si myslíš práve toto?“ Moja túžba rozumieť všetkému ma priviedla k štúdiu filozofie a angličtiny na vysokej škole. Cítila som obrovské nadšenie, keď som objavovala poznatky iných ľudí. Zároveň ma nesmierne fascinovala angličtina. Začala som sa ju učiť, už keď som mala sedem rokov, a vtedy boli moje dôvody čisto pragmatické. Snívala som o tom, že jedného dňa precestujem celý svet.

Na vysokej škole som popri filozofii objavila aj iné čaro angličtiny. Ako som sa v nej postupne zdokonaľovala, uvedomila som si, že angličtina má úplne inú logiku vyjadrovania ako slovenčina. Málo slovami sa v nej dá vyjadriť širší obsah. Začala som čítať originály diel, ktoré som predtým poznala len v slovenčine a objavovala som ich význam a posolstvo nanovo.

Keď som sa po prvom ročníku na vysokej škole rozhodla na pozvanie mojej kamarátky navštíviť Spojené štáty, nemohla som sa nabažiť pobytu v cudzej krajine. Od prvej chvíle som cítila obrovský rozdiel v myslení ľudí, s ktorými som sa stretla. Častokrát som zažila, ako mi niekto hovorí presne to isté, čo by som mu povedala aj ja sama, a zároveň to z ich úst malo úplne inú príchuť. Veľakrát som sa na Slovensku stretla s názorom, že Američania sú sebavedomý národ. Nie vždy to bolo myslené ako poklona. Zrazu som mala skúsenosť z prvej ruky a uznala som, že je to pravda. Američania sú naozaj veľmi sebavedomí. Keď sa ma pri zoznamovaní ľudia pýtali, čo robím na Slovensku, prichytila som sa pri tom, ako hanblivo a s ospravedlnením rozprávam o sebe ako „ešte len o študentke”. Zatiaľ čo oni mi s nadšením hovorili, ako pracujú v kaviarni a ako sa tiež jedného dňa chystajú na vysokú školu a potom si určite nájdu dobrú prácu. V ich hlase nebol ani náznak ospravedlnenia. Pri najbližšom novom predstavovaní som hrdo vyhlásila, že študujem na vysokej škole.

Dnes sú to už tri roky, čo žijem v Amerike a dodnes ma neprestalo baviť pozorovať správanie ľudí okolo mňa. Napriek neustálemu “I am sorry” sa tu nikto sám za seba neospravedlňuje. Či už rozpráva o svojich snoch, víziách a plánoch do budúcnosti, alebo o svojich doterajších úspechoch, cítim z ľudí, ktorých stretávam, hrdosť a zdravé sebavedomie. Aj keď ešte neraz ani zďaleka nenaplnili to, čo si vytýčili, majú svoje ciele stále pred sebou a veria, že ich jedného dňa dosiahnu. Pod ich vplyvom som si uvedomila, že je vo mne veľa schopností a vedomostí, na ktoré môžem byť právom hrdá a musím ich sebavedome prezentovať pred celým svetom.

Nikto ma za moju skromnosť nepochváli, rovnako nikto neobjaví moje kvality len tak, ak ich ja sama nebudem ľuďom ukazovať a dávať o sebe vedieť. Nevzdávam sa svojho sna, že jedného dňa budem uznávanou spisovateľkou. Viem, že ma čaká veľa práce. Rátam s tým, že sa stretnem s odmietaním. Budem musieť veľa ľudí presvedčiť o svojej kvalite a odhodlanosti. Ale najdôležitejší krok som už urobila. Presvedčila som samu seba, že som dobrá a že to myslím vážne.

Moja húževnatosť a hlad po vedomostiach mi priniesli do života mnohé príležitosti, ktorých som sa následne zľakla alebo som v kľúčovej chvíli zaváhala. Zrazu prišlo na lámanie chleba, bol čas, aby som zareagovala na výzvu, ktorá by ma priviedla bližšie k naplneniu mojich plánov, a ja som si, namiesto činnosti, vymyslela kopec výhovoriek, prečo sa do toho nepustiť. Je načase ukázať tomu malému dievčatku, ktorým som kedysi bola, že sa viem popasovať s výzvami v živote a nebudem sa viac krčiť v rohu, prenechávajúc iným príležitosti, ktoré patria mne. Hor sa do písania, hor sa do boja: Hrdo a so vztýčenou hlavou!

Alena Rákovská pre RealWoman

Keď chceš zmeniť svet, začni od seba

Nedávno som sa zamyslela počas rozhovoru s kamarátkou. Dávala som jej rady, čo by mala zmeniť vo svojom živote. Ako by mala pristupovať k problémom, ako ich vyriešiť a podobne. No a potom som sa sekla a povedala: „Ja ti tu dávam rady a pritom si sama neviem usporiadať život a vyriešiť vlastné problémy.“ Myslím, že nie som jediná, ktorá sa snaží pomôcť iným, ale zároveň pomôcť sama sebe nedokáže. Tak a teraz dajte bodku za tým, čo bolo a začnite meniť svet najprv od seba.

Ak sa obhliadneme do minulosti a zamyslíme sa, koľko ľudí sa vzoprelo, postavilo voči spoločnosti a koľkí túžili zmeniť svet?! Ženy bojovali za emancipáciu. Snažili sa získať možnosť ísť voliť či sa zúčastniť olympijských hier. Alebo Robin Hood. Postavil sa proti majetným snobským ľuďom. Bohatým bral a chudobným dával. Začal od seba. Veril v dobro, a tak následne dobro rozdával. Takto to bolo v minulosti. Aj keď vedeli, že za také činy ich môže stihnúť trest.

A ako je to teraz? Veľké množstvo názorov, ako by sa mal človek správať. Čo by mal robiť preto, aby sa stal slávnym, aby ho ľudia tolerovali, aby niečo dokázal. Mnohí z nás majú veľké reči ohľadom školstva, politiky, ako by zmenili všetko, čo sa im nepáči. Dokážu zmeniť aj to, čo sa ich v skutočnosti netýka. Je to paradox, ale ako dokáže človek zlepšiť budúcnosť sveta, keď má problém usporiadať si svoj vlastný život? Zmeniť seba samého. Máme problém prestať si obhrýzať nechty či skončiť s fajčením. Čím to je? Túžime po zmene, avšak máme strach niečo zmeniť. Obávame sa, že ak niečo skutočne urobíme inak, tak tie zmeny naozaj nastanú. Spočiatku si myslíme, že zmena znamená zmeniť niečo, čo je vôkol nás. Zmena bydliska, farby vlasov, partnera, farieb stien v obývačke či zmena na vlastnom tele.

Spočiatku to chápeme ako zmeny. Ľudia majú na nás iný pohľad, cítime sa byť viac atraktívnymi. Sme stredobodom pozornosti. Lenže čo potom? Opäť sú tu späť všetky problémy a komplikácie, ktoré tu boli aj predtým. Alebo v tom horšom prípade, žijeme ďalej tým istým životom. Keď sme boli namyslenými, sme nimi aj naďalej. Ak sme boli egoistami, nestali sa z nás zázrakom altruisti. Ak sa zamyslím, nestihne nás žiaden trest ako naše rodiny spred niekoľkých stoviek rokov. Nebudeme ukrižovaní, ani upálení. Nebudeme sťatí, ba dokonca ani nútení odísť z krajiny. Budeme len vystavení pred vlastný odraz v zrkadle, pred niekoľkých kamarátov a rodinu.

Možno tieto zmeny budú mať dlhý priebeh, a bude to pre nás ťažšie, než sme si mysleli, ale v konečnom dôsledku si vychutnáme sladké plody našej práce. Kým nezačneme pracovať na sebe, na všetkých záporoch našej osobnosti, nemáme právo meniť iných a hovoriť „Ako“, keď sme ten spôsob sami nenašli. Ukázať seba ako príklad, je ten najlepší spôsob pre lepšiu budúcnosť. Pretože tým dáte najavo, že existuje niekto, kto na to má. Ľudia vás budú brať ako vzor a povedia si: „Ak to dokázala Michelle, dokážem to aj ja.“

Michaela Gyorgyfiová pre RealWoman

Dajte to najdôležitejšie na prvé miesto!

Nový rok. Nové plány. Nové priania. Nové nápady. Nové skúseností. Nové „náhody“…Otvorím pomyselné dvere do minulosti. Vidím cestu, ktorou som doteraz prešla. Každý jeden krok dotvára mozaiku môjho života. Ak by som vynechala čo i len jediný kúsok, zmením celé obrazce. To, kde som teraz, je len výsledkom mojich rozhodnutí, ktoré som urobila. Preberám plnú zodpovednosť za svoj život! Rozhodla som sa dávať to najdôležitejšie na prvé miesto a zlepšiť tak môj timemanagement.

Myslím si, že ak sa chceme niekam v budúcnosti posunúť, je dobré najprv popremýšľať. Nechať si čas. Našu budúcnosť ovplyvňuje a tvorí práve prítomnosť, ktorá je odrazom našich minulých rozhodnutí. Ešte predtým ako si začnete dávať ciele a vízie na najbližšie obdobie či roky, skúste venovať trochu času sebe. Sebareflexii. Popremýšľať.

Predstavte si len jeden deň. 24 hodín, 1440 minút, 86 400 sekúnd a nekonečné množstvo okamihov. A teraz si spomeňte na všetko, na čom vám v živote naozaj záleží. Koľko času tomu denne venujete? Koľko času ste tomu venovali včera? Aspoň myšlienkou. Koľko z tých 86 400 sekúnd?

Moja najlepšia kamarátka mi raz povedala, že láska je tá najväčšia sila, životná energia. My sme ňou a ona je nami. Z lásky sme tu, na tomto svete. Ľudia sa pre ňu dokážu zmeniť, obetovať, aj zabíjať. Doba je uponáhľaná, niekto môže povedať, že nič nestíha, nemá proste čas. Ľúbim ťa. 7 písmen. 1,2 sekundy. Práve preto mi napadajú tieto otázky:

Ako často niekomu poviete, že ho máte radi?

Koľko času denne strávite s tými, na ktorých vám záleží?

A koľko času denne venujete samy sebe?

V jednej manažérskej príručke som kedysi čítala, že sa nemáme sústrediť na to, aby sme robili veci správne, ale na to, aby sme robili tie správne veci. Asi na tom niečo bude.

Mimochodom, ako ste strávili včerajší deň? A čo tak celý minulý týždeň? Už neverím na rýchle príručky, ktoré vám zaručene zmenia život za 7 dní. Všetko je to proces. Uvedomiť si, čo je v živote pre vás dôležité a dať to na prvé miesto.

Ako by ste chceli, aby vyzeral váš zajtrajšok?

Predstavte si ideálne strávený deň. Ako ho trávite?

A pamätajte: Vašu budúcnosť tvorí to, čo robíte dnes, nie to, čo budete robiť zajtra.(R.Kiyosaki)

Nech sa vám darí budovať si taký život, po akom túžite!

Lucia Stašeková pre RealWoman

Ujasnite si, čo ste v 2011 získali a čo túžite dostať od roku 2012

Predtým ako vstúpite do nového roku 2012, sa na chvíľu zastavte a pozrite sa na všetko, čo vám rok 2011 priniesol. Boli to určite rôzne momenty, aj dobré, aj náročné. Boli tam určite výzvy, prekvapenia, možno aj zázraky, noví ľudia, nové príležitosti či sklamania. Život nám neustále prináša dobré a zlé skúsenosti, príjemných aj nepríjemných ľudí, horúce aj chladné dni, krásne a ťažké momenty, prekvapenia a skúšky. A my vďaka tomu, že všetko v živote má svoj protiklad, vieme prežívať obidve strany mince života.

Nie je podstatné hľadať či označovať to, čo je dobré alebo zlé, ale brať to ako súčasť života a oceniť, žiadať a vyhľadávať viac tých krásnych vecí, zážitkov a ľudí. A neustále sa snažiť zlepšovať, rozvíjať, osobne rásť a spoznávať seba a život. Všetko nás formuje. Každá krásna aj ťažká skúsenosť nám pomohla dostať sa tam, kde sme dnes. Vďaka tomu sme osobou, ktorou sme. Buďme vďační, že život nami pulzuje a my ho môžeme objavovať.

Vstúpte do nového roku 2012 bez posudzovania, odsudzovania, bez pocitu viny či ublíženia, závisti, zlosti či sebapodceňovania. Zhoďte tieto neviditeľné balvany a záťaže, ktoré limitujú vašu radosť, šťastie, pocit naplnenia, slobody a lásky. Nechajte čo najviac týchto záťaží v roku 2011 a vkročte slobodnejší a ľahší do roku 2012, aby ste si ho skutočne mohli naplno užiť a prijať do svojho života, všetko po čom túžite.

Po štyroch rokoch života v Ázii som si uvedomila, prečo sa ľudia na Slovensku menej usmievajú a je pre nich náročnejšie zbavovať sa spomínaných limitácií. Vždy, keď sa niečo dobré udeje, chceme niečo oceniť, byť vdační alebo sa tešíme, hneď na to podvedome nasleduje veta začínajúca sa s ale. Uvarila si výborné jedlo, ale… . Dosiahli sme úspech, ale … . Spravil si to dokonale, ale … . Máme sa v podstate veľmi dobre a môžeme byť vďační, ale … .

Vetou, ktorá nasleduje po ale meníme dobrú, pozitívnu, radostnú energiu na nespokojnosť a nedostatočnosť. Nedovolíme si naplno užívať radosť, úspech, progres, lebo sa vždy nakoniec zameriame na to, čo tam ešte chýba alebo čoho je málo. A tak uspokojenie a radosť neprichádza, lebo ju zadusíme. Neprichádza ani viac toho dobrého, lebo ho naplno neoceníme. A dostávame väčšinou to, čo nasleduje po našom zaužívanom ale

A preto predtým, ako si pripijete na nové očakávaniam v roku 2012, uzatvorte s vďačnosťou rok 2011. Osloboďte sa, dovoľte si naplno vyjadriť vďačnosť za všetko, čo vám rok 2011 priniesol a ako vám pomohol dostať sa tam, kde ste dnes. Uvedomte si v tom všetkom svoju vlastnú účasť a silu. A zabudnite na to povestné ale.

Nech sú vám nasledovné riadky od členiek RealWoman redakčného tímu inšpiráciou pri ocenení roku 2011 a formovaní vašich vlastných cieľov, snov a predsavzatí na rok 2012. Budeme sa tešiť, ak sa o ne s nami podelíte :).

Za čo sme vďačné v roku 2011 a po čom túžime v roku 2012:

Janette Šimková

Som vďačná za stretnutia so všetkými láskavými, prívetivými, inšpiratívnymi, odvážnymi, odhodlanými, invenčnými, kreatívnymi… ľuďmi, vďaka ktorým môžem robiť prácu, ktorá ma napĺňa a obohacuje. Úprimne im za to ďakujem.

V nastávajúcom roku som odhodlaná:

Byť ešte väčšmi tvorivejšia

Neustále sa usilovať rásť a zlepšovať

Byť otvorená nekonečným možnostiam

Miriam Letašiová

Som vďačná vesmíru, že mi v tomto roku umožnil spoznať druhú stránku vecí. Zistila som, čo je to zarobiť si na vlastný chlieb, usilovať sa o prácu a ešte náročnejšie – odmenu za ňu:-). Stretla som ľudí, ktorí mi ukázali čo sa mi nepáči a ktorou cestou nechcem momentálne ísť. Som vďačná za všetko čo ma postretlo, i keď to niekedy nebola prechádzka ružovou záhradou, o to viac ma to posilnilo a prestala som sa báť toho, čo ma prenasledovalo. Stretla som viacero výnimočných ľudí, ktorí pre mňa veľa znamenajú. Ďakujem za to, že mám úžasnú rodinu, priateľov a kamarátov. V roku 2011 som založila spoločnosť Art Business s.r.o. a zorganizovala viaceré aktivity: zážitkový seminár, motivačné semináre, prezentácie kníh, prípravu pilotného projektu Business Cluster a viaceré inšpiratívne stretnutia. Začala som písať pre RealWoman a stala sa obchodnou partnerkou Katky Zacharovej v RealWoman Forum. Koncom roka sa vytvoril  skvelý tím ľudí, ktorí pracujú na tomto projekte:-). Rok 2011 bol pre mňa rokom príprav na veľké zmeny, ktoré prídu v nasledujúcich rokoch.

Moje nové priority pre rok 2012 sú uvedomiť si, čo je v živote skutočne dôležité. Nezabúdať na znamenia, ktoré nás vracajú do reality. Vedieť rozlíšiť medzi chvíľami, kedy je potrebná odvaha a kedy trpezlivosť:-). Inšpirácia nám ukazuje zmysel a smerovanie. Esenciou života je energia. Pokiaľ detailne nespoznám samu seba, nespoznám svet okolo mňa. To, čo považujem momentálne za problém, je vlastne moja skúška, ktorú som sa sama rozhodla zaradiť medzi povinné predmety a spraviť na výbornú:-). V roku 2012 chcem mať pevnú pôdu pod nohami a srdce plné lásky. Myseľ, ktorá ma inšpiruje a ladí s mojou dušou a mojím duchom. Chcem tvoriť a pomáhať. Byť úspešná a spokojná sama so sebou. Robiť prácu, ktorá ma napĺňa a mať okolo seba úžasných ľudí.

Zuzana Jančoková

Som vďačná za to, že som sa mohla pripojiť k tímu RW a podielať sa na tomto úžasnom projekte. Veľmi si vážim, že sme celá rodina zdraví a som vďačná za uvedomenie si mnohých vecí, predovšetkým rozoznávanie podstatného od toho nepodstatného.

Keďže bol rok 2011 pre mňa veľmi náročný, priala by som si v roku 2012 predovšetkým zdravie a pohodu. A predsavzatie? Venovať aspoň 80% času tomu, čo ma baví a napĺňa :). Krásny nový rok prajem všetkým!

Michaela Györgyfiová

Rok 2011 mi priniesol šťastné ukončenie strednej školy a následne prijatie na školu vysokú. Najväčšia zmena, ktorá zmenila môj život, bol odchod z východu na západ do Bratislavy. Chcela som sa osamostatniť, študovať, no predovšetkým vypadnúť z mesta či miesta niekam, kde to bude pre mňa nové. Kde budem môcť načerpať novú energiu i myšlienky. Lenže toto bol môj omyl. Odchodom na iné miesto sa nezbavíte vlastnej hlavy. Preto by som vám chcela povedať, aby ste sa nesnažili ujsť pred seba samou. Netvrdím, že tento čin ľutujem, len práca a škola ma natoľko zaneprázdňujú, že nemám čas na vlastné záľuby.

Tak som si povedala, že od nového roka sa budem viac venovať činnostiam, ktoré ma napĺňajú a menej robiť to čo mi ubližuje. Vám by som chcela zapriať šťastný nový rok, aby ste boli večne usmievavé a aby vám Real woman prinášal to čo práve potrebujete :). Dočítavania.

Lucia Stašeková

Som vďačná za skúšky, ktoré mi život poslal do cesty, pretože ma veľmi veľa naučili. Práve tie najťažšie najviac. Ďakujem môjmu bývalému priateľovi, že sa so mnou rozišiel, pretože mi otvoril oči. Zistila som, že som oveľa silnejšia a schopnejšia, ako som si kedy myslela. Položila som si otázku: A čo teraz? Chceš byť šťastná? Tak si začni plniť sny. A ja som aj začala. Cestovala som, spoznávala som, užívala som si život, robila som práce, ktoré som vždy chcela vyskúšať, len som nenabrala odvahu a teraz tá odvaha prišla. Zisťovala som, na čom v živote naozaj záleží a čo mi stále vyčarí úsmev na tvári. Prišla som k záveru, že sú to práve vzťahy, tie medziľudské. Preto sa chcem úprimne poďakovať rodine, všetkým priateľom a ľuďom, ktorí mi prišli do života, pretože sú úžasnými zrkadlami a v ich odrazoch zisťujem, kým vlastne som. Naučila som sa, že je fajn nechať veci plynúť, netlačiť na “pílu”. To som nikdy nevedela, byť trpezlivá. Stále som chcela všetko hneď. Až pod vplyvom udalostí v mojom živote som zmenila myslenie. Presvedčila som sa o tom, že ak niečo naozaj chcem, ak to cítim celým svojím srdcom a dám do toho svoje zanietenie a hlavne vieru, ono to príde. Myšlienka, pozitívne vibrácie, vizualizácia, viera a potom to pustiť a už len prijímať. No práve to povestné “beatlesovské – Let it be” bolo a stále je mojou najväčšou výzvou.

V tomto sa chcem v roku 2012 zdokonaliť, chcem sa naučiť tiež meditovať a nájsť taký ten “vnútorný pokoj”, byť stále pozitívne naladená, zlepšiť svoj timemanagement a doplniť do neho nejakú fyzickú aktivitu… a úspešne dokončiť všetko, čo som tento rok začala. A ktovie, možno zmeniť bydlisko, to sú moje vízie pre tento rok. Ja to aj dokážem, pretože: “Ak niečo naozaj chcete, celý vesmír sa spojí, aby ste to dokázali!” (Paulo Coelho)

Preto aj vám, milé čitateľky želám, aby ste verili viac v samy seba, snívali, žili život podľa svojich predstáv a nech je aj pre vás rok 2012 rokom splnených snov!

Ja ďakujem za všetky tieto úžasné ženy a aj mužov, ktorí sú súčasťou RealWoman tímu. Za všetkých ľudí, ktorí vstúpili a sú odjakživa v mojom živote a bezprostredne mi dávajú lásku, podporu, pochopenie, pomáhajú mi viac sa spoznať, osobne narásť a podporujú to, kto som. Ďakujem za to, že môžem tvoriť RealWoman, slobodne tvoriť, šíriť inšpiráciu a vyjadrovať prostredníctvom mojej práce to, kým som a v čo verím. Ďakujem životu za to, že pri mne stojí, že ma stráži, sprevádza a prináša mi neustále nové príležitosti a zázraky.

Do nového roku si želám vstúpiť bez menšej záťaže, nechať svoje limitácie v minulosti, oslobodiť sa a ešte viac sa otvoriť životu a nechať sa ním viesť. V roku 2012 túžim po harmónii, láske, zázemí, cestovaní, naplnení a úspešnom zrealizovaní všetkých projektov, vybudovaní úžasného tímu a organizácie, po expanzii a osobnom raste pre každého.

V živote ide o to, kto ste, ide o ľudí, ktorých ľúbite a o vaše sny. Investujte do toho, čo vám dáva zmysel.

Katarína Zacharová pre RealWoman

Čo nás skutočne cez Vianoce nasýti?

Naše slovenské Vianoce sú povestné hojnosťou. Každá slovenská rodina sa snaží mať čo naštedrejšiu vianočnú večeru, stôl plný dobrého jedla a množstva darčekov pod vianočným stromčekom. Je to asi aj preto, lebo v minulosti sme toho nezvykli mať veľa, cítili sme nedostatok a teraz, keď môžeme, doprajeme si to vo veľkých dúškoch. Nezastaví nás ani pocit prejedeného žalúdka, kilá navyše alebo prázdne peňaženky po Vianociach.

Keď sa pozrieme na kalendárny rok z vtáčej perspektívy, zistíme, že má svoje obdobia, a to nielen ročné. Na začiatku spíme zimným spánkom, nastavujeme sa na nový rok, postupne sa prebudzáme a rozbiehame. Na jar začíname byť aktívni a kvitneme. Potom príde leto a rozbiehame sa do sveta, cestujeme, plánujeme dovolenky s deťmi, deň prežívame zväčša na čerstvom vzduchu. Nato príde jeseň a tempo sa len mierne spomalí, kým sa nespamätáme z leta a zistíme, že je už skoro koniec roka a my máme toho ešte toľko dokončiť. A keď sa čas blíži ku koncu roka, navýšime obrátky naplno a všetko, čo sme nestihli za celý rok, chceme dokončiť za jeden mesiac, až sa uplne vyčerpáme. A znovu sme na začiatku. Vianoce sú jediný čas v roku, keď sa zastavíme, či to chceme alebo nie. Je to naša príležitosť pozrieť sa na svoj život s odstupom, oceniť ľudí, ktorí nám ho robia krásnym a byť vďační za to, čo sme dokázali a kým sme.

A v tomto zastavení a rozmýšľaní nad tradičnými Vianocami, ktoré tento rok neprežijem na Slovensku, lebo ich trávim v Malajzii, mi napadla otázka:”Čo nás v živote skutočne nasýti?” Je to jedlo? Sú to veci? Sú to peniaze? Sú to ľudia?

Pozriete sa do supermarketov a máte pocit, akoby ľudia zomierali od hladu, toľko nakupujú. Akoby si robili zásoby nie na ďalšie dni ,ale mesiace. Vstúpite do obchodov a väčšina vecí je vypredaných, tlačia sa tam davy a bojujú o posledný kus darčekových balení. Všade na váš útočia zľavy. Prečítate si však online fóra a zistíte, že niektorí ľudia nemajú s kým stráviť Vianoce, nikto nechce byť sám, každý chce byť s niekým. Niekto ma milióny na účte, veľa známych, ale žiadnych skutočných priateľov.

Otázku, ktorú si kladiem je: “Dokáže nás toto všetko skutočne nasýtiť? Čo to všetci tak hladovito hľadáme? Prečo stále chceme viac a viac?” Zisťujem, že to nie je tým, že by sa nám málilo, ale preto, že stále sme ešte nenašli to podstatné, čo nás skutočne zasýti a siahame po tom očividne viditeľnom, o čom si myslíme, že zasýti. A nie sú to peniaze, veci, autá, domy, darčeky, jedlo či ľudia. To niečo fundamentálne, čo každý z nás hľadá a čo nám poskytne pocit nasýtenia, naplnenia, vnútorného šťastia a odbúra náš pocit samoty, aj keď sme sami, je nehmateľné, neviditeľné a pritom tak vzácne.

Čistá životná energia, ktorá nesie kód a silu nášho poslania.

Životné naplnenie a nájdenie toho, čo nám v živote dáva zmysel a umožní nám tvoriť niečo nielen pre seba, ale aj pre dobro a lepší život druhých. Môžeme to nazvať rôznymi menami ako nadšenie pre život, inšpirácia, entuziazmus, zmysel či poslanie.

A pokiaľ toto neobjavíme a nezačneme napĺňať, tak sa nikdy nebudeme cítiť nasýtení.

Keď sa tieto Vianoce na chvíľu zastavíte, pozriete sa spätne na rok 2011 a svoj život, skúste si zodpovedať nasledovné otázky:

Čo mi v mojom živote skutočne dáva zmysel?

Pre čo mám v živote nadšenie a v čo verím?

Ako by som to mohla využiť a robiť toho ešte viac?

Akou ženou/ mužom/ človekom by som túžila byť , a nie aká by som mala byť?

Čo mi v živote dáva radosť a ako často to robím?

Dávam, tvorím a delím sa o svoju jedinečnosť a vnútornú hodnotu s inými ľuďmi, organizáciami a svetom?

Čo by ma vedelo zasýtiť, aby som necítila nedostatok, ale iba radosť?

Želám vám všetkým nádherné, radostné a inšpirujúce Vianoce s ľuďmi, ktorých ľúbite a vašimi snami.

Katarína Zacharová pre RealWoman

Užívajte si prítomnosť, lebo život sa deje tu a teraz

Priveľmi sa upíname na budúcnosť a na veci, ktoré by sme chceli mať. Porovnávame sa s ostatnými ľuďmi a túžime po veciach, ktoré sú nám zatiaľ nedostupné. Svoju aktuálnu domácu a finančnú situáciu zvaľujeme na ostatných. Len prežívame, lebo si nevychutnávame, čo nám prítomnosť ponúka. Nevyužívame možnosti, ktoré život prináša, lebo sme pevne mysľou naviazaní na niečo, čo nás trápi. Vyhovárame sa, že “až keď to dosiahneme, môžeme byť šťastní”. A potom príde zase niečo ďalšie, pre čo sa “oplatí” deptať. Žijeme “zaškatuľkovaným” životom a bojíme sa improvizovať. Nedokážeme si naplno vychutnávať krásne chvíle a tešiť sa z maličkostí. Hovorím tak trochu aj o vás?

Žijeme v materiálnom svete, plnom všelijakých “veľkých” vecí, ako aj rôznych drobností. Zvykli sme si na domácich pomocníkov, rýchly prístup k informáciám prostredníctvom internetu, ako aj na pohodlné nákupy objednávaním z domu a s dopravou až k dverám. Nikdy nebolo nakupovanie také jednoduché, ako je teraz. Môžu nám materiálne veci pomôcť k šťastnejšiemu životu?

Nedávno sme mali doma návštevu, kamarátku s manželom. Vyžarovala z nich láska a spokojnosť. Viem, takých párov je viac. Jedno ma však na nich veľmi zaujalo. Priniesli nám krásny a originálny darček, na ktorom bolo vidieť, že si ozaj dali záležať. Nebola to iba nejaká vec, za ktorú sa zaplatí a prinesie sa, aby sa nepovedalo. Na tento darček si treba nájsť čas. Dostali sme záhradku, a nie hocijakú. V plastovej nádobke bol šalát, v ktorom boli napichané na špáradlách vajíčka s cherry paradajkami a vyzerali ako hríbiky. Na drevených paličkách sa zase vynímali kvietky vytvorené z paradajok a syra, stonku tvorila jarná cibuľka a nechýbali ani motýliky a z korbáčikov vyrobený plot, ktorý obklopoval šalátovú záhradu. Samozrejme, celá záhradka nám veľmi rýchlo padla na úžitok, hneď sme sa do nej pustili a vyskúšali sme tak kvietky, ako aj plot a hríbiky. Veľmi nás tento milý darček potešil a okrem spomienok máme ešte aj krásnu fotku.

V živote máme prístup k rôznym veciam, takmer všetko sa dá kúpiť “hotové”, už si to iba priniesť domov a uložiť na svoje miesto. Oveľa menej sa zaoberáme vlastnou tvorivosťou a fantáziou, ktorá by mohla vyplniť náš vzácny voľný čas namiesto televízie alebo počítača. Niekedy stačí zasadiť kôstku citróna či namaľovať obrázok. Tieto drobné činnosti zvyknú človeku urobiť veľkú radosť a je možné zapojiť do tejto činnosti celú rodinu. Deti sa budú radovať, že ich citrónik rastie a naučia sa tešiť z jednoduchých vecí. Umenie je tešiť sa z maličkostí a vychutnávať si život v prítomnosti. Netreba sa upínať na minulosť, ani veriť, že nám šťastie prinesie až drahá kabelka alebo väčšia výplata.

Krásne je pozerať sa na život z pohľadu detí. Kto má dieťa alebo mladšieho súrodenca, určite mi dá za pravdu. Dieťa si všimne, že na oblohe svieti mesiačik, ešte ho aj pochváli, aký je krásny. Alebo pozoruje vtáčika na zábradlí balkóna. Neunikne mu ani melodická pesnička, na ktorú hneď vymyslí nejaký tanček. Veci dokáže využívať na rôzne účely, takmer každá zbytočnosť v domácnosti má zrazu zmysel. Stačí mu rodičovská láska a ľudia, s ktorými sa môže od srdca smiať. Veď čo je krajšie ako detský smiech?

Venujeme sa zdanlivo podstatným veciam, pri ktorých si nahovárame, že patria k prioritám. Zabúda sa na rodinu, priateľov, lásku a radosť. Pokúsme občas skutočne “vypnúť” a vychutnávať si prírodu, teplo domova, chvíle oddychu. Tešme sa viac. Usmievajme sa. Treba si nájsť čas aj na seba a najbližších a vnímať ich celou svojou osobnosťou, nie iba neprítomne sedieť a myslieť na starosti, ktoré sa tým aj tak nevyriešia. Každý máme iný zaručený recept na uvoľnenie mysle, každý sme iný. Mne pomáha vypnúť posilňovňa a písanie. Odľahčujú mi myseľ, ktorá je potom schopná naplno vnímať svet.

Nie je dôležité, koľko peňazí máme, ale ako s nimi zaobchádzame. Nie je podstatné, kde sme, ale s kým. Žime v prítomnosti a užívajme si všetko, čo nám život ponúka. Možností je skutočne veľa. Nedávajme si podmienky, kedy budeme šťastní. Nebude to potom, šťastný deň je práve dnes. Každý spôsob, ako užitočne a s láskou vyplniť čas, sa ráta. Každá aktivita, ktorá vytvára pridanú hodnotu, či už pre nás alebo našich blízkych, je úžasná. Tešme sa, ako najlepšie vieme, smejme sa od srdca a rozdávajme radosť ďalej, potom sa k nám bude rada vracať naspať.

Zuzana Jančoková pre RealWoman

Čo zásadné nám nesmie tieto Vianoce chýbať, aby sme prežívali radosť?

Ak ste začali premýšľať nad tým, či je univerzálna odpoveď na otázku z titulku, môžem smelo povedať, že je. Akurát… a isto ste čakali aj nejaký háčik. A ten spočíva v tom, že každý z nás potrebuje na prežívanie subjektívnej radosti jednu zásadnú vec, a tou je ZMYSEL vlastného života. Môže to znieť paradoxne, ale môžete vlastniť čokoľvek a vyskúšať hocičo, skutočnú radosť vám to neprinesie, pokým nebudete mať pocit, že sa venujete zmysluplnej činnosti. Bez splnenia tejto podmienky nedokážete v sebe naakumulovať pocit šťastia a spokojnosti, nech by ste robili čokoľvek. Rovnako, ako nefunguje, že bohatí ľudia sú tí šťastnejší…

Čo je zmyslom ľudskej existencie?

Sociológovia varujú, že narastá existenciálna frustrácia a nezmyselnosť života, ktorá sa začína dotýkať nielen jednotlivcov, ale dokonca celej spoločnosti. Prejavuje sa hlavne sociálnou izoláciou a povrchnou komunikáciou, ktoré formujú z človeka – napriek množstvu technologických výdobytkov – najosamelejšieho tvora tejto planéty. Deje sa tak napriek tomu, že všetci dobre vieme, že najhlbšou ľudskou potrebou a zároveň jedným z hlavných ľudských motívov je potreba niekam patriť, byť vo vzťahu, byť proste „ukotvený“.

Práve počas vianočných sviatkov je táto potreba najvypuklejšia. Keď tak sedíte viacerí za sviatočne prestretým stolom a myslíte na tých, ktorí už pri ňom s vami sedieť nemôžu, ste vo výhode. Prestavte si, že niekto si ani nechce k stolu sadnúť, lebo nemá s kým. Je sám, niet nikoho, s kým by sa podelil o radosť, ktorú napokon ani nemôže bez tých druhých precítiť.

Spolupracujem s klubom seniorov Pohoda v Stupave, kam chodím prednášať a s láskou hovorím komunite schádzajúcich sa seniorov „moji drahí starčekovia“, lebo vlastných už nemám a oni si ma adoptovali. Sú to ľudia s veľkými srdcami a veľmi činorodí počas celého roka. Počas adventu zameriavajú všetko úsilie na výrobu vianočných ikebán so sviečkami. Chodia nimi obdarúvať starých ľudí do Domova dôchodcov, kde ich žije 250 a mnohí sú úplne opustení a nikto za nimi nechodí. Viete si predstaviť, čo spôsobí, keď sa skupinka seniorov, ktorí žijú život „tam vonku“ vyberie za „tými za múrmi“? Za sprievodu harmoniky pri obdarúvaní má vzniknuté dojatie rozmer nefalšovanej spolupatričnosti.

Pre mňa je táto ušľachtilá činnosť potvrdením, že šťastie je vedľajším efektom zmysluplných skutkov. Ak by sme chceli dumať nad tým, ako rozlišovať pravé a nepravé zmysluplné motívy našich činností v dnešnej pomýlenej dobe orientovanej na výkon a konzum, môžeme si pomôcť týmto príbehom o šťastí:

Istý bohatý muž požiadal Sengaia, aby mu predpísal pre šťastie rodiny niečo, čo by si uchovali z generácie na generáciu.Sengai si vypýtal kúsok papiera a napísal: „Otec zomrie, syn zomrie, vnuk zomrie.” Na to sa bohatý muž nazlostil. „Prosil som vás, aby ste mi napísali niečo pre šťastie mojej rodiny! Prečo si robíte zo mňa žarty?”„Nemal som v úmysle posmievať sa ti,” vysvetľoval Sengai. „Keby zomrel tvoj syn skôr ako ty, veľmi by ťa to zranilo. Keby zomrel tvoj vnuk skôr ako tvoj syn, obidvom by vám to zlomilo srdce. Ale keď tvoja rodina generácia po generácii vymrie, tak ako som to myslel, potom bude váš život plynúť celkom prirodzeným spôsobom. A to považujem za pravé šťastie.”

Keď sa nad pointou skutočne zamyslíme, musíme uznať, že svojím spôsobom je požehnaním stratiť rodičov, a nie deti…

Čo si skutočne priať?

Keď premýšľate nad tým, ako lapiť počas najkrajších sviatkov v roku šťastie pre seba, skúste si pomyslieť, aké to bude, keď sa budeme k sebe navzájom správať taktne, tolerantne, pozorne a s rešpektom. Vôbec nič nás to nebude stáť a bude to fungovať kedykoľvek, nielen pri rozžiarenom stromčeku. Je už otrepané hovoriť, že skutočná hodnota darčeka je tá nevyčísliteľná, ale nie je to skutočne tak? Načo nám je darček, ktorý je síce drahý, ale nemá pre nás tú pravú cenu, ktorou by nám ten, kto nás obdarúva, dal najavo, ako mu na nás záleží a čo pre neho znamenáme?

A keby ste mali pochybnosti, či vám k vianočnej idylke niečo nechýba, spomeňte si, čo tvrdieval Berthold Auerbach: „Kto nie je spokojný s tým, čo má, nebol by spokojný ani s tým, čo by chcel.“

Prajem vám, aby ste nielen vo sviatočné dni mohli prežívať silu blízkosti ľudí a nachádzali všade okolo seba lásku.

Od srdca

Janette Šimková pre RealWoman

Ste kuchárkami svojho života, vyberte si ingrediencie

Denne počúvam príbehy ľudí ocitajúcich sa na križovatkách života. Premýšľajú, kam sa vydať, ktoré riešenie by bolo najsprávnejšie. Niekedy majú pocit, že blúdia životom, nevedia, čo chcú. Inokedy si myslia, že si zle vybrali alebo niečo zmeškali, nejakú príležitosť. A potom stretávam takých, ktorí majú vždy úsmev na tvári a iskričky v očiach. Aký je medzi nimi rozdiel? Tí druhí milujú svoj život a sú šťastní. Existuje vôbec niečo ako recept na šťastný život? Návodov je hneď niekoľko. Mňa však zaujal jeden z nich: Rob prácu, ktorá ťa baví a stretávaj sa s ľuďmi, ktorých máš rada.

Týmto sa aj riadim. Mám prácu, ktorú zbožňujem a okolo seba ľudí, na ktorých mi záleží. Ak robíme prácu, ktorá nám dáva zmysel a vnútorne nás napĺňa, vtedy máme pocit, že sme na našej životnej križovatke správne odbočili. V mojom živote hrajú veľmi dôležitú úlohu ľudia, s ktorými som sa stretla. Myslím si, že každý človek môže byť mojím učiteľom. V pozitívnom, ako aj negatívnom zmysle. Ak stretnem niekoho, kto mi nesedí, proste, nie je tam tá chémia, poviem si, fajn, aj tento človek mi má čo dať, minimálne to, že si uvedomím, tak takto skončiť nechcem. Pri stretnutí s ľuďmi, z ktorých mám dobrý pocit, je každé stretnutie veľmi obohacujúce a odchádzam z neho v skvelej nálade.

Myslím si, že nikdy nie je neskoro na zmenu. Vždy sa môžeme rozhodnúť, že chceme žiť inak. Skúste si odpovedať na otázku: Pri akých činnostiach, ktoré robím, sa cítim šťastná a naplnená?

Napíšte si to na papier, budete mať viac jasno v tom, čo chcete robiť a čo vám prináša radosť.

Ja sa denne učím zabúdať na predsudky, ktoré ma nikam neposúvajú, práve naopak, brzdia. Učím sa ich jednoducho neriešiť. Kráčam po meste, v ušiach mám slúchadlá s hudbou, na ktorú mám práve chuť, možno sa aj pohybujem tanečným krokom, no cítim neskutočnú radosť a slobodu. Rozhliadam sa po okolí a pritom sa usmievam. Učím sa užívať si život a tešiť sa z maličkostí. Niekedy je jedno, čo robíte, ak sa pri tom cítite šťastní. Je vám v niekoho spoločnosti dobre? Tak sa s ním/ ňou stretávajte. Veď o čo ide v živote? Šťastie je len v okamihoch. Čítala som úžasnú myšlienku od Friedricha Nietzscheho: „Smrťou sme si istí, tak prečo nebyť veselí?“

Úsmev. Tak málo stojí a tak veľa znamená. Aký pocit to vo vás vyvoláva, ak sa na vás niekto usmeje? Čím viac úsmevov rozdáte, tým viac podporíte náladu ľudí okolo seba a čím lepšie naladených ľudí budete vo svojom okolí mať, tým lepšie sa budete cítiť aj vy sami.

Predstavte si, že pred vami je veľký hrniec, máte na výber kopec ingrediencií a idete uvariť ten najlepší obed, aký viete. Namiesto obeda to však bude váš život a ingredienciami nech sú možnosti, ktoré vám ponúka. To, ktoré z nich si vyberiete a v akom pomere, závisí len a len od vás. Ste šéfkuchármi svojich životov, tak si ich uvarte podľa vlastných predstáv!

Keep Smiling,

Lucia Stašeková pre RealWoman