Je naivné myslieť si, že existuje svetlo bez tmy

Divadlo. Niektorí sú lepší a iní horší herci. Ruku na srdce: Správate sa vždy tak, ako to cítite? Poviete, čo si myslíte? Správate sa podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia? Ste po rozchode. Stále ho milujete. Poviete mu to? Veď za čo iné ako za lásku sa oplatí bojovať? Mám moju obľúbenú otázku, ktorú si zvyknem niekedy klásť. Niekto vám ublížil. Dáte mu to najavo? Cítite sa ukrivdení. Budete to prezentovať?

Naša psychika funguje ako dobre premyslený mechanizmus. Stále vymyslí nové a nové, lepšie a lepšie stratégie prežitia. Väčšinou po nejakej ťažkej životnej udalosti, po sklamaní.. Na jednej strane je to dobré, pretože nebyť tých stratégií, asi by sme nedokázali relatívne v pohode fungovať ďalej. No na druhej strane za akú cenu? Roztočí sa náš kolobeh života a sme chytení v pasci. Utekáme ako škrečky na kolotoči. V jednom kruhu, z ktorého sa nám veľmi ťažko vystupuje, obzvlášť, keď naberie vysoké obrátky.

Pracujeme. Niekedy viac, ako je potrebné. Máme záľuby. Cestujeme, spoznávame, vymýšľame si aktivity. Sme občas v neustálom pohybe. Čo sa stane, keď sa zastavíme? Keď našu psychiku prestaneme zahlcovať stále novými informáciami? Vtedy do seba všetko zapadne ako skladačka puzzle a naše podvedomie dostane zelenú. Pomaličky sa z neho začnú vynárať obrazy, predstavy, myšlienky, všetko to, čo sme doteraz nevnímali. Možno preto, že sme sa sústredili na niečo iné, zamestnávali sme svoju hlavu stále nejakými povinnosťami, alebo preto, že sme to nechceli vidieť a pochopiť. Možno sme sa báli…

Typicky únikovou stratégiu je pre mňa motto, ktoré som si raz prečítala kdesi na sociálnej sieti: „Taký je život, povedal klaun so slzami v očiach a na tvár si namaľoval úsmev“. Čudovala som sa, koľko „lajkov“ mala táto myšlienka. No potom som si uvedomila, že toto je neskutočne typická reakcia dnešnej doby. Snažíme sa byť viac pozitívni, viac veselí, lepší, krajší, milší a niekedy si ani neuvedomujeme, že existujú aj iné emócie, ako sú bolesť či smútok. Nepatria práve k tým obľúbeným, no možno práve preto by sme na ne nemali zabúdať a mali by sme im dať priestor, namiesto toho, aby sme sa tvárili, že tam nie sú.

Myslím si, že je úplne ľudské, normálne a zdravé byť smutný, nemať práve náladu, nechcieť nič riešiť. Možno je lepšie nechať tieto emócie postupne odznieť, ako rýchlo vytvárať nové a modifikovanejšie stratégie a tváriť sa, že všetko je v najlepšom poriadku a nikdy sme sa nemali lepšie.

Teraz už viem, že v tichu nás dobehne všetko, pred čím celý ten čas utekáme.

Nie je lepšie pomenovať veci ich pravým menom?

Plakať, keď sme smutní a usmievať sa, keď sme šťastní?

Kedysi som mala utkvelú predstavu o ideálnom svete, kde existuje len všetko krásne, ľudia sú k sebe milí a každý je len dobrý. Môj učiteľ Voice Dialogue (metóda prenikajúca do najhlbších vrstiev našej psychiky) mi raz na tréningu povedal: „Je naivné myslieť si, že existuje svetlo bez toho, aby sme si mysleli, že existuje tma.“ A ja som bola dosť naivná! Nevravím, že už vôbec nie som, no postupne mi moje ružové okuliare padajú z nosa a vidím aj druhú stranu mince.

A ako je to teraz?

Uvedomujem si, že nič nie je ani biele, ani čierne. Všetko a každý má aj svoju temnú stránku. Učím sa neutekať od problémov, naopak, zastanem a pozorujem moje stratégie, ktoré si vytváram a idem presne proti nim, aby som mohla ďalej rásť. Vo svojich vzťahoch sa snažím byť úprimná a otvorená. Dávať karty na stôl a buď sa to druhej strane bude páčiť a bude ma brať takú, aká som, alebo nie. Faloš a pretvárku si neprosím. Radšej si zložme masky a buďme samí sebou!

Prajem vám veľa úprimnosti vo vašich vzťahoch!

Lucia Stašeková pre RealWoman

0 komentárov
  1. Alexandra
    Alexandra says:

    Jedna moja známa raz povedala, že rovnováha musí byť. Najprv som bola z toho sklamaná, ale keď som sa nad tým zamyslela, pocítila som úľavu. Ak príde niečo zlé, smutné a pod., je to len druhá stránka tej istej mince. A o to ľahšie to prijímam do svojho života. :)
    Pekný článok!

    Odpovedať
  2. Bibs
    Bibs says:

    V dnešnom svete, kedy ľudia vužívajú pozitívne myslenie, pozitívne všetko, sa ťažko akceptuje fakt, že vôbec nejaký strach, či hnev, alebo závisť vôbec existujú. Sú tak naladení jedným smerom, že potom následný “pád” ich úplne prevalcuje. Zažila som si to na vlastnej koži a nechápala som, ako môžem takto stroskotať, keď predsa chcem žiť dobrý život. Ale až uvedomenie a prijatie toho, že existujú aj tzv. negatívne emócie mi pomohlo sa posunúť ďalej. Prijať to a neobviňovať sa z pádu. Túto tému skvelo rozpísal Thomas Moore vo svojej knihe Temné noci duše.

    Odpovedať
    • Lucia Stašeková
      Lucia Stašeková says:

      Milá Bibs,
      je cítiť, že to píšeš úprimne a zo srdca, pretože sama si si tým prešla. Ďakujem za tip na knihu, prečítam :)

      Odpovedať
  3. Eva
    Eva says:

    Trošku tomu ale nerozumiem, ak príde tá dvrátená stránka (smútok, strach, sklamanie…) mám sa v ňom neustále hrabať a autápať? Nie je lepšie naladiť sa hoci aj zo začiatku nasilu na niečo pekné a pozitívne? potom všetky teórie o pozitívnom myslení, o vytváraní si vlastnej reality našimi pozitívnymi myšlienkami sú bludy? Veľmi pekný článok, hlavne veta na konci “Dávať karty na stôl a buď sa to druhej strane bude páčiť a bude ma brať takú, aká som, alebo nie.” sa mi obvzlášť páči…myslím, že pozitívne myslie´t v živote veľmi pom=aha, ale pretvarovanie by to asi byť nemalo, sme aký sme, doážeme sa zmeni´t v istćh veciach ak chceme, ale asi len do takej miery pokial nestratíme sami seba a tá druhá strana jednoducho toto naozaj buď prijme alebo nie, ale obviňovať sa za to, že neprijala je hlúposť.

    Odpovedať
    • Lucia Stašeková
      Lucia Stašeková says:

      Evi, ďakujem za podnetné otázky!
      Je skvelé, ak dokážeš myslieť pozitívne a pomáha Ti to! Ja sa tak nastavujem a fungujem na ňom už 4tý rok, vidím výsledky, viem si aj to zlé otočiť tak, aby som v tom videla to pozitívne, hľadám príležitosti a premýšľalam nad tým, ako ma to obohatí a čo mi to dá. Toto je všetko v poriadku. Tvoja otázka, či nie je lepšie naladiť sa nasilu… nuž, tlakom vzniká odpor a aj z mojich skúsenosti viem, že čím viac sa snažíme a tlačime a chceme, tým viac to nejde. Preto je dobré naučiť sa to púšťať, nechať veci tak ako sú, učiť sa prijímať to, čo do naších životov prichádza. A nezatvárať oči pred tým zlým. Brať to ako súčasť života, určite sa v tom neutápať, skôr sa snažiť prísť na to, čo je príčina, kde to vzniklo a na čo nám to poukazuje, nie to hneď popierať a dávať si pozitívne afirmácie, potom to podľa mňa bude fungovať len krátkodobo. Teda ak sú negatívne emócie, majú svoju príčinu, treba ju odhaliť, spracovať to a potom prijať.
      Nech sa Ti darí byť stále spokojná a sama sebou :)

      Odpovedať

Napísať komentár

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Napísať odpoveď pre Lucia Stašeková Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>