realwoman_singletasking

Multitasking znižuje vašu inteligenciu

.

Standfordská univerzita robila výskum a zistila, že ľuďom, či už mužom alebo ženám sa znižuje IQ, keď sa snažia multitaskovať (vykonávame viac úloh naraz). Multitasking si práve ženy častokrát prisvojujú ako svoju prednosť. Vraj vieme robiť dve alebo niekoľko vecí naraz. Výskum dokázal, že multitasking neexistuje. Ženy len vedia jednoducho robiť veci a meniť úlohy rýchlejšie ako muži.

Tak, ako nevieme myslieť na dve veci či myšlienky naraz, tak nevieme ani robiť dve veci naraz. Len si to myslíme, lebo to robíme veľmi rýchlo. Nevšimli sme si, že v čase aj tak buď robíme jedno, alebo druhé. Nevieme však oboje robiť naplno a aj naraz, hoci zmena aktivity môže byť len v sekundách. Vieme medzi aktivitami vraj veľmi rýchlo prepínať. A tam nastáva ten problém. Výskum to neodporúča, lebo vraj z toho hlúpneme.

“Keď sme v situácii, keď k nám prichádzajú informácie z niekoľkých zdrojov z okolitého sveta alebo z našej pamäte, nedokážeme určiť a vybrať to, čo je skutočne relevantné pre náš súčasný cieľ.”  hovorí profesor psychológie, pán Wagner, “Zlyhanie identifikácie priorít znamená, že ste boli spomalení týmito nepodstatnými informáciami.”

Keď multitaskujeme, vždy jedna činnosť trpí na úkor tej druhej. Ak napríklad pri varení telefonujete, tak sa nikdy naplno nesústredíte ani na telefonát, ani na varenie. Keď sa chcete sústrediť na to, čo hovoríte, na chvíľu prestanete s varením. A keď vám niečo prihára na sporáku, tak sa nesústredíte na rozhovor. Jedno ani druhé však nerobíte naplno, trvá to väčšinou dlhšie, alebo to ovplyvní výsledok, či už kvalitu konverzácie, alebo kvalitu varenia. A neužívate si to, lebo sa náhlite a iba bezmyšlienkovite určitú činnosť vykonávate. V konečnom dôsledku nám to trvá dlhšie a to ponáhľanie nám vytvára podvedomý stres. Iba jednu aktivitu totižto vieme robiť v jeden moment úplne na 100%. Každá z nás má takýchto príkladov v živote nesmierne veľa.

Prečo sa tým vôbec zaoberať?

.

1. Multitasking nás učí zlým návykom

Prvý dôvod je ten, že nám multitasking znižuje našu inteligenciu tým, že podporuje návyk prerušovať a nedokončovať aktivity a úlohy. Sústredenosť a kvalita práce tak klesá. Nezískame ani čas navyše, lebo v konečnom dôsledku nám to trvá dlhšie, len si myslíme, že sme rýchlejší, lebo rýchlo meníme úlohy a zacielenie pozornosti.

Je to, ako by ste bežali beh na 100 metrov a v strede behu si zmyslíte, že sa napijete vody. Prospeje to výsledku? Asi nie, spomalí vás to, zníži to vaše vypätie síl a naruší to vašu koncentráciu. Určite dobehnete do konca, ale nie ako prvá a určite nie s najlepším možným časom či osobným rekordom. A navyše z toho asi pravdepodobne nebudete mať pocit eufórie, nadšenia a radosti, lebo ste nemohli dať svoj najlepší výkon a užiť si silu energie, ktorá sa pri 100-percentnom výkone vytvorí.

A takto sa v živote multitaskingom ochudobňujeme o plnohodnotné momenty, progres a schopnosť byť stopercentne prítomná a sústredená na jednu aktivitu. Má to niečo do seba.

2. Multitasking nám nepomáha vytvárať viac hodnoty a kvality

Druhým dôvodom, prečo by ste mohli zvážiť tento prieskum a myšlienky, je ich zásadný vplyv na váš time manažment – keď máte pocit, že neviete, ako ubehol deň a vy ste vôbec nestihli to, čo chcete, alebo ste zo svojej práce vystresovaná, nestíhate a ste zasypaná povinnosťami, tak riešením nebude multitasking, ale single tasking (vykonávanie jednotlivých úloh postupne). Uvedomíte, že ak chcete niečo robiť na 100%, vložiť sa do toho na 100% a mať aj výsledok na 100%, musíte sa na to na 100% sústrediť. Odskakovanie, prerušovanie činnosti, zmena toku energie tomu vôbec nepomáha.

Celý single tasking je založený na tom, že si stanovíte úlohy či činnosť a vykonávate iba jednu úlohu, pre ktorú si vyhradíte aj presný časový úsek, počas ktorého ju zrealizujete. V tento časový úsek, nebudete vykonávať nič iné, iba tú úlohu a nezmeníte činnosť, dokým nedokončíte úlohu.

Ak som si napríklad počas dňa vyhradila čas 3 hodiny na písanie knihy, tak počas tohto času bude môj mobil vypnutý, nebudem chodiť na Facebook a nebudem čítať svoje emaily. Každé takéto odbehnutie k inej činnosti narušuje váš tok energie a sústredenosti. Oveľa dlhšie vám trvá sa vrátiť naspäť k pôvodnej úlohe a to je dôvod, prečo multitasking trvá aj tak dlhšie.

Ak ste so svojimi deťmi, tak sa im venujte na 100%. Deti to nesmierne cítia, keď ste pri nich iba fyzicky, ale nie ste prítomní, ako sa hovorí, duchom. Vlastne tam skutočne nie ste, lebo vaša sústredenosť je rozštiepená.

Poznáme to aj v partnerstvách, kde pri všetkých povinnostiach a rýchlom životnom štýle, zostane málo času na vzájomné rozhovory. A aj tak sa nie vždy vieme dostať zo svojich hláv, riešime, čo sa deje v práci alebo sme na mobile, či druhého partnera nepočúvame aktívne. Každý to už zažil, keď ste sa s niekým rozprávali, ale vedeli ste, že ten druhý vás vlastne nepočúva, iba tam je fyzicky, ale nie je plne prítomný. To je multitasking, resp. porucha sústredenosti v priamom prenose v našich vzťahoch. Multasking zrýchľuje vašu myseľ a to prispieva k jej preťaženosti, napätiu a nepokojnosti.

Keď príliš multaskujete, tak sa narúša vaša sústredenosť a má to vplyv na kvalitu vašej práce,  vzťahov, zdravia a života.

3. Multitasking nás uväzňuje v našej mysli

Multitasking má väčšiu tendenciu držať nás v našej mysli viac než v prítomnosti. Multitasking si vyžaduje veľké zapojenie mysle a uniká nám prítomný okamžik a zážitok ako taký. Nevieme si to jednoducho vychutnať, nemáme čas pozorovať, vnímať, vychutnávať si to a prežívať to celým naším bytím. Tam vzniká stres a život nám uniká pomedzi prsty.

Ako sa oslobodiť od multitaskingu

  1. Jednoducho s ním prestaňte. Na každú úlohu a činnosť si vyhraďte samostatný a vymedzený čas a naplno si to vychutnajte. Život bude pokojnejší a radostnejší.
  2. Robte single tasking- vykonávajte jednu úlohu v jeden moment, nie viac a neprestaňte s ňou, kým ju nedokončíte. Single tasking buduje disciplínu.
  3. Buďte na 100% prítomná, keď niečo robíte, nerozptyľujte sa inými aktivitami a úlohami. Eliminujte možné rozptýlenia (vypnite zvonenie na mobile, zavrite okno s emailami alebo Facebookom, upovedomte kolegov alebo partnera, zavrite sa do samostatnej miestnosti atď.) a vytvorte pre seba ničím nerušené prostredie.
  4. Začnite cvičiť jogu a naučte sa koncentrácii, lebo pri cvičení nemáte šancu riešiť niečo iné, ale iba svoje telo.
  5. Začnite spievať, lebo spev vás tiež núti byť tu a teraz, aby ste zaspievali všetky tóny. Skvelý tréning a radostná aktivita :).
  6. Menej je viac aj v tomto prípade. Keď naraz robíte menej, vytvoríte viac radosti, hodnoty a väčšiu kvalitu.
  7. Čas je jediná komodita, ktorá sa nedá kúpiť a vrátiť späť. Neoberajte sa o čas a zážitok kvôli multitaskingu. Začnite žiť tu a teraz a vychutnávajte si to, čo robíte.
  8. Meditujte viac, aby ste vedeli vyčistiť myseľ, zharmonizovať telo a napojiť sa na svoju dušu.

Čo si myslíte vy? Teším sa na vaše komenty,

Katarina Zacharová

.

.

Ako komunikovať bez zábran a naladiť sa na spoločnú vlnovú dĺžku

„Naše očakávania nám sťažujú život a rozhovory s druhými ľuďmi. Očakávame, že sa ľudia okolo nás budú správať istým spôsobom, že budú robiť či hovoriť to, či ono. Sme sklamaní alebo sa hneváme, keď niekto nepovie alebo neurobí to, čo sme čakali. Myslíme si, že je to jeho vina. Je to problémový človek a mal by sa zmeniť, aby vyhovel našim nárokom.

Ľudia okolo nás sa však správajú podľa toho, akí sú, a nie tak, ako by sme si priali. Komunikáciu s druhými si môžeme uľahčiť, keď zľavíme zo svojich nárokov a vzdáme sa svojich očakávaní. Je potrebné nechať druhých, nech sú iní. Tak dovolíme aj sami sebe, aby sme boli takí, akí sme. Keď prijmeme svoj náprotivok s celou jeho odlišnosťou, prijmeme aj seba. Potom sa nachádzame v bode, keď môžeme spolu skutočne hovoriť“

Týmito riadkami končí kniha komunikačnej koučky Barbary Berckhan, ktorá sa viac ako 20 rokov venuje problematike komunikácie.

Rozhodla som sa jej úvahou, ktorou zavŕšila svoju podnetnú a inšpiratívnu publikáciu Komunikace bez zábran, začať článok, lebo trefne vystihuje, čo možno od knihy očakávať.

V komunikácii platí základné pravidlo

„Nezáleží na tom, ako sú slová mienené. Záleží na tom, ako ich pochopia druhí.“

Kto rozhoduje, ako niečo pochopíte? Samozrejme, že vy rozhodujete, ako chcete chápať slová svojho náprotivku a čo majú jeho slová znamenať. Váš mozog interpretuje zvuky, ktoré ten druhý vydáva. Bez ohľadu na to, ako to váš partner v komunikácii myslel, vyložte si jeho slová, ako chcete. A, pravdaže, buďte k sebe láskaví. Vyberte si taký výklad, ktorý vás netlačí k múru. Vyložte si slová svojho partnera pozitívne. Prečo? Pre radosť zo života. Chcete predsa happy end, a nie verbálnu vojnu. Chcete spoluprácu, a nie svár. Prajete si príjemné spolužitie, nie nepríjemné hádky – domnieva sa odborníčka, ktorá sa vo svojej praxi zaoberá tým, ako riešiť problémy s druhými ľuďmi.

Barbara Berckhan sa v knihe zameriava práve na to, akým spôsobom majú ľudia spolu hovoriť, aby si vytvárali medzi sebou dobré vzťahy. Čitateľa prevádza tým, ako si od prvého okamihu vytvárať pozitívny vzťah k druhému človeku, či už s ním sedí hodiny pri cestovaní alebo je to kolega, s ktorým spolupracuje každý deň, či susedka z vedľajšieho bytu alebo partner, s ktorým zdieľa spoločnú domácnosť.

Ako vlastne dobrý vzťah vyzerá?

Ak sa domnievate, že porozumenie s druhými je v podstate vecou šťastnej náhody, autorka vás vyvedie z omylu. Dobré vzťahy a vzájomné porozumenie nie sú vecou náhody a šťastia.

Všetci môžeme vedome a zámerne vytvárať podmienky dobrej komunikácie vďaka 5 jednoduchým nástrojom:

1. Pozornosť – ako druhým ukázať, že ich pozorne vnímate.

2. Kontakt – ako môžete nadviazať dobrý kontakt s neznámymi ľuďmi.

3. Spoločná vlnová dĺžka – ako dokážete pristupovať k druhým bez napätia.

4. Uznanie – čo je a čo nie je skutočné uznanie.

5. Diplomacia – čo vďaka nej môžete dosiahnuť.

Tieto pravidlá komunikácie skutočne pomáhajú ľuďom pri tom, aby dobre vychádzali s ostatnými – môžete sa o tom presvedčiť na vlastnej koži. Na ich uplatnenie nikto nepotrebuje nijaké špeciálne vzdelanie, stačí ich aplikovať do praxe jedno za druhým a vytvoriť si tak základy, na ktorých stojí srdečný vzťah naplnený vzájomným porozumením.

Základné pravidlá komunikácie

Komunikácia nikdy neznamená monológ alebo umenie presvedčiť druhých o svojej pravde, ale vidieť sa v druhom ako v zrkadle a ako pri tanci nájsť s ním spoločný rytmus myšlienok a reči. Vďaka tejto knihe získate výborné lekcie na to, aby ste komunikovali bez zábran, napätia a tiež bez toho, aby ste stratili svoju tvár. Práve naopak, vďaka príkladom zo života a ukážkam dialógov pochopíte, ako nadobudnete presvedčivosť. Nebudete pri tom musieť svoje pravdy iným vsugerovávať, ale stanete sa partnermi „na spoločnej vlnovej dĺžke“.

Barbara Berckhan zostavila prehľad toho, čo je kľúčové pri ľudskej interakcii:

✓ Naša pozornosť sa obracia tam, kde nachádzajú atraktívne podnety. Keď je niečo príliš jednotvárne a fádne, pozornosť strácame.

✓ Je vašou voľbou, čo poviete.

✓ Nemôžete však určiť, ako na to váš náprotivok zareaguje.

✓ Nie je kooperácia bez komunikácie.

✓ Najprv ľudia, potom veci.

✓ Nezáleží na tom, ako sú slová mienené. Záleží na tom, ako ich partner v rozhovore pochopí.

Je skutočné umenie spájať úprimnosť s diplomaciou a práve ona je stratégiou prevahy, lebo s jej pomocou môžeme suverénne obhajovať svoje stanovisko bez toho, aby sme z druhých robili porazených.

Niekoľko ukážok z knihy Komunikace bez zábran

Nie, a just nie!

Práve pre tých, ktorí túžia po sebaistote, je diplomacia veľmi užitočný nástroj. Kto si nedôveruje a nevyjadrí vlastné priania a potreby, pre toho je väčšinou tiež ťažké povedať nie, stanoviť druhým primerané hranice.

Aj ja občas trpím neschopnosťou povedať nie. Všimla som si, že mi zaťažko padne ľudí odmietať. A povedať nie, to s odmietnutím tak nejako spájam. Keď je moja sebaistota pod bodom mrazu, príliš často poviem áno a neskôr sa sama na seba hnevám, že som už zase niečo (termín, prácu) sľúbila, hoci som to vlastne chcela odmietnuť.

V takýchto chvíľach mi pomáha krátka prestávka, kedy sa môžem sústrediť. Som sama, bez ďalších oponentov a ide mi len o jednu otázku: Čo je pre mňa správne, čo vlastne chcem? Keď vidím, že by som radšej chcela povedať nie a zároveň sa cítim neistá alebo zablokovaná, vytiahnem z vrecka svoje diplomatické náradia.

Diplomatická rétorika mi pomáha ľahšie vysloviť odmietnutia. Skôr sa odvážim povedať nie, keď ich môžem zabaliť do priateľskej „vaty”. Je to síce stále nie, ale vďaka diplomacii zasiahne len určitú obmedzenú oblasť, totiž vec, o ktorú práve ide, nie osobu. Nechcem odmietať žiadateľa osobne, len jeho prosbu. Čo z toho „vylezie“, je rétorický „dvojplošník”: áno k osobe, nie k veci.

Tu je inšpirácia z knihy, ako takú dvojakosť môžete vyjadriť slovami.

Diplomatický prebal odmietnutia

Skôr ako niečo poviete, vložte medzi slová krátku pauzu, sústreďte sa a uvedomte si, o čo vám naozaj ide. Ak zistíte, že chcete povedať nie, potom si v duchu dajte dovolenie urobiť to. Pri všetkej diplomacii si dajte záležať, aby vaše nie bolo počuť. Ponúkam niekoľko diplomatických formulácií, ktoré vyjadrujú, že rešpektujete svoj náprotivok, ale súčasne hovoríte nie.

„Viem si predstaviť, že v tej veci potrebuješ pomoc. Ale ja ti cez víkend nepomôžem, pretože už mám na oba dni program.”

„Skvelé, že si pri tom myslel na mňa. V princípe sa rada zúčastním. Ale tentokrát to, bohužiaľ, nejde, škoda. Bolo by však pre mňa fajn, keby si ma aj naďalej nechal vo svojom zozname.”

„Je pre mňa ťažké povedať to, pretože sa ťa v žiadnom prípade nechcem dotknúť. Ale rozhodla som sa, že už sa s tebou nebudem stretávať.“

„Máte pravdu, ten nový program je na prvý pohľad trochu mätúci. A je milé, že sa ma pýtate, či vám môžem pomôcť. Bohužiaľ, nejde to, pretože som plne vyťažená inými úlohami. Mám návrh: Spíšte svoje otázky a porozprávame si o tom pozajtra.”

„Áno, z vášho pohľadu je to určite jedinečná šanca. No ja to vidím inak, a preto odmietnem. Avšak vďaka za opýtanie.”

Nemusíte svoje NIE obaliť do podrobného vysvetľovania. Príliš veľa slov pôsobí dojmom, že sa snažíte ospravedlňovať. To by pre vášho partnera v rozhovore mohlo byť dôvodom, aby proti vášmu odmietnutiu bojoval.

Za dlhým vysvetľovaním je často nádej, že nás druhí pochopia a naše odmietnutie akceptujú, keď podrobne objasníme svoje dôvody. Nie je však dôležité, aby niekto iný dal nášmu odmietnutiu požehnanie. V takýchto situáciách potrebujeme predovšetkým svoj vlastný rozum a vnútorný súhlas s tým, čo chceme a čo nie.

Dokážete úprimne a diplomaticky komunikovať? Alebo sa stretávate s nepochopením a konfliktami?

Kedy ste sa naposledy s niekým nezhodli?

Máte problém viesť komunikácie s ľuďmi, ktorí sú iní ako vy?

Rozhovor pre RealWoman pripravila Janette Šimková

Superžena alebo ako riadiť podnik menom rodina

Poznáte ten pocit, keď večer padáte úplne vyčerpaná do postele, lebo váš pracovný deň trval v podstate namiesto ôsmich hodín takmer osemnásť? Zmáha vás únava, ale vy sa ešte premôžete a vyvešiate bielizeň, nachystáte deťom veci do školy či poupratujete obývačku, alebo umyjete riad. Neustále vám víri hlavou, čo všetko je ešte potrebné urobiť a keď to nespravíte vy, tak si na vás práca aj tak zajtra počká. Pripadáte si aj vy niekedy ako naprogramovaný robot – ak ho niekto vyruší, tak zavrčí a prevalcuje všetko, čo mu stojí v ceste, aby dokončil svoju misiu?

Nedávno som mala jeden zaujímavý rozhovor s kamarátkiným manželom. Keďže je cudzinec zo západnej Európy, náš rozhovor prirodzene smeroval k porovnaniu našich kultúr, života u nás a u nich. Zistila som, ako veľmi sa naša slovenská mentalita líši od tej západoeurópskej. Kritický postoj vyjadril k tomu, ako slovenskí muži vnímajú nás ženy a ako ženy vidia samy seba. Vraj si slovenské ženy myslia, že zvládnu všetko naraz. Za akú cenu však?

Bežný deň v týždni ženy vyzerá tak, že chodí do práce, po deti do školy či škôlky a robí s nimi úlohy. Stará sa o domácnosť, o deti, o manžela a chodí na nákupy alebo varí obedy a večere. V krajine manžela mojej kamarátky by takúto osobu nazvali superženou. Napriek všetkým spomínaným úlohám a činnostiam, ktoré musí žena za deň stihnúť, sa od nej navyše očakáva, aby bola stále milá, usmievavá, krásna, upravená a prítulná k manželovi, ktorý večer v posteli jasne naznačuje, že by už mohol byť aj ten sex :). Celkom prirodzené je, že žena, ktorá je úplne vyčerpaná, prípadne mysľou za sporákom či pri žehliacej doske, „vymýšľa” celý zoznam výhovoriek: ,,Nemôžem, lebo som unavená.. bolí ma hlava.. musím ešte umyť riad..’’ Manžel sa tak cíti ako posledné koleso na ,,voze”. Ak sa však žena rozhodne zaprieť a pristúpi na manželovu iniciatívu, v hlave jej už blikajú neutíchajúce kontrolky: ,,Pozor, pozor, riad neumytý, bielizeň nevyvešaná, oblečenie deťom na ráno nenachystané, manžel na služobku nepobalený…”

Najhoršie na tom je, že popri všetkých celodenných povinnostiach sa málokedy stíhame venovať deťom. Skutočne sa im venovať, nielen byť v ich okolí. Porozprávať sa s nimi, zahrať si s nimi hru alebo ich zobrať na výlet. Zároveň potrebujeme mať aj čas na seba, venovať sa svojim záľubám. Aké by mohlo byť na to riešenie? Jesť sa musí. Aj pracovať, starať sa o domácnosť a učiť sa s deťmi je potrebné. Z čoho teda môžeme ubrať?

Možno by sa z času na čas každá z nás mala seba samej opýtať: Čo je pre mňa v živote skutočne dôležité?

Pre mňa je to rodina, ktorej chcem venovať čas. Náš spoločný čas s deťmi, s manželom chcem stráviť zmysluplne- aktivitami, ktoré nás robia šťastnými. Potom budeme šťastní aj doma, s manželom a deťmi. Chcem sa s deťmi hrať. Porozprávať sa s manželom. Vypočuť si deti, aké mali v škole zážitky. Poradiť im. Dokázať manželovi, že nie je na poslednom mieste v rebríčku denných aktivít. Nájsť si čas iba pre seba. Keď si stanovíme naše priority, potom nám to doma môže fungovať. Ostatné aktivity sa dajú prenechať na iných, prípadne ich nebrať až tak vážne. Čo by sa stalo, ak by sme občas jedli cestoviny alebo rožky? O niektoré práce sa môžeme podeliť so svojím manželom. O deti by sa však mala starať matka, vychovávať ich a naplno sa im venovať. Z toho mi vyplýva, že na prvom mieste môjho rebríčka je úloha matky a manželky.

Ďalším vplyvným faktorom sú financie. Máloktorá z nás si môže dovoliť paniu na upratovanie alebo si jednoducho nevie predstaviť mať cudziu osobu vo svojom dome. Potom by riešením mohlo byť- ubrať zo svojich nárokov, nebrať život až tak vážne a určiť si priority. Nové módne kúsky či drahý nábytok počkajú, väčšiu hodnotu má určite čas strávený s rodinou. Koľko ľudí by sa tým stalo šťastnejšími? A koľko manželstiev by sa zachránilo?

Skúste si uľahčiť život a nájsť spôsob, ako na to. Každá sme iná, máme iné povinnosti a zvládame určitý záťažový stupeň. Závisí len od nás, ako si život zariadime, kde urobíme kompromisy a kde by sme kompromisy robiť nechceli. Venujme sa činnostiam, ktoré nás robia šťastnými a dávajú nám zmysel. Byť superženou nie je vždy to pravé orechové. Načo klásť na seba toľko nárokov?

A tak najdôležitejšiu otázkou, ktorú si treba zodpovedať, zostáva:

Čo je pre mňa v živote skutočne dôležité?

Ako to funguje u vás doma? Máte čas na seba, deti a na manžela?

Ako zvládate všetky povinnosti?

Budeme sa tešiť, ak sa s nami podelíte o vaše skúsenosti a riešenia.

Zuzana Jančoková pre RealWoman