Chvíľu mlčme a skutočne počúvajme, čo nám ostatní hovoria

Rozhovor je súčasťou každého nášho dňa. Rozprávame sa každý deň, doma, v škole, v práci, s kamarátkami, teda neustále. Avšak skutočný rozhovor je veľmi neobyčajný a hlavne vzácny okamih. Pýtate sa prečo? Niekedy totižto vedieme len svoje „monológy“. Odpovedáme síce, ústa sa nám hýbu, hovoríme k veci, ale skutočne sa navzájom nepočujeme. Ako keby bola medzi nami bariéra, veľká sklenená stena, ktorá delí naše svety a my počujeme len niektoré slová, a aj to veľmi nezrozumiteľne.

Ako to vyzerá v našej realite? Janka ide na kávu s Emou. Janka má istý problém v práci. Začne to Eme vysvetľovať, no hneď ako dohovorí, Ema odpovie, že aj ona také niečo zažívala pred mesiacom a nie je to až tak strašné, ako sa na prvý pohľad zdá. Janka znovu začne hovoriť o sebe, no situácia sa opakuje a Ema hovorí zase o niečom inom. Tak toto je ukážkovým príkladom „monológov“. Čo je potom rozhovor?

Jedna strana hovorí a druhá skutočne načúva a rozmýšľa, ako sa človek „oproti“ cíti a čo potrebuje. Nie je to len čakanie na to, kedy sa dostaneme k slovu. Možno nám priateľ opakuje v podstate stále to isté dookola, len my to nepočujeme, pretože sme príliš zaujatí sebou. My všetci potrebujeme vypočutie, porozumenie, a to nie iba na káve s kamarátkou.

Predstavme si matku, ktorá čaká na svoju dcéru. Tá príde zo školy nahnevaná, hodí tašku do kúta a sadne si k stolu. Matka sa jej spýta: „Čo sa ti stalo?“ Dcéra kričí: „Dostala som päťku, to nie je možné, otázky boli otrasné!!!!” Aké môžu byť matkine reakcie?

„Veď si to môžeš opraviť, mala by si sa hneď zajtra prihlásiť.“

„Keď som ja bola v tvojom veku, tiež sa mi to stalo, pamätám si, ako by to bolo včera, keď….“

„Joj, ty moje chúďatko, to je ale hlúpy učiteľ.“

„Aký to bol predmet? Aké otázky si dostala? Koľko si ich nevedela? Koľko si mala bodov? …“

„Jedna päťka? Ale prosím ťa, to nič nie je, netráp sa.“

„To bude dobré, vieš, ako je to v živote, raz sa ti darí, raz nie…“

Sú vám tieto reakcie známe? Stretli ste sa s nimi? Rady, rozprávanie o sebe, otázky, zľahčovanie, poľutovanie, múdre slová? Keď potrebujeme radu, požiadame o ňu. Možno to, čo teraz prežívame, sa zdá ako banalita, ale pre nás je to momentálne dôležitá vec. Podporovať sebaľútosť nie je asi najlepšia cesta.

Ak by sme sa snažili pochopiť, ako sa dcéra cíti a prečo sa tak cíti, mohla by naša reakcia vyzerať asi takto:

„Viem, že si sa včera dlho učila a vynaložila veľa úsilia, aby si sa na tú písomku dobre pripravila. Asi sa ti zdá, že to úsilie vyšlo nazmar, preto si nahnevaná?“

Stáva sa vám takéto niečo v živote? Skúste si to aplikovať na ľubovoľnú oblasť.

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa. Ja sama reagujem často slovami, ktoré som sa jednoducho naučila používať. Inokedy som zase až príliš „zahĺbená“ do seba. Je pre mňa veľkou výzvou zmeniť to. Skúste si spomenúť na to, ako sa správate v rozhovore vy. Aké reakcie sú pre vás typické? Možno je čas opustiť stereotyp a skúsiť niečo nové.

Netvrdím, že ľudia nepotrebujú počuť rady a slová povzbudenia. Len chcem zdôrazniť, že by sme ich nemali používať v každom prípade, bez ohľadu na druhú osobu. Niekedy totižto ľudia potrebujú iba vypočuť, dať im pocit, že sme s nimi a úprimne sa zaujímať o to, čo cítia. Nevkladajme do druhých svoje ja, chvíľu mlčme a načúvajme, čo nám druhí chcú povedať tým, čo hovoria. Možno začneme chápať veci, ktorým sme pred tým nerozumeli. Zlepšíme si svoje vzťahy, pretože dáme druhým najavo, že nás skutočne zaujímajú, že ich skutočne počúvame. Nebudeme kĺzať po povrchu, ale pôjdeme do hĺbky. Každý malý posun je významný a buduje naše krásne vzťahy.

Moje tipy, ako sa zlepšiť v počúvaní:

Venujte celú svoju pozornosť. Pokúste sa celú svoju pozornosť upriamiť na človeka, ktorého počúvate. Načúvajte celým telom, nielen svojimi ušami, pretože vaše telo o vás veľa napovie. Očným kontaktom a otočením svojho tela k osobe hovoriaceho dáte jasné znamenie, že vás zaujíma iba on.

Akceptujte druhého človeka takého, aký je. Často počujeme veci, s ktorými nesúhlasíme a nepáčia sa nám. Aj napriek tomu, neskočme druhému do reči, nechajme ho, nech nám objasní svoj názor. Keď dohovorí, môžeme vyjadriť náš nesúhlas, pričom dôležité je venovať pozornosť konkrétnemu názoru a neodsudzovať celú osobu.

Sledujte reč tela.  Reč tela nám dokáže napovedať viac ako slová, ktoré nám druhý človek povie. Uvádza sa, že len 7 % informácii v komunikácii získavame zo slov, väčšinu práve z neverbálnej komunikácie a z tónu hlasu. Pozornosť by sme mali venovať emóciám druhého človeka, ktoré sú skryté za jeho slovami.

 

Stalo sa vám už, že ste toho druhého nepočúvali?

Poznáte nejaké ďalšie tipy, ako sa zlepšiť v počúvaní druhých?

Čo je podľa vás podstatou skutočného rozhovoru?

Máte okolo seba ľudí, ktorí vám skutočne načúvajú? Ako to spoznáte?

Petra Kaločayová pre RealWoman

PS: Našla som knihu, ktorá by vám v tom mohla pomôcť – Povídej naslouchám od Járu Křivohlavého, ktorú si môžete zakúpiť TU >>

0 komentárov

Napísať komentár

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>