Vaša vášeň pre niečo je hodná každého rizika. Loreena McKennitt.

Veľakrát úspešné príbehy iných ľudí vnímame ako niečo, čo sa udialo zrazu a rýchlo. Vidíme iba konečný výsledok a ignorujeme cestu, ktorú k nemu museli prejsť. Keď sa prizrieme na ich príbeh trochu bližšie, uvidíme, že je za tým oveľa viac, ako sa len zdá: odhodlanie, odriekanie, prekážky, riziko, tvrdá práca a odvaha nasledovať svoje vášne.

Pre niektorých to môže vyzerať tak, že Loreena McKennitt sa stala hviezdou zo dňa na deň, ale ona by sa na tom iba zasmiala. V skutočnosti, skoro celých 20 rokov na sebe pracovala, študovala, trénovala, šetrila, skúmala a učila sa. Posúvala sa dopredu jeden krok za druhým. V konečnom dôsledku bola ochotná urobiť niečo, čo veľa ľudí neurobí, riskovať kvôli svojej vášni.

Jedinečný a inšpirujúci príbeh speváčky, hudobníčky Loreeny McKennit je dôkazom toho, že tvrdá práca, húževnatosť a hlavne láska k tomu, čo robíte, vás raz dovedie do vytúženého cieľa. Jej príbeh nás učí tomu, že „žiť“ svoje vášne si veľakrát vyžaduje odvahu vziať na seba aj riziko.

Po skoro viac ako dvadsaťročnej kariére by sme mohli usúdiť, že Loreena McKennit je už na svetovom vrchole keltskej populárnej hudby: 13 miliónov predaných albumov, katalóg šiestich štúdiových cédečiek, svetová základňa fanúšikov s multiplatinovým predajom od Turecka až po Nový Zéland. A dostatok ocenení, aby nimi zaplnila izbu.

Loreenin príbeh nie je v hudobnej brandži typický. Klasický príbeh speváka, ktorý tvrdo na sebe pracuje, vystupuje v kluboch, až v jeden deň ho ako zázrakom uvidí vystupovať agent alebo producent a objaví ho, dostane kontrakt, sprievodný tím a dohodu s Pepsi. Aj keď Loreena tvrdo na sebe pracovala, vystupovala v kluboch, v štúdiách po celej Kanade, odkiaľ pochádza, neprerazila však vďaka agentovi, ale vďaka sebe samej. Všetko vsadila na svoj talent a riskovala. Ten úspech bol nielen jej ocenením, ale ocenením aj jej komunity, ktorej dávala tak veľa.

Niekde treba začať a hlavne treba na sebe „makať“

Keď bola Loreen mladá, uvažovala o kariére veterinára, ale vždy ju to ťahalo hlavne k hudbe. Vďaka jej írskym a škótskym predkom písala hudbu, ktorá sa uberala práve tým smerom – jemné, smutné, éterické tóny keltských piesní a príbehov. V roku 1981 sa presťahovala do Stratfordu v provincii Ontário v Kanade, kde hrala, spievala a skladala hudbu pre lokálny Shakespearov festival. Počas tohto obdobia len vzrastala jej vášeň pre keltskú hudbu, a tak, keď ukončila prácu na festivale, vedela, aký bude jej ďalší krok.

„V roku 1985 som si požičala peniaze na nahrávanie svojej hudby,” hovorí Loreena, „mala som nutkanie zachytiť moju vlastnú interpretáciu hudby, ktorú milujem.” Rodičia jej požičali peniaze, ktoré boli pôvodne určené na jej vysokoškolské vzdelanie, aby zaplatila za produkčné náklady. A tak Loreena išla do nahrávacieho štúdia a jej prvých 9 pesničiek z albumu Elemental bolo na svete. Vyrobila 30 kaziet, z toho niekoľko rozdala priateľom a rozmýšľala, čo urobí s tými ostatnými. A tak sa začalo jej turné pouličnej speváčky.

V piatok noci zvykla cestovať do Toronta, aby už v sobotu ráno na trhu St. Lawrence o 6:30 bola pripravená hrať až skorého rána nasledujúceho dňa. Nedele hrávala v prístave. Tržba nebola zlá. „Ak bolo dobré počasie, za jeden deň som zarobila 600 až 800 USD”. A postupne si tak budovala renomé ako hudobníčka. V pouličných vystúpeniach s občasnými prestávkami pokračovala štyri roky.

„Cestovala som buď autom, inokedy som zasa letela cez celú Kanadu, aby som hrala v klubovniach a začala som si postupne budovať koncertnú šnúru”, hovorí. Niekedy vystupovala aj v knižniciach, kostoloch alebo v mestských halách. Na koncertoch predávala svoje kazety priamo so svojho auta. „Z času na čas som mala neochvejný pocit, že toto je veľmi trendový spôsob, ako začať hudobnú kariéru. Spomínam si na svoju kamarátku, ktorú som nevidela roky, vybehla z obecenstva so slzami v očiach a povedala: „Loreena, to sa dostalo až tak ďaleko?“ A ja som na to povedala: „Vďakabohu, áno,”

Keď príležitosť zaklope na dvere, ona „odklope“ naspäť

Loreeninu budúcnosť určite najviac ovplyvnila ponuka z roku 1988 od Polygramu, jednej z najsilnejších hudobných značiek. Chceli s ňou uzavrieť dohodu o rozvoji jej hudobnej kariéry a boli ochotní zaplatiť 10 000 USD, aby počúvanosť jej hudby rozšírili do sveta. V novembri išla do štúdia, nahrala 3 pesničky a ako štvrtú pridala pieseň s klasickou melódiou, Greensleeves.

Keď sa v januári roku 1989 vrátila do Polygramu, aby sa rozprávali o ďalších plánoch s jej nahrávkou, boli zmätení. „Povedali, že počuli moju hudbu , že sa im páčila, ale nevedia, čo s ňou majú robiť”, spomína Loreena, a jej odpoveď ich zrazila k zemi. „Ja som bola odhodlaná vydať moje ďalšie nahrávky budúci rok, a tak som povedala „žiadny problém“ a navrhla som sa im, že od nich odkúpim svoje vlastné nahrávky”. Ponúkla im splatiť 10 000 USD v dvojtisícových splátkach. „Toto ešte nikto nikdy neurobil. Žena, ktorá mala na starosti oddelenie obchodu, takmer spadla zo stoličky”, hovorí Loreena. Polygram jej predal naspäť jej nahrávky a tri z nich zaradila na svoj nasledujúci album. Loreena sa dodnes smeje na tomto zážitku. „Mala som plán už dávno predtým, ako som ich vôbec stretla. Ja by som pokračovala, nech sa deje čokoľvek.”

Ako tvrdila, ešte v ten rok nahrala tretí album Parallel Dreams a ušetrila dostatok peňazí na to, aby zobrala seba, troch členov kapely a dvoch členov štábu na turné po 30 mestách Kanady. Určité peniaze na svoj koncert získala od Kanadského výboru umenia a zvyšok zaplatila sama. Turné po 30 mestách je neskutočne náročné a vysiľujúce pre každého interpreta, a navyše Loreena nemala žiadnu podporu veľkej nahrávacej spoločnosti, ktorá by manažovala detaily. Bola zodpovedná za každý logistický detail: cestovanie, ubytovanie, kontrakty s promotérmi, médiá, PR, predaj a tak ďalej. Je to obrovský záväzok pre umelca- samouka, ktorý je v tomto biznise menej než 4 roky. Bola to pre ňu škola tvrdých rán a skúseností, ale Loreena sa naučila, že buď „pôjdeš ku dnu alebo plávaj”.

Skladateľka, manažérka, distribútorka v jednom

Asi by ste súhlasili s tým, že hudba je atraktívny biznis. Ale nie vtedy, ak sa každý deň musíte sami motivovať a bojovať o prežitie, ako Loreena. Táto tvrdá škola v tieni žiary hudobného priemyslu ju posunula k vytvoreniu vlastnej značky “Quinlan Road”, pomenovanej podľa jednej dedinskej ulice v Stratforde. Ťažko by sa to dalo nazvať „atraktívnou” prácou, podnikanie riadila zo svojej kuchyne a svoje albumy predávala poštou. „Keď som vydala album, musela som začať so základnými vecami, ako mať knihu účtovníctva a naučiť sa o daniach”, povedala, „zvykla som sedieť sama pri kuchynskom stole, balila som moje kazety, vypisovala príjmové bločky, pretože som si nemohla dovoliť žiadnu pomoc. V roku 1989 som začala zarábať peniaze a v roku 1990 som presunula svoju kanceláriu mimo mojej kuchyne.”

Počas svojho turné po Kanade volala Loreena rôznym manažérom obchodov s nahrávkami, špecializovanými na folkovú a alternatívnu hudbu, a informovala ich, že prichádza do ich mesta. Potom prišla do obchodu na svojom bicykli alebo v Honde Civic s kazetami v rukách a snažila sa vybaviť dlhodobejšiu spoluprácu predaja svojich kaziet na základe poštovej zásielky. „Niekedy som zvykla poslať moje kazety ešte predtým, ako som prišla, dala som im vedieť, kedy som v meste a kedy je môj koncert,” hovorí Loreena.

Na základe svojich skúsenosti s hudobným priemyslom a ľuďmi v ňom, ktorí chceli iba čo najrýchlejšie zarobiť peniaze, sa Loreena rozhodla zostať v hudobnom priemysle podľa svojich vlastných pravidiel. „Rozhodla som sa, že to prehodnotím až vtedy, keď moja kariéra bude stagnovať a budem musieť učiť hodiny klavíra, aby som prežila. Týmto smerom som sa rozhodla ísť iba v tom prípade, ak kvalita a rozsah mojich skúsenosti bude napredovať. V tom prípade si hudba vyberie mňa, nie ja ju”, hovorí Loreena.

Krok za krokom buduje svoj vlastný úspech

Loreena pokračovala v národných turné, ktoré jej pomohli budovať meno a ľudia sami začali chodiť do obchodov a pýtať sa na jej cédečka. Zaujímavé bolo, že nahrávacie spoločnosti zrazu zmenili názor a už netvrdili, že nevedia, čo s jej hudbou urobiť, ale mali záujem jej hudbu produkovať. Ale Loreena pracovala príliš tvrdo a šikovne na to, aby potrebovala podporu veľkej nahrávacej spoločnosti. „V tom čase som si zaistila dôležitého človeka, ktorý veľmi dobre pozná hudobný priemysel zvnútra”, spomína Loreena, „povedal mi, že som si vytvorila kapacitu na to, aby som svoje nahrávky financovala sama, 99 percent iných umelcov to nebolo schopných dokázať. A práve preto sa nemusíš uspokojiť s podmienkami veľkých nahrávacích spoločností. Môžeme ich osloviť s úplne iným prístupom.” A Loreena tak aj urobila.

Warner Music Group v Kanade boli jediní, ktorí ocenili a rešpektovali to, že sa dostala do štádia, v ktorom by mohla sama financovať svoju nahrávaciu kariéru. Vďaka tomu dostala Loreena voľnú ruku a priestor na neobmedzenú kreativitu a tak vysoký podiel zo zisku, čo by nikto nikdy neuveril. Warner Music Group sa starali o marketing a distribúciu a Loreena mala kreatívnu slobodu pri skladaní a nahrávaní. Loreena doslova kvitla šťastím. „Dodala som im dokončený album a kreatívnu prácu a z 35 000 predaných nahrávok sme sa do- dnes vyšplhali na 13 miliónov a ja som vytvorila proces, ako to dokázať“.

Nikdy nezabudnite dávať naspäť

Loreena stále žije v Statforde a popri manažovaní svojej kariéry, trávi veľa času tým, že dáva čo najviac naspäť svojej vlastnej komunite, ktorá ju v jej začiatkoch tak podporila. Necháva opravovať miestne budovy, vytvorila centrum Falstaff Family Centre a má nadáciu, ktorá celosvetovo podporuje rôzne zámery.

Keď sa Loreena spätne pozrela na svoju skúsenosť a roky, ktoré prežila z ruky do úst, uvedomila si, že každý jeden úspech sa budoval na tom predošlom. „Spomínam si, akoby to bolo včera, keď som si v roku 1989 musela požičať peniaze od svojej rodiny, aby som mohla zaplatiť nájom. V tom období som bola veľmi chudobná. A v priebehu niekoľkých rokov som sa dostala od požičiavania peňazí k zarábaniu 100 000 USD, dokázala som zaplatiť svoje turné, štúdio, vrátiť peniaze rodine a všetko”, spomína Loreena.

„Žiť“ naše vášne, je vždy hodné rizika

Bol výsledok hodný toho rizika? Stálo za to žiť z ruky do úst, znášať ľútosť kamarátov, neustále prebíjanie sa, ľahostajnosť hudobných vydavateľov, nekonečné hodiny učenia sa tomuto biznisu, bez žiadnej garancie úspechu? Loreena by nám povedala, nielen že to stálo za to, ale že nemala na výber. Aby nasledovala svoju skutočnú vášeň, musela prijať aj to riziko. A v tom riskovaní skutočne cítila, že je nažive. Risk bol súčasťou jej odmeny.

Loreena bola ochotná prejsť cez to všetko sama, čo by nikto nechcel, a tak stala jednou z najšťastnejších ľudí: byť schopná žiť tým, čo zbožňuje, podľa svojich osobných podmienok, dať svetu dar hudby a získať naspať nekonečne viac, ako čakala.

Katarína Zacharová pre RealWoman

Žena, ktorá aj napriek nepriazni osudu naplnila svoje sny. Tae Yun Kim.

Inšpirujúci a skutočný príbeh ženy, ktorá aj napriek nepriazni osudu a negatívnym okolnostiam nasledovala svoje túžby a naplnila svoje sny. Tae Yun Kim bola jednou z prvých žien, ktorá sa učila bojové umenia v Kórei a tým prerušila 5000 rokov starú tradíciu. Žena, ktorá svojím učením a životným príbehom, motivovala a pozdvihla srdcia ľudí, ktorí sa narodili do nepriaznivého prostredia a podmienok. Kim je dôkazom toho, že ak veríme v  túžby, ktoré vychádzajú zo srdca, povedú nás k našim snom. Pretože sila uskutočniť naše sny  je vždy v nás.

Skútočný príbeh o Dr. Tae Yun Kim, svetovo najznámejšej veľmajsterke bojových umení. 

Tae Yun Kim sa narodila v Korei v roku 1946. Keďže bola prvorodená, ale nebola chlapec,  čo by prinieslo požehnanie rodine, ako prvorodené dievča sa Kim stala prekliatím pre celú rodinu. Ako  vyrastala, ustavične pociťovala od svojho otca hnev a poníženie. Aj keď nebola svojou matkou úplne odmietnutá, ako čas plynul, neustále cítila z jej strany väčšiu trpkosť.

Kim bola každým nechcená a odmietaná. Priateľstvá si nevytvárala s ľuďmi, ale s prírodou, kvetmi, vtákmi a stromami. Jej život bol tvrdý, od rána do večera pracovala. Znášala brutálne bitky od svojich rodičov, ktorí ju vinili za všetko zlé, čo sa rodine prihodilo.

Jeden kľúčový životný moment môže zmeniť všetko

Keď mala Kim 5 rokov, jej rodné mesto zasiahla kórejská vojna. Rodina ušla, ale Kim so sebou nezobrali, aby ušetrili jedlo, ktoré by inak museli dať „prekliatemu“ dieťaťu. Opustená  stála na ulici a kričala, až kým popri nej neprebehlo mladé dievča a povedalo jej:“ Buď budeš bežať so mnou alebo zomrieš”. Potešila sa, že aspoň niekto jej ukázal trochu vľúdnosti. Kim bežala, ako len najrýchlejšie vedela, aby udržala krok so svojou novou priateľkou. Ale zrazu, bez akéhokoľvek varovania, padla bomba a zasiahla jej novú priateľku. Kim zastala a uvidela okolo seba všetkých tých mŕtvych ľudí. Vtedy jej preblesklo mysľou: “Ak ja prinášam toľké nešťastie, prečo som stále nažive a oni nie?”.  V tom momente si uvedomila, že musí mať neskutočné šťastie, aj keď si ostatní mysleli opak. A s týmto novým pocitom vlastnej hodnoty, sa pre Kim všetko zmenilo.

Ani 5000 rokov tradície nezastaví ľudskú túžbu

Kim išla žiť k svojim starým rodičom. Všetci jej strýkovia praktizovali bojové umenia. Kim zvykla ráno vstávať a sledovať ich, ako precvičujú Tao Kwon Do a korejské bojové umenie. A bola fascinovaná. V kórejskej kultúre v tej dobe bolo zvykom, keď dievča vyrástlo, malo variť, šiť a keď jej našli muža, porodiť čo najviac synov. Kim nechcela skončiť ako jej matka, bitá a bez akéhokoľvek rešpektu. Bola rozhodnutá naučiť sa Tae Kwon Do.

Kim požiadala svojich strýkov, aby ju učili toto náročné bojové umenie. Ale oni sa iba smiali. Žiadna žena sa nikdy za 5000 rokov nenaučila Tae Kwon Do. A keďže tradícia sa nesmie porušiť, strýkovia jej povedali, aby na takú hlúposť zabudla a priúčala sa iným ženským zručnostiam.

Kim to ale vôbec neodradilo. Jej túžba učiť sa Tae Kwon Do bola ako horúčka, niečo, čo jednoducho musela urobiť. Tušila, že je to cesta, ktorou je predurčená ísť. A tak neustále prosila svojich strýkov, aby ju učili, až kým jeden z nich nesúhlasil. Dúfal, keď pocíti prvé modriny, že to vzdá .

Keď niekto v teba verí, dáva ti ten najväčší dar

Starý otec v nádeji, že odvráti ďalšiu hanbu od rodiny, zavolal budhistického mnícha, aby Kim dohovoril. Mních namiesto rád o tom, čomu by sa  mala venovať, jej položil otázku, ktorú sa nikto doteraz kvôli nedostatku záujmu neopýtal: “Čo chceš urobiť so svojím životom?”. Kim odpovedala: “Chcem byť učiteľkou a robiť ľudí šťastnými”. Mních jej na to povedal, nech je to teda jej osudom. Mních sa otočil k starému otcovi a povedal: “Vždy ste mi verili. Veríte mi aj naďalej?” Starý otec odpovedal: “Áno, verím”. “Tak musíte zabudnúť na minulosť a veriť, že je  predurčené, aby som ju učil.”

 Kim mala 8 rokov, keď stretla svojho majstra a spomína: “Videl vo mne to, čo  nikdy  nikto iný nevidel, že  jedného daň budem ja tá vyvolená. Vtedy som ešte nevedela, čo tým myslel, ale veril vo mňa.” V tom momente bola zlomená 5000- ročná tradícia, aj keď to bolo 31 rokov predtým, ako Kim úplne dosiahla svoj sen.

 Každý deň po škole sa  stretávala s mníchom a trénovali spolu do neskorej noci. Naučil ju Tae Kwon Do, veľa o živote a disciplíne, učil ju budhizmus, zobral na trh, aby spoznávala ľudskú povahu, v posvätnom chráme jej ukázal, na čom v živote záleží. V lese ju poučil o tzv. KI, energii života, ktorá je v nás a okolo nás.

 Doma Kim trpela neustálym odmetaním za to, čo vraj rodine prinášala. Život sa každým dňom stával neznesiteľnejší, ale ona aj napriek tomu  neustále trénovala. Tento mních bol jediný človek v jej živote, ktorý sa kedy o ňu zaujímal a za to ho obdivovala a rešpektovala.

Keď mala Kim 13 rokov, získala svoj čierny opasok, ktorý reprezentoval dosiahnutie najvyšších bojových zručnosti v Tae Kwon Do. Pre Kim to bol neskutočný úspech. Vedomie, že jej učiteľ je na ňu hrdý, ju naplnilo radosťou. Smutné však  bolo, že nikto v jej rodine sa z jej úspechu netešil.

Nič nie je prekážkou, keď viete, že ste na ceste za svojím snom

V roku 1968, keď mala Kim  23 rokov, ju mních povzbudil v myšlienke, aby opustila Kóreu. Vedel, že by v rodnej krajine nikdy úplne nenaplnila svoj potenciál. Prijala radu jedinej osoby, ktorú kedy skutočne ľúbila a rešpektovala, a odišla do Spojených štátov.

S veľkými nádejami sa usadila vo Vermonte. Páčila sa jej krajina, ale stretla sa s niečím, čo neočakávala, s predsudkami, lebo bola Aziatka. Zlé zaobchádzanie okolia si Kim nebrala osobne a bola vďačná, že môže pracovať, učiť sa jazyk a spoznávať americkú kultúru . Pomaly si začínala byť istá, že je na ceste za svojím snom.

Kľúčom podľa Kim bolo, začať učiť. Keď na lokálnej strednej škole svojou lámanou angličtinou vyjadrila túžbu učiť bojové umenie, bolo jej povedané, že na to nemajú peniaze. Neochvejne sa ponúkla, že bude učiť zadarmo, že na peniazoch nezáleží. Záležalo jej na tom, aby svojimi vedomosťami otvorila myseľ čo najväčšiemu počtu detí.

Kim začala vyučovať nezvládnuteľných študentov. Keď však títo študenti na konci roka dosiahli najlepšie známky, získala si dôveru školy a aj rodičov v meste. Kim bola  naučená prežiť hocičo a učila študentov prostredníctvom bojového umenia, ako môžu prevziať zodpovednosť za svoj život.

Vďaka tejto podpore dokázala Kim vo svojej garáži otvoriť vlastnú Tae Kwon Do školu. Škole sa darilo a uznanie Kim, ako učiteľky bojových umení, narastalo. Bola požiadaná, aby trénovala americký ženský tím bojového umenia a viedla ho na svetových hrách  v Soule, v Kórei. Mala radosť, že do svojej vlasti, kde bola kedysi iba sluhom, sa môže teraz vrátiť ako majsterka bojových umení.

Kim uviedla tiež svoju vlastnú talk show, kde venovala pozornosť ľuďom, ktorí prekonávali ťažké životné prekážky. Kim sa stala svetovo najznámejšou autoritou v KI, vitálnej energii, získala taktiež množstvo vzácnych ocenení a neustále učí, píše a trénuje.

Vaša vlastná túžba a sny sa stanú pre vás liekom

V živote Kim sa všetko zmenilo, keď sa rozhodla nasledovať svoju túžbu, a nie byť obeťou životných okolností a neprajností.

Nedávno nasledovala svoju ďalšiu túžbu, navštíviť dedinu, v ktorej vyrastala. Každý žil tým istým spôsobom života ako roky predtým, na rozdiel od nej, ktorá naplnila svoj životný potenciál. Neľúbosť a zatrpknutosť neboli emócie, ktoré Kim v sebe chcela pestovať, a preto odpustila všetkým, ktorí jej nikdy neprejavili vľúdnosť. A keď sa Kim pozrela do očí svojej matky, vedela, že teraz je na ňu pyšná. Odvtedy si vybudovali veľmi krásny vzťah.

Ako ďaleko viete zájsť? Aké sú vaše limity? Nikto nevie, iba vy samy. Túžby, ktoré nasledovala Kim, sa stali jej neporaziteľným prostriedkom, ktorý ju viedol životom a pomohol jej dosiahnuť svoje sny. A  naplnené sny sa stali liekom pre rany na jej duši.

Katarína Zacharová pre RealWoman

Beriem a vážim si, čo mi život ponúka. Zdenka Predná.

Veľmi som sa potešila, keď Zdenka súhlasila s rozhovorom. Čakala som dobrý rozhovor so Zdenkou Prednou. Dostala som však vynikajúci rozhovor s mladou ženou, ktorá robí to, čo ju naozaj baví. Mňa osobne veľmi motivoval a pomohol mi a verím, že rovnaký dojem zanechá aj vo vás. Nájdete tu ako inšpiratívne myšlienky, tak aj rady, ako si splniť svoj sen.

Zdenka je mladá inšpiratívna žena. Vyštudovala krajinné inžinierstvo, živí sa spevom a aktívne pomáha druhým, hlavne zvieratkám. Jej detským snom bolo stať sa speváčkou. Vďaka jej viere v samu seba, trpezlivosti a odhodlaniu sa jej to splnilo…

1. Začnime skúškou správnosti. O čom si snívala, keď si bola malé dievča a čo z toho sa ti splnilo?

Vždy som túžila stať sa speváčkou a pomáhať zvieratám. Myslím, že obe veci sa mi aspoň sčasti splnili.

2. Vedela si vždy, čím sa chceš v živote stať a čomu sa chceš venovať? Alebo si to skôr postupne objavovala? Aký bol zlomový moment, keď si sa našla?

Myslím, že tým, kým som, som vždy chcela byť. Určite sa to však časom menilo. Ale len mierne. Podstata zostávala tá istá.

3. Presuňme sa na úplný začiatok, keď si ešte nevedela, či sa ti to vôbec podarí. Mala si vo svojom okolí ľudí, ktorí v teba neverili, hovorili ti, že si naivná a že sa ti to nepodarí. Alebo si bola skôr ovplyvnená ľuďmi, ktorí ti fandili a podporovali ťa? Ako si sa s tým vyrovnávala?

Mala som šťastie, že ľudia v mojom okolí vo mňa verili. Na negatívne reakcie ani nebola príležitosť, lebo svoje plány a predstavy som si nechávala sama pre seba.

4. Kto alebo čo ti bolo na ceste za vytúženým cieľom najväčšou podporou a motiváciou? (Človek, kniha, film, hudba, situácia.. )

Jednoducho som chcela robiť to, čo ma baví, mať vlastnú kapelu a vlastné pesničky. Nebol to nikto konkrétny.

5. Aká bola tvoja osobná cesta k súčasnej Zdenke Prednej, aké prekážky, ťažkosti, osobné skúšky si musela prekonať a vyrovnať sa s nimi? Čo bolo to, čo si sa z týchto prekážok naučila a dodnes ti to pomáha?

Na túto otázku asi neviem dosť dobre odpovedať. Čo iní vnímajú ako prekážku, ja sa snažím brať ako výzvu. Nevravím, že to bolo ľahké, ale išlo to akosi samo.

6. Keď sa pozrieš spätne na vývoj svoje kariéry, ale aj na svoj osobný rozvoj, ktoré kľúčové momenty radikálne ovplyvnili tvoje ďalšie smerovanie?

Niekedy mám pocit, že začínam každý deň od začiatku. Pre mňa sú kľúčoví tí ľudia, ktorých mi ktosi zhora posiela do cesty.

7. Kto bol alebo prípadne je pre teba v živote najväčšou inšpiráciou a prečo?

Inšpiráciou sú mi ľudia, ktorí na sebe makajú a pomedzi to stíhajú myslieť aj na iných. Veľmi ma inšpiruje môj priateľ Dušan. Nepoznám nikoho s podobným názorom na život, je pre mňa veľkou oporou, posúva ma ďalej a nevedomky učí, ako zostať sama sebou.

8. Talent, šťastie, tvrdá práca, podpora a vytrvalosť idú v ruka v ruke pri napĺňaní snov a cieľov. Aká vlastnosť, schopnosť alebo prístup k životu sú podľa teba potrebné na dosiahnutie snov či cieľov a rozvoja talentu?

Treba si veriť. Nie v tom zmysle, že by bol človek namyslený egoista, ale veriť v svoje názory, v svoj smer. Nenechať sa ovplyvniť názormi a ideálmi niekoho iného. Byť sám sebou.

9. Niektorí umelci hovoria o inšpirácií, ktorá ich zrazu prepadne a oni musia tvoriť, nepohnú sa, kým to dané dielo nedokončia. Máš aj ty podobné skúsenosti? Odkiaľ čerpáš svoju inšpiráciu pre prácu?

Rada pracujem pod tlakom. Keď mi napríklad pošleš nejakú skladbu a tá hudba sa mi naozaj páči a dokáže ma inšpirovať, tak to ide samo. V danej chvíli napíšem celý text. Inšpirácia prichádza zo života, z vecí, ľudí, situácií, ktoré ma zaujímajú.

10. Ako sa pripravuješ pred dôležitým vystúpením alebo turné? Máš nejaké rituály alebo afirmácie? Alebo to berieš skôr ako zábavu?

Musí to byť zábava, inak by som to nerobila. Zároveň sme však s kapelou profesionáli a neberieme to na ľahkú váhu. Stres však už necítim. S mojimi muzikantmi sme okrem iného hlavne kamaráti, takže nie je problém naladiť sa na rovnakú vlnu, aby sme si koncert užili.

11. Keď si robila alebo robíš kľúčové životné rozhodnutia, čo zvažuješ, ako sa rozhoduješ?

Rozhodujem sa intuitívne. Predstavím si všetky možnosti a tá, v ktorej sa cítim najpríjemnejšie, vyhráva.

12. Zmenila by si niečo vo svojom živote, keby si mohla? Ak áno, čo by to bolo?

Nikdy by som na svojom živote nič nemenila, všetko má svoj zmysel. Dokonca som vďačná aj za všetky zlé momenty, posunuli ma a naučili pozerať sa na veci inak, možno menej naivne.

13. Čo by si poradila mladej nadanej žene, ktorá chce dosiahnuť svoje sny a zhodnotiť svoj talent?

Nech nedáva na rady druhých. Aby som bola presnejšia, nie je všetko zlato, čo sa blyští. Treba si veriť, treba veriť svojmu vkusu, stáť si za svojimi názormi. Ľudia sú niekedy egoisti a nepripustia, že aj cudzí pohľad na svet môže byť správny. Potom svet prichádza o originalitu a svojský štýl. Samozrejme, každý človek niekde v sebe cíti, čo je pre neho dobré.

[youtube]pfjk0WlLm00[/youtube]

14. O čom snívaš teraz a čo pre svoje sny robíš?

Snívam, že raz si ľudia uvedomia, čo je dobré, budú pomáhať na správnom mieste. Robím všetko pre to, aby som sama išla príkladom. Pomáham zvieratkám v útulku, keď môžem prispievam finančne aj materiálne, podporujem aj iné organizácie. Mnohí často zdôrazňujú, že ľudia sú dôležitejší ako psy, no každý môže pomôcť tam, kde sa mu žiada. Rada sa porozprávam s predavačmi Nota Bene. Trhá mi srdce, keď vidím, ako ich mnohí ľudia obchádzajú a nevenujú im ani pohľad. Pritom niekedy je to práve povzbudivé slovo, čo im môže zmeniť život.

15. Si šťastná? Žiješ život podľa svojich predstáv?

Som šťastná, neviem, či podľa predstáv, keďže som nikdy žiadne nemala. Beriem a vážim si, čo mi život ponúka.

16. Aká je tvoja životná filozofia alebo prístup k životu, ktorý u teba funguje?

Všetko je tak ako má byť, len treba veriť v ten najpozitívnejší koniec.

17. Nie každý deň je nedeľa a sú dni, keď každého z nás môžu prepadnúť pochybnosti a pesimistická nálada. Čo vtedy robíš, aby si sa naladila späť na svoju – Ja to dokážem – nôtu?

Snažím sa neprepadať tomuto pocitu, je zbytočné rozvíjať ho. Vtedy sa treba obklopiť príjemnými vecami, pustiť si hudbičku, proste urobiť si náladu. Najlepším liekom sú priatelia, nič nevylieči lepšie ako kávička s kamarátkou alebo rozhovor s blízkou osobou. Niekedy je však jemná melanchólia príjemná, v mojom prípade pri písaní textov dokonca užitočná, ale hovorím : odtiaľ,  potiaľ. :)

 

18. Ako by vyzeral ideálny deň Zdenky Prednej?

Zobudila by som sa do slnečného dňa, sama od seba, bez budíka. Bola by sobota a mala by som pred sebou trojdňový víkend, ktorý by končil až v utorok a deň by mal 48 hodín. Po rannej hygiene by som si pri dobrých raňajkách pozrela môj obľúbený seriál, napríklad Entourage. Zacvičila by som si pilates. Išla by som sa prejsť s Burkom na pláž, ktorá by bola rovno za mojím domom. V emaili by som si našla pesničku, napríklad od producenta Marka Ronsona, napísala by som si k nej text. Obed by bol v nejakej príjemnej lounge reštaurácii. Neskôr by som sa stretla s kamarátmi, zahrali by sme si napríklad petang alebo si zaplávali v oceáne. Poobede by som sa postarala o rastliny v záhrade. Vo večerných správach by boli pozitívne informácie a politici by sa nehádali. Po dobrej ayurvédskej masáži by sme si s priateľom pri filmíku dali večeru, ktorú by samozrejme navaril on. Pred spaním by som si v pokoji prečítala kúsok z dobrej knihy.

Alexandra Uzik pre RealWoman

Zmysel cestovania spočíva v sebapoznaní

Prečo túžia ľudia cestovať? Čo to je, čo nás na cestovaní baví? Chodíme poznávať svet kvôli relaxu, novým zážitkom alebo má cestovanie pre nás väčší zmysel? Pocit slobody, inšpirácia, pozitívna energia, radosť, šťastie, nové perspektívy a impulzy sú iba zlomkom toho, čím môže cestovanie život každej z nás výrazne obohatiť.

Cestovanie nám dáva krídla

Milujem cestovanie! Vždy som ho milovala a od detstva o ňom snívala. Možnosť cestovať a spoznávať svet znamená pre mňa veľmi veľa. Už počas prvého študentského pobytu v USA som pochopila jeho hodnotu a odvtedy sa stalo neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Pravidelne tak vyrážam do rôznych kútov sveta za novým poznaním a späť si prinášam niečo neoceniteľné – inšpiráciu a nové „krídla“.

Len prednedávnom som sa vrátila z ciest po západnom pobreží USA. Dva týždne sme s priateľom poznávali štáty Kalifornia a Nevada a za celý pobyt najazdili 3000 km. Každým prejdeným kilometrom sa vo mne prebúdzalo obrovské nadšenie, úžas a inšpirácia. Pre mňa je vždy obohacujúce vidieť toľko nepoznaných a nádherných miest, pozorovať krásy prírody, dych vyrážajúce západy slnka, spoznávať životy iných ľudí, učiť sa od nich a vybrať si z toho všetkého to najlepšie pre svoj život. A tak je to v každej krajine, ktorú navštívim.

Každá cesta a pobyt v novom prostredí vás nabijú úžasnou energiou. Naraz zabudnete na starosti a plnými dúškami absorbujete všetko zaujímavé navôkol. Krídla, ktoré vám vo svete narastú, vám dajú pocit neskutočnej slobody. Zrazu pochopíte, že všetko je možné, začnete sa na veci pozerať úplne inak a postupne sa vám pred očami otvára množstvo nových perspektív, možností a ciest, z ktorých si stačí iba vybrať.

Príležitosť na poznanie seba samej

Pre niekoho je zmena prostredia prirodzená, pre iného môže byť viac ako náročná. Pre každú z nás však akýkoľvek krátkodobý či dlhodobý pobyt mimo domova znamená vybočenie zo zabehnutých koľají, stereotypov, čo môže byť pre nás iba prospešné. V cudzom prostredí sa cítime úplne inak ako doma; sme novým človekom s novými možnosťami. Nikto nás nepozná, cítime sa slobodné a začíname nanovo, na čistom hárku papiera.

V každom prípade sme nútené viac premýšľať a snažiť sa. Vystúpením z našej zóny komfortu postupne zisťujeme, čoho všetkého sme vlastne schopné. Zažívame veci, ktoré by nás doma nikdy nenapadlo vyskúšať. Prichádzajú tak nové myšlienky, pocity, nápady, každodenná inšpirácia nám rozširuje obzory a prináša nové impulzy do života. Stáva sa z nás nový človek, s novým zmýšľaním, zdravým sebavedomím a objavujeme tak nielen svet, ale aj samy seba.

Nie iba jednotlivci či páry, sú dokonca celé rodiny, ktoré sa rozhodnú načas zdvihnúť kotvy a precestovať svet. Vyskúšať si život v cudzine, vidieť, ako ľudia fungujú v iných krajinách, mať možnosť naučiť sa čo-to z exotických kultúr, jazykov či kuchýň, otestovať svoje schopnosti v cudzom prostredí a nadviazať nové priateľstvá – to sú predsa lekcie na nezaplatenie.

Využime preto každú možnosť vycestovať ako príležitosť na obohatenie nášho života a odhaleniu svojho skutočného potenciálu. Skôr, či neskôr samy objavíte ďalšie prínosy, ktoré vám do života môže priniesť.

Podeľte sa s nami o to, ako cestovanie vnímate vy, milé dámy. Čo vo vašom živote znamená?

Dagmar Gabulová pre RealWoman

Celostná medicína usmerňuje klienta, pomáha mu objavovať svoj potenciál problém riešiť. Zuzana Pitoňáková.

Keď sa s ňou rozprávate, máte pocit, že rozumie úplne všetkému, čo jej hovoríte – je na vás „naladená“ a vnímavo zachytí aj to, čo nevyrieknete. Nepochybuje, že smerovanie, ktoré si vo svojej práci vybrala, má svoje opodstatnenie a významný potenciál pomôcť človeku s jeho trápením.

Rozprávali sme sa s priekopníčkou celostnej medicíny na Slovensku – MUDr. Mgr. Zuzanou Pitoňákovou.

Keď treba, svoje vízie oprašujem…

1. Si priekopníčkou v odbore, ktorý sa na Slovensku postupne etabluje. Ako sa ti pracuje, keď zatiaľ ľudia vedia málo o tom, prečo sa im oplatí využiť služby lekárov celostnej medicíny?

Keď povieš, že si zubár, ľudia hneď vedia, čím sa zaoberáš. Keď robíš chirurgiu alebo očné, je to obdobné. Ale keď povieš, že sa zaoberáš celostnou medicínou, tak väčšinou nasleduje hneď séria otázok: „Celostná? A to je čo? Niečo ako homeopatia?“ Uvádzam na pravú mieru: celostná medicína sa zaoberá celým človekom, nie iba chorou časťou jeho tela. Pretože ochorením netrpí iba postihnutý orgán, ale celý človek. A častokrát je príčina niekde inde a niekde hlbšie, ako to na prvý pohľad vyzerá. Som však milo prekvapená z reakcií mnohých ľudí, ktorí, keď pochopia, o čom rozpráva, tak skonštatujú, že takéto niečo na Slovensku skutočne chýba. Faktom je, že v porovnaní s Nemcami alebo dokonca s Čechmi, je celostná medicína u nás naozaj iba v plienkach.

2. Aké to je, byť doktorkou, ktorá má na pacienta čas?

Úžasné. Povedala by som, že toto je jeden z hlavných princípov celostnej medicíny – mať na človeka čas. Mám pocit, že je to výhrou pre obe strany – pre toho, ktorý pomoc hľadá, aj pre toho, ktorý mu ju chce dať. Na jednej strane ma irituje, keď som ja alebo moji blízki v pozícii pacienta, keď doktor nemá ani čas pozrieť vám do očí, ťuká do počítača a chrlí zo seba množstvo otázok, podá recept a „ďalší prosím!“ (česť výnimkám). A na strane druhej viem, ako to vie znervózniť, keď máte pred dverami plnú čakáreň a  do ambulancie príde pacient, ktorý okrem odborného vyšetrenia a receptu s liekmi potrebuje aj niečo viac – ľudský záujem o neho, a nielen, napr. o žalúdočný vred alebo migrénu. Lenže lekár na to jednoducho nemá energiu, ani čas.

3. Čo počuješ ako lekárka celostnej medicíny, keď sa započúvaš do jazyka zdravotných ťažkostí svojich pacientov?

Naše telo je až príliš dokonale navzájom poprepájané , aby sme ho mohli opiť rožkom. Telo nám svojou rečou hovorí: „ Mám problém, nejdeš optimálnym smerom, rieš to inak!“ Hovorí, ako vie – bolesťou, zdravotnými ťažkosťami. A my mu väčšinou dáme tabletku a vlastne mu zapcháme ústa: „Buď ticho, teraz na to nemám čas!“ Informáciu nepochopíme (ak aj pochopíme, často neriešime), iba vypneme varovný signál. A ak to takto trvá deň, týždeň, mesiac, rok, prípadne (a nie výnimočne) roky …, problém je na svete. A my ideme k lekárovi, lebo nás bolí chrbát, či máme časté bolesti hlavy, žalúdočný vred, vysoký tlak, depresiu, ekzém, astmu…

Myslím si, že mnohé choroby sú užitočnejšie, ako sa zdajú. Dávajú nám správu o tom, akí sme, ako a v akých podmienkach žijeme, o tom, kde vo svojom fungovaní robíme chybu. Tie chyby sa dajú napraviť, my reálne môžeme zmeniť svoje myslenie, svoje návyky a v konečnom dôsledku významne ovplyvniť svoju chorobu, alebo ju aj úplne odstrániť. Náš potenciál je oveľa väčší, ako si myslíme. Akurát potrebujeme vedieť, ako ho uchopiť, pustiť sa do toho a vytrvať.

4. Dajú sa vystihnúť najúčinnejšie riešenia pre pacientov?

Každý človek je iný a každý prichádza s iným problémom. Možno to znie neuveriteľne, ale častokrát majú ľudia sami v sebe aj riešenie daného problému, len ho nevedia alebo nechcú nájsť. Vediem s človekom „sokratovský“ rozhovor, keď človeku priamo neradím, ani ho nehodnotím, ale naopak, veľa sa pýtam a veľa počúvam. Usmerňujem klienta, aby dokázal získať výhľad do svojej situácie, aby objavoval svoj potenciál problém riešiť, aby menil svoje vyšliapané myšlienkové pochody, aby menil svoje návyky – to je to kľúčové.

Na ilustráciu príklad z praxe: Mladá žena, ktorá už mala svoju rodinu, prišla kvôli bolestiam hlavy a krížov. Bolesti síce ustupovali po užití bežne dostupných liekov, ale žena ich nechcela často užívať kvôli nežiaducim účinkom. Výsledky absolvovaných vyšetrení neukazovali nič patologické. Po vstupnom rozhovore som zistila, že ťažkosti sa objavili v období, keď sa im narodila prvá dcéra a napätie v manželstve sa začalo stupňovať. Pani videla súvislosť bolestí hlavy so stresom doma. Až na ďalších stretnutiach sa ukázalo, že táto žena roky funguje a žije v predstave, že najdôležitejšie je plniť očakávania najbližších – teda manžela a úplne potlačila svoje vlastné emócie, myšlienky, svoje vlastné Ja v záujme toho „len aby bolo dobre“. Paradoxne, nebolo a vlastne ani nemohlo byť s takýmto nazeraním „všetko v poriadku“. Chcete počuť happy end? Áno, tentokrát je na mieste.

Samozrejme, nebudem rozpisovať podrobnosti, ale okrem toho, že bolesti hlavy a chrbta zmizli, pani zmenila vo svojom živote zopár vecí a aj vzťahové záležitosti u nej doma sa podarilo výrazne zlepšiť. Nie však preto, že by som jej ja niečo diktovala, ale preto, že som jej pomohla objaviť jej vlastný, hoci trochu zaspatý potenciál.

5. Aké pocity zvykneš najčastejšie zdieľať so svojimi pacientmi?

Nie práve najoptimistickejšie. Veľmi často sú to skryté a potláčané pocity, ktoré najprv ani nie je vidieť. Častokrát si ich dotyčný ani sám neuvedomuje, a postupne po nich spoločne pátrame. Strach, hnev, smútok… to sú asi tie najčastejšie. Musím povedať, že čím viac toho človek odkryje, tým väčšiu úctu vo mne vzbudzuje sila, s akou dokáže dennodenne niesť svoje bremeno a narábať ním. Veľmi to otvára oči – myslím, že obom stranám.

Častokrát problém nastáva, ak niečo iné hovorí vnútro, a iné žije človek navonok. Dôvodov môže byť veľa: nechce ublížiť blízkym, berie na seba viac, ako je schopný uniesť, nerozumie sám sebe tak, ako by bolo potrebné, nechce a nevie k  vlastnej spokojnosti riešiť konflikt, a tak určité veci radšej obchádza, prehĺta, dusí v sebe – v domnienke, že tak sa im vyhne… Nevyhne, ono ho to dobehne!

6. Akú prevenciu odporúča celostná medicína pacientom, aby sa udržiavali zdraví, vitálni a nemuseli tak často navštevovať nemocnice?

Človek prišiel na svet, aby bol zdravý a väčšina z nás má na to všetky predpoklady. Otázkou je, ako si to zdravie udržiavať. Okrem obligátneho dostatku pohybu a vyváženej stravy je podľa mňa nemenej dôležité žiť v priateľstve so svojím telom, prijať ho také, aké je a najmä, nepotláčať, ale naučiť sa spracovávať vlastné negatívne emócie . Veď komu kypí žlč od zlosti? Komu praská hlava od bolesti? Komu niekto nemilý leží v žalúdku?

Komu je z „toho“ na zvracanie? Žiť v harmónii so sebou samým – sám sebe lepšie rozumieť, sám sebe lepšie načúvať, zrozumiteľnejšie komunikovať s okolím… a určite mať s najbližšími kvalitné vzťahy.

7. Si nielen lekárka, vyštudovala si aj enviromentalistiku. Ako sa tieto dva odbory v tvojom živote prelínajú?

Mám pocit, že pomáhajúca profesia je mi súdená: buď zachraňujem Zem, alebo Človeka . Jeden odbor som si nechala ako krásny koníček, ktorý je už celorodinnou záľubou. A druhý koníček sa mi stal prácou.

8. Si trojnásobná mama. Máš dokonalý time manažment, však?

Robíš si žarty? Už jedenásť rokov riešim dve entropické záhady: Prečo sa poriadok robí tak prácne a dlho, a bordel je tu „nato-tata“. Prečo sa disciplína udržiava tak ťažko a chaos je tu v momente, keď sa mu naskytne prvá príležitosť. Nič dokonalé v tejto oblasti… Ale stále sa nevzdávam a neúnavne vymýšľam pre deti rôzne motivačno -demotivujúce pravidlá, aby som si zjednodušila existenciu.

9. Ako sa ti darí skĺbiť rodinné a pracovné povinnosti?

Moja dlhoročná dilema. Mať rodinu a deti bolo pre mňa vždy jednou z hlavných životných priorít, v tom som mala jasno. Akurát som nemala jasno v tom, ako to budem vedieť všetko „ukočírovať“. Stálo ma to roky zvažovania a hľadania tej „mojej“ cesty, na ktorú by som bez veľkej manželovej podpory len ťažko nastúpila. A som za ňu vďačná, hoci je ešte nevyšľapaná. Aj preto som si zvolila toto slobodné povolanie, kde mi nikto nediktuje, koľko dní dovolenky si môžem cez prázdniny vyčerpať, koľko služieb musím do mesiaca odslúžiť, nikto na mňa nepozerá vyčítavo, keď nie som presne na siedmu v práci, nepočujem výčitky, že už si zase beriem OČR-ku kvôli chorým deťom. Viem však, že tento boj „práca verzus rodina“ si musí každá z nás vybojovať sama.

10. Tí, ktorí ťa pri práci zažili, sa presvedčili, že dávaš zo seba v rámci svojich možností a priorít to najlepšie. Kde čerpáš energiu a entuziazmus?

Čo sa týka entuziazmu, neviem. Ten je tak nejako vo mne zakorenený a sám vylieza, keď má príležitosť. S energiu to zas nie je také horúce. Závidím tým, ktorým stačí šesť hodín spánku, lebo mne je aj osem málo… Mojím najväčším zdrojom (ale zároveň aj odberateľom) energie je jednoznačne rodina. Ďalšími „dobíjačkami“ sú kone, joga, dobré knihy a samozrejme priateľky.

Keby malo niečo tendenciu naštrbiť tvoje odhodlanie, čo ti pomôže? Vízia, ktorú nosím denne pred sebou. A keď je horšie, vypľujem „naštrbovače odhodlania“ na nejaký papier, svoju víziu si pekne oprášim a idem ďalej…

11. Máš krásne krédo, ktorým sa riadiš …

„ Zasej myšlienku, zožneš čin. Zasej čin, zožneš návyk. Zasej návyk, zožneš charakter. Zasej charakter, zožneš osud.“

Ďakujem za inšpiratívne rozprávanie

Janette Šimková pre RealWoman

Odvaha nie je dar, ale vaša každodenná voľba. Marion Luna Brem.

Nikdy nevieme dopredu, aké situácie, prekážky alebo útrapy sa nám v živote udejú. Jedno je isté, vždy máme na výber. Buď sa nimi necháme poraziť alebo naberieme odvahu a zmeníme svoj osud. Životný príbeh Marion Luna Brem je toho dôkazom. Aj napriek zákernej chorobe, sama s dvoma deťmi, bez pracovných skúseností, si musela vybrať. Buď sa bude ľutovať alebo bojovať o svoj život.

Jej prvá motivácia bola prežiť, až potom postupne objavila v sebe ambície, o ktorých nemala ani potuchy. Aj keď na začiatku nepoznala svoje talenty, vedela rozoznať príležitosť a chopiť sa jej. Jej odvaha, láskavosť, zmierenie so sama sebou a vytrvalosť jej zmenili celý život.

Životný príbeh Marion Luna Brem, jednoduchej hispánskej ženy, ktorá sa presadila v mužmi dominovanom automobilovom priemysle a založila firmu Love Chrysler.

V roku 1984 mala Marion Luna Brem 30 rokov a zomierala. Mala rakovinu prsníka a krčku maternice a v priebehu 11 týždňov prešla dvoma operáciami. Trpela desivými dôsledkami chemoterapie. Okrem všetkej tejto bolesti ju zákerná choroba obrala o vlasy, úspory a aj o jej manželstvo. Marion zostala so svojimi dvoma synmi a bez akýchkoľvek prostriedkov na ich podporu. A čo bolo ešte horšie, doktori je povedali, že jej zostávajú 2 roky života, vraj možno aj 5, ak bude mať šťastie.

Ako nabrať silu a odvahu, keď sa zdá, že všetko vo vašom živote sa rúca?

Bol máj, horúci deň v Texase, Marion sedela na chladnej dlážke v kúpeľni a snažila sa zo seba všetko nevyvrátiť. A to bol moment zlomu, aj napriek neustálej bolesti a strachu, ktorý ju paralyzoval, si uvedomila, že si nemôže dovoliť tam ležať a ľutovať sa. Namiesto toho sa musela sústrediť na to, ako sa postará o svoje deti. A to znamenalo nájsť si prácu. Nemala skoro žiadne pracovné skúsenosti, väčšinu času strávila v domácnosti. A navyše bola ešte žena s hispánskym pôvodom, čo sa mnohým ľuďom zdalo ako priveľa nevýhod, s ktorými mala bojovať. Marion sa ale rozhodla prežiť. Slová ako úspech alebo bohatstvo jej ani len neprišli na um.

Vždy máte voľbu, buď sa vzdáte alebo budete bojovať

Kde začať? Priateľka Susan odporučila Marion, aby si hľadala prácu v predaji. Marion sa ale obávala odmietnutia, lebo nemala dostatok skúseností. Susan ju povzbudila, že aj napriek tomu, že nemá veľa pracovných skúsenosti, môžu jej skúsenosti z domácnosti byť tiež veľmi žiadané a stať sa prínosom. Marion, ako žena v domácnosti, si musela veľmi dobre vedieť zorganizovať a zadeliť svoj čas, vedela „multitáskovať“, starala sa o rozpočet a vyvinula si výborné komunikačné schopnosti v práci s ľuďmi vďaka jej charitatívnym aktivitám. Po dlhšom zvažovaní sa Marion rozhodla, že to skúsi. Pomyslela si: “A prečo nie?”.

Zo všetkých odvetví, v ktorých si Marion mohla hľadať prácu, si vybrala práve mužmi dominované- predaj automobilov. V minulosti Marion pracovala krátkodobo na polovičný úväzok ako operátorka vo veľkopredaji automobilov, a tak vedela, že v tejto sfére sa z predaja dajú zarobiť veľmi dobré peniaze. Taktiež si všimla, že predajcovia áut – muži vždy venujú pozornosť iba mužskej polovičke a ženu virtuálne ignorujú. Marion intuitívne vedela, že ženy sú v procese nákupných rozhodnutí veľmi dôležité a verila, že toto je práve jej príležitosť. Marion videla príležitosť v nedostatku ženských predajcov na trhu s autami a rozhodla sa ju využiť.

Odvaha je vaše vedomé rozhodnutie a voľba

Bojovne naladená Marion, iba so svojím dobrým inštinktom a parochňou brunetky, oslovila prvé obchodné zastupiteľstvo. „Zvažovali ste niekedy zamestnať aj ženu?” opýtala sa Marion. „Nie!” bola strohá odpoveď, ktorú dostala. Takú istú odpoveď počula od 15 ďalších manažérov predaja v meste. Marion Brem sa aj napriek tomu nevzdala. Nemala na výber!!! „Myslím si, že pre odvahu sa musíte rozhodnúť” Marion raz povedala: „Ráno sa zobudíte, pozriete sa do zrkadla a poviete si, dnes budem odvážna!”

Očividne jej prístup oslovenia nefungoval. Pri svojom 16-tom pokuse zmenila spôsob, akým oslovovala manažérov a skúsila niečo iné: „Takto vám môžem pomôcť ….” a po spomenutí princípu vplyvu žien na nákupné rozhodnutia, bola na mieste prijatá. A tak sa začala jej kariéra v automobilovom predaji.

Ak chcete niečo dosiahnuť, nenechajte sa odradiť a nemeňte svoj cieľ

Len čo vstúpila do mužského kolektívu, všetci si z nej uťahovali a podceňovali ju ako predajcu – začiatočníka. „Skutočnú a úprimnú zmenu som pocítila až potom, keď som nimi začala súperiť a porážať ich v predaji.” Marion si spomína: „Ale keď uvideli, že nikam neodchádzam a neberiem si osobne ich pohŕdavé poznámky, získala som si ich rešpekt.”

Marion zavŕšila svoj prvý rok v predaji áut ako najlepší predajca roka. Samozrejme, že titul bol predajca roka, nie predajkyňa a aj cena bola určená pre mužského víťaza. Aj napriek tomu to bol úžasný úspech a pocta. Počas toho roku sa jej zmiernila aj rakovina a Marion zosilnela.

Nerobte kompromisy so svojich snoch, ale iba o spôsobe, ako ich dosiahnete

Nasledovné 2 roky bola Marion top- predajca, ale pocítila väčšie ambície a oslovila svojho nadriadeného o manažérsku pozíciu. Jej návrh bol rezolútne odmietnutý. Povedal jej, že by bol hlúpy, keby ju presunul z predaja, kde im obom robí také obraty. Marion sa rozhodla odísť. Nebolo ľahké opustiť určitú istotu, zabehané prostredie, tvrdo vytvorenú klientelu a referencie, ale verila, že nájde to, čo hľadá. Čo znamenalo, znovu raz klopať na zatvorené dvere.

Nasledovalo niekoľko frustrujúcich týždňov chodenia od dverí k dverám, ale nevzdala sa a dostala pozíciu junior- manažer v inom obchodnom automobilovom zastupiteľstve. Veľmi rýchlo sa vyšplhala na seniorskú pozíciu a dva pol roka nato bola pripravená založiť a začať svoje vlastné podnikanie. Túžila založiť prevádzku pre ženy a riadenú ženami. Na zrealizovanie svojej predstavy potrebovala finančnú injekciu v hodnote 800 tisíc amerických dolárov, aby sa mohla vydať na svoje „osobné preteky“.

Už po niekoľkýkrát si Marion znovu vyhrnula rukávy a vybrala sa klopať na nové dvere. Dala dokopy svoje vlastné portfólio, vybrala sa do papierníctva a kúpila 50 školských plastických šanónov. Vložila do nich svoj životopis, referencie, certifkát a výstrižky z novín. Marion to volala šanón chvály. Na základe rady jedného z priateľov, poslala všetky šanóny k 50 investorom alebo manažérom, ktorí reprezentovali investorov.

Dva týždne nato Marion zavolali a oznámili jej, že našli tichého spoločníka, ktorý chce do jej biznisu zainvestovať. Jej tichý partner zabezpečil potrebný kapitál a milióny navyše prostredníctvom pôžičiek a Marion mohla začať svoj prvý biznis. Oslovila Chrysler Corporation a krátko nato uzatvorili kontrakt.

Ak vložíte do práce srdce, výsledkom bude váš úspech

Jediné, čo chýbalo k realizácii, bolo meno jej podniku. Marion chcela niečo osobité a ženské. Vyskúšala niekoľko dobre znejúcich mien, ale žiadne ju neoslovilo. A potom jej to napadlo. Láska. „Je to najpozitívnejšie slovo, aké existuje”, pomyslela si, „a vyjadruje môj pocit z tohto projektu a aj to, ako sa chcem starať o svojich klientov a zamestnancov.” V roku 1989, po menej ako 5 rokoch, odkedy predala svoje prvé auto, sa zrodil jej prvý podnik „Love Chrysler” a každé predané auto malo nálepku srdca ako jeho logo.

Marion mala svoje motto: „Nie sú to iba nálepky sŕdc na našich autách, ale predstavujú ľudské srdcia. My šírime lásku v celom Texase!” A práve tento prístup k životu, k biznisu a k ľuďom, ktorý Marion šírila, jej zachránil život a viacnásobne všetko oplatil späť.

Marion: „Nie vždy stačí iba zaklopať na dvere. Niekedy ich musíte zvaliť.”

Rakovina úplne ustúpila a ona bola majiteľkou dvoch automobilových zastupiteľstiev. Nedávno oslavovala 20. výročie značky Love Chrysler. Jej firma sa nachádza na 89. mieste medzi 500 top hispánskými firmami s príjmom viac ako 45 miliónov amerických dolárov. A taktiež napísala knihu o tom, ako uspieť v práci a v živote – Ženy sú najlepšími predajcami.

Vo veku 30 rokov stratila Marion svoj prsník, maternicu a manželstvo a onedlho jej doktori prognózovali, že už dlho žiť nebude. A aj napriek tomu všetkému nabrala silu, zdvihla sa z chladnej podlahy, dala si na hlavu lacnú parochňu a vrhla sa do mužmi dominovaného priemyslu. Počas tých rokov vychovala dve deti, porazila zákernú chorobu a zmenila priemysel chladného železa na lásku.

A tu sa sama seba pýtam: „Čo vlastne žena nedokáže?”

Katarína Zacharová pre RealWoman

Chce ľuďom podávať pomocnú ruku skôr, než stihnú padnúť. Janette Šimková.

Keby ste ju stretli 10 rokov dozadu, asi by ste ju nespoznali. Ako sama tvrdí, zmenilo sa vraj všetko. A preto Janette neverí na výhovorky alebo hľadanie vinníkov. Sama sa presvedčila, že za život treba prebrať zodpovednosť a budovať ho podľa svojich predstáv.

Janette Šimková dnes zaniete plní svoje poslanie ako life kouč. Prečítajte si rozhovor, v ktorom sa Janette podelí nielen o svoje najväčšie zmeny a inšpirácie v živote, ale aj o skutočné skúsenosti z práce s ľuďmi. Read more

Odišla z istoty, aby mohla vytvoriť väčšiu pridanú hodnotu. Kvetoslava Drážovská.

Ak si niekedy poviete, že je neskoro na zmenu, že ste už prešli príliš dlhú cestu na to, aby ste zmenili svoje smerovanie, tak potom osobný a profesionálny príbeh Kvetoslavy Drážovskej vám bude inšpiráciou. Nie je jednoduché “opustiť” istotu a vrhnúť sa do niečoho nového, ale veľakrát ak chceme do nášho života privítať niečo výborné, musíme sa vedieť vzdať toho dobrého. Kvetoslava je dôkazom toho, že ak máte cieľ, vytrvalosť a odvahu, dokážete zmeniť aj svoj “osud”.

Kvetoslava sa po 15 úspešných rokoch v bankovníctve vo vrcholovom manažmente rozhodla pre radikálnu zmenu a začala svoj vlastný projekt v uplnej novej oblasti. Mnohí z jej blízskych neveriacky krútili hlavou nad jej rozhodnutím, ale Kvetoslava cítila, že je najvhodnejší čas na zmenu. Jednou z jej najväčších inšpirácií bola pravej jej teraz už 3-ročná dcéra Sophie.

V nasledovnom rozhovore sa budeme rozprávať aj o jej projekte UniCare centrum, v ktorom Kvetoslava ponúka nové metódy výchovy, vzdelávania pre deti a rodičov, ktoré prekračujú hranice tradičných riešení, ale hlavne o tom, ako prekonávala prekážky, kde nachádza inšpiráciu a motiváciu na ceste za svojimi cieľmi. Read more

Každým našim rozhodnutím sa buď vzďalujeme alebo približujeme k našim snom. Kamil Mikulčík.

Spevák, skladateľ a herec v jednej osobe.Kamil Mikulčík (33), jeden z talentovaných a najmä šarmantných mužov Slovenska. Mnohí z vás ho poznajú ako člena a spoluzakladateľa a capellovej hudobnej formácie Fragile. V roku 2009 nás ako spevák spolu s Nelou Pociskovou reprezentoval najprv v národnom kole v súťaži Eurovision Song Contest s piesňou Leť tmou. A následne cestovali do Moskvy, kde ako víťazi za Slovensko preukázali svoje nadanie v semifinálovom kole. Taktiež ho môžete poznať z rôznych divadelných hier v Radošinskom naivnom divadle, v Túlavom divadle alebo na Novej scéne, z filmov ( Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Muzika, Behind the Enemy Lines) či seriálov (Ordinácia v ružovej záhrade). No a okrem herectva si večery kráti skladaním scénickej hudby do divadiel.

Mimoriadne len pre RealWoman vám prinášam rozhovor o naplnenom živote a o tom, ako dosiahnuť to, čo chcete, práve s týmto vtipným a príjemným človekom, ktorý okrem hry na klavíri, gitare či flaute ovláda aj hru na bicích, akordeóne a kontrabase. Read more

Moje sny sa netýkajú mojej osoby, sú väčšie ako ja. Miri Ben-Ari.

Každý z nás má svoje sny a ciele. Chceme dobrú prácu, úspech, šťastie, rodinu, peniaze, blahobyt, cestovanie, uznanie a ďalšie. Množstvo snov sa týka hlavne našej osoby a toho, čo si želáme samy pre seba. Ale najväčšie sny, ktorých naplnenie zanechá stopu, sú tie, ktoré ovplyvnia životy ľudí okolo nás. Sny, ktorých prekračuje hranicu našich tieňov, sa týkajú iných ľudí, komunity a ľudstva. Sú to sny, ktoré možno nemusia byť úplne naplnené za nášho života, ale budeme veľkou súčasťou ich uskutočnenia v budúcnosti.

Mnohé z nás boli obdarované talentom, ktorý je väčší ako len na naplnenie osobného sna, dokáže však naplniť vyššie vízie. Veľmi inšpirujúcou mladou hudobníčkou s veľkými snami, je izraelská huslistka Miri Ben-Ari, ktorá svoje sny vyjadruje, komunikuje a napĺňa prostredníctvom svojej jedinečnej hudby.

Inšpirujúci a svieži príbeh mladej izraelskej hip-hop huslitky Miri Ben-Ari, ktorá sa vybrala v mladom veku do New Yorku, aby naplnila svoje sny a uskutočnila zmenu k lepšiemu.

Už od veku 5 rokov sa Miri učila hrať na klasické husle v Izraeli, ktorý je výborným miestom na štúdium klasickej hudby. V tom čase mal známy huslista židovského pôvodu Isaac Stern skupinu nadaných mladých muzikantov, Jerusalem, ktorých osobne financoval a Miri mala to šťastie byť jej súčasťou. A dnes priznáva, že možnosť zdokonaľovať sa a trénovať klasické techniky na takej úrovni, jej vybudovali základňu pre dráhu umelkyne, ktorou je dnes. Aj keď jej cieľom nebolo komponovať klasickú hudbu, pomáha jej to v súčasnosti pri komponovaní hudby pre populárnu scénu.

Mladá huslistka Miri Ben-Ari sa po ukončení svojej civilnej vojenskej služby vo veku 18 rokov sama vybrala študovať džez do New Yorku. Do Ameriky prišla iba so svojimi husľami v ruke a veľkými snami. V novej krajine bola bez rodiny, bez zázemia a najväčšiu podporu dostala od muzikantov, s ktorými spolupracovala.

Miri spomína: „Mala som osemnásť rokov, keď som sa rozhodla urobiť niečo iné, zmeniť svoj život. Bola som vtedy v armáde a to vám ukáže úplne iné perspektívy a uhol pohľadu na život. Keď sa dostanete z armády von, máte pocit, že dokážete hocičo. Pre mňa to hocičo znamenalo prísť do Ameriky, iba s jedným kufrom, bez peňazí, bez rodiny, po anglicky som skoro nehovorila.

Nemala plán, iba vedela, že jej moment príde

Džez naučil Miri hlavne to, ako vedieť improvizovať a na základe toho komponovať svoju vlastnú hudbu. Bohužiaľ po určitom čase stratila štipendium a to bol koniec jej školy. Zostala v cudzej krajine, bez peňazí a odkázaná sama na seba. A tak začala robiť pódiové vystúpenia s rôznymi umelcami. „Bola som často na pódiu, lebo som za tým tvrdohlavo išla, ale vždy s priateľským prístupom. Niekedy som sa dostala na vystúpenie, aj keď nebolo moje. Jednoducho som zobrala svoje husle a pridala som sa. Improvizovala som”, hovorí Miri Nebrala som NIE ako odpoveď, a ani ako niečo osobné. Vedela, som, ak je tam 10 dverí a v 9 povedia nie, že posledné sa otvoria.”

Počas tohto obdobia začala naberať na tempe jej džezová kariéra a nahrávala svoj prvý album Blue Note. A aj keď tvorila džez, bola vždy srdcom v soulovej a R&B hudbe, ktorú počúvala v rádiu a hrala na svojich džemových vystúpeniach. Na jednom z takýchto otvorených vystúpení ju niekto požiadal, aby hrala. Nebola tam žiadna kapela, iba DJ. Miri sa ale nezľakla a neustále dokazovala, že aj taký inštrument ako husle, vedia byť hravé a dá sa na nich improvizovať. Spoločne s DJ-om a Mirinou improvizáciou dostali publikum do varu. Zhodou okolností bol v publiku producent newyorského divadla The Apollo a následne si u Miri objednal, aby vystúpila. Jej vystúpenie malo obrovský úspech a nazvali ju legendou Apolla. A to bol moment, keď sa pre Miri všetko začalo konečne stávať skutočnosťou.

„Vtedy som ešte vôbec netušila, aký je to pre mňa dôležitý moment a aký význam má Apollo show v hudobnej branži. Veľmi som sa tešila. Postavila som sa na javisko, bol tam so mnou iba DJ a vtedy som nevedela, ako presne naša spoluhra bude vyzerať. Stála som na pódiu, improvizovala som. Musela som dokázať, že na to mám”, spomína s úsmevom Miri.

Následne na to vystúpila v Carnergie Hall s Wyclefom Jeanom. Wyclef ju nazval hip-hop huslistkou a Miri si toto pomenovanie ponechala aj ako svoje profesionálne meno, Hip-Hop Violinist.

Nechala sa niesť energiou hudby a vynašla nový štýl

Miri začala pri klasickej hudbe, pokračovala džezom a v súčasnosti pôsobí na scéne hip-hopu a R&B hudby a kto vie, kam ju jej talent a vízia zavedie. Miri hovorí: „Veľa ľudí nechápe, ako môžem hrať hip-hop a R&B. Som improvizátor. Hrala som s niektorými z tých najlepších jazzových muzikantov na svete ako Wynton Marsallis alebo Betty Carter.

Od útleho veku som bola so svojou hrou na husle veľmi seriózna. Keď som bola malá, bola som hanblivá a to aj pri vystúpeniach. Husle sa mi nezdali „šmrncové“. A ja som chcela byť „in“. Preto som pre seba hľadala cestu, ako sa vyjadriť a cítiť s husľami na pódiu sebavedome.”

Miri si vytvorila svoj osobitý a jedinečný zvuk, štýl hudby spojením klasických husieľ s džezom, R&B a hip-hopom. A bez toho, aby si to vôbec uvedomila, vytvorila úplne nový štýl a stala sa jeho priekopníkom. Po stretnutí s Wyclefom začala spolupracovať s rôznymi významnými hudobníkmi, ktorý sa objavili aj na jej osobnom albume Hip-hop Violinist. Najviac spolupracovala s Kanye, potom s hudobníkmi, spevákmi ako Jay-Z, Lil’ Wayne, John Legend, D’Angelo, The Roots alebo Alicia Keys. „Dôvodom, prečo mám takúto kariéru, je, že ľudia zbožňujú moju tvorbu. Myslím, že hudobná branža ma najskôr nepochopila.”, dodáva Miri.

Moje sny sú veľké! Vždy som sa chcela podieľať na zmene a vytvoriť niečo nové

Miri má veľké sny a vízie. Je veľmi optimistická pri ich napĺňaní. Hovorí, že jej sny nemajú nič spoločné s jej osobou, sú väčšie ako ona sama a zahŕňajú iných ľudí. Jej prvým snom je lepší svet. Ďalšími sú vynájdenie lieku na AIDS, rakoviny, svet bez vojen a rasizmu. „Ja som z tretej generácie po tých, ktorí prežili holokaust. Mám averziu proti rasizmu. Keď máte sny ako ja a spojíte ich s hudbou, dosiahnete najväčšie naplnenie umelca.”

Dôkazom Miriných slov sú aj jej činy a aktivity. Nahrala pesničku Symphony of Brotherhood, Symfónia bratstva, ktorá je postavená na inšpirujúcom a svetoznámom príhovore Dr. Martina Luthera Kinga Jr. o odbúraní rasových rozdielov a vytvorení jedného sveta pre všetkých. Je to prvá inštrumentálna skladba vôbec, ktorá sa dostala na rebríček MTV a VH1 hitov. Miri bola taktiež ocenená titulom „Medzinárodná židovská žena na obrazovke 2007”, v roku 2008 získala cenu za víziu na izraelskom filmovom festivale . Je prvá Izraelčanka, ktorá od izraelského prezidenta získala ocenenie Martina Luthera Kinga. Je taktiež zakladateľkou a riaditeľkou Geden (Pamätaj), neziskovej organizácie venovanej zvyšovaniu povedomia medzi mladými ľuďmi o Židoch z holokaustu.

[youtube]jfz1hJZPsxM[/youtube]

Miri vždy vo svojom srdci cítila, že chce urobiť zmenu, niečo nové a iné. A práve veľkosť jej snov, odvaha, talent a jedinečnosť jej ich pomáhajú napĺňať a uskutočňovať zmenu krok za krokom. „Ja dúfam, že budem patriť medzi tých ľudí, ktorí otvoria dvere novým generáciám a tomu, čo všetko je možné dokázať, Miri Ben-Ari.

Katarína Zacharová pre RealWoman