Keď sa naše cesty rozchádzajú…

Naše životy by som prirovnala k jedinečným cestám, dráham, ktoré si sami vytvárame. Malými krokmi – rozhodnutiami určujeme tempo aj smer našej výpravy. Niekedy ideme veľmi rýchlo, inokedy veľmi pomaly, niekedy sa naše cesty zakľukatia, no potom nájdeme smer, ktorým sme sa chceli uberať. Na našej ceste nás sprevádzajú rôzni ľudia – rodičia, súrodenci, kamaráti, priatelia, partneri, manželia. Pretínajú nám cestu v rôznych chvíľach, každý z nich pri nás ostáva istý čas. Čo sa stane, ak nás niektorí z nich opustí? Odkloní sa od našej dráhy?

Začneme sa obzerať späť….

Keď niekto s nami dlho putoval po našej ceste a zrazu nastane chvíľa, keď tento človek odchádza, jeho cesta sa vzďaľuje od našej, naberá iný smer, väčšina z nás sa začne obzerať. Začneme premýšľať nad tým, aké to bolo, aké to už nikdy nebude, o čo všetko sme prišli.

Pýtame sa: Prečo ma tento človek opustil? Prečo ma už nemá rád? Prečo si už nerozumieme tak, ako predtým?

Jednoducho sa to deje. Nie je to nič negatívne. Ľudia sa menia, okolnosti sa menia, my sa meníme. Zrazu nám nevyhovuje spolužiak, s ktorým sme sa dokázali pred pár rokmi smiať až do kolien. Zrazu si menej rozumieme s priateľkou, s ktorou sme sa dokázali pred rokom rozprávať hodiny, cítili sme sa pri nej úžasne a hovorili sme si – navždy a večne, až pokiaľ nás smrť nerozdelí. Už nám viac nevyhovuje partner, s ktorým sme pred pár mesiacmi boli šťastní a mysleli si, že nás nemôže nič rozdeliť. Naše cesty sa jednoducho rozchádzajú…

S minulosťou je to ako so spätným zrkadlom v aute. Musíme sa doň sem-tam pozrieť, ale keby sme doň pozerali stále, boli by sme každú chvíľu v priekope.

Ako z toho všetkého vyťažiť namiesto otázky, prečo sa to stalo?

Niektorí ľudia sú v našom živote len malú chvíľku a ovplyvnia náš život viac, ako niekto, koho poznáme roky. Ak si uvedomíme, že ľudia nám prichádzajú do života s istým opodstatnením, môžeme z toho vyťažiť – rastieme pri nich. Ak jeden z nás nerastie, je to signál, že jeden z nás potrebuje ísť iným smerom. Ak si osvojíme postoj, že všetko je tak, ako má byť, že každý s nami putuje potrebný čas, dokážeme sa lepšie vyrovnať s touto stratou.

Niekedy sa snažíme udržať ľudí v našich životoch za každú cenu

Vyjadrila by som to pomocou analógie o potrubí.

Ak sú všetky časti nášho potrubia silné a nepoškodené, všetko funguje tak, ako má. Niekedy však prídeme na to, že naše potrubie je niekde deravé a tekutina uniká… Ako prvej sa chopíme náplasti a zalepíme túto dieru. Všetko zase pokračuje tak, ako predtým. Keď to však najmenej čakáme, potrubie praskne opäť – na tom istom mieste.  My zoberieme inú náplasť, z inej hmoty či od inej firmy a opäť sa tešíme, ako sme tento problém rýchlo vyriešili. Lenže, netešíme sa dlho. Opäť sa objaví diera, ktorá je samozrejme väčšia, ako bola tá predtým. My sme zúfalí a zoberieme niečo pevnejšie, o čom sme presvedčení, že vydrží. Možno, že vydrží dlhšie, ale pri zatĺkaní tejto diery porušíme inú časť potrubia. Takto sa to neustále zhoršuje. Potrubie síce chvíľu funguje, ale potom sme zase smutní, že nie a my vymýšľame neustále nové a nové náplasti. Vyčerpáva nás to…

Nedokážeme „lepiť“ diery donekonečna. Príde moment, keď musíme urobiť rázne rozhodnutie. Vymeniť deravé časti za nové, aj keď tie deravé máme radi…

Vždy si zoberme od ľudí len to najlepšie

Zabudnime na to, že sme sa hádali, zabudnime, že nám ublížili. Majme svojich bývalých „spolucestujúcich“ uložených vo svojom srdci s rešpektom, pretože nás veľa vecí naučili a to je to najdôležitejšie. Keby sme mali myslieť stále na zranenia, ktoré nám zostali, boli by sme navždy zviazaní. Takto sme voľní a môžeme ísť ďalej. Zase raz niekoho stretneme, ľudí, ktorí tu budú chvíľu, iní tu budú možno roky.

Prednedávnom som stratila jedného „spolucestujúceho“, o ktorom som si myslela, že bude pri mne kráčať do konca môjho života. Bolo to pre mňa ťažké. Najviac mi pomohol postoj, že všetko, čo sa deje, má svoj zmysel a záleží iba odo mňa, ako sa k tomu postavím a čo z toho vyťažím. Veľakrát si vytváram bolesť sama – keď očakávam. Toto je pre mňa ďalším poučením. Potrebujem sa zamerať na momentálne chvíle a prestať očakávať, ako bude môj život vyzerať a kto bude ním kráčať so mnou.

Pomáha mi taktiež povedať si nahlas: …(meno), ďakujem ti, že si bol v mojom živote. Ďakujem ti za všetky užitočné veci, ktoré som sa pri tebe naučila. Teraz som sa rozhodla ísť ďalej.


TEST: Reflexia vašej reality

Chcete vedieť, ako ste na tom momentálne vy? Urobte si večer test. Pred spaním si zrekapitulujte svoj deň. Ak potrebujete, zapíšte si to na papier.

Koľko minút ste strávili:

  • spomínaním na pekné spomienky z minulosti
  • prezeraním starých fotografií, spomienkových predmetov
  • spomínaním na negatívne emócie, zážitky
  • na miestach, kde ste sa v minulosti cítili príjemne

Tieto minúty vám podajú správu, ako ste na tom…


Zažili ste niečo podobné? Stratili ste niekoho vám blízkeho?

Ako ste sa s tým vyrovnali?

Dokázali ste sa posunúť vpred alebo sa ešte stále obzeráte do spätného zrkadla?

Petra Kaločayová pre RealWoman

0 komentárov
  1. Katarina
    Katarina says:

    Zial nie vzdy je to tak ako sa hore spomina, niekedy ostavame v zivotoch druhych, alebo oni v tych nasich, aj ked sa nase cesty na viditelnej urovni rozisli. Spaja nas puto, snad z minulych zivotov, ktore nam kaze, aby sme toto zauzlenie nejakym sposobom vyriesili a vtedy nie je mozne len tak s laskou spominat, lebo buducikrat to tu budeme mat zas.

    Odpovedať
    • Petra Kaločayová
      Petra Kaločayová says:

      Katarína, ďakujem za Tvoj príspevok. Ísť ďalej je skutočne náročné, ale dôležité. Ako si sama napísala, toto zauzlenie je potrebné vyriešiť (myslím, že to neplatí len o ľuďoch, ale o všeobecných situáciach). Držím všetkým palce, aby prišli na to, kde ten uzol korení a mali silu ho rozpliesť …

      Odpovedať
  2. Eva
    Eva says:

    Nanešťastie tento postoj mi bol daný odjakživa. Moja mamina mi hovorieva, že sa odo mňa naučila, že ak sa niečo stane a prípadne aj skončí, treba ísť ďalej a hodiť to za hlavu. Samozrejme nejde to hneď vždy, ale ak sa budeme snažiť zaujať práve takýto postoj, môžeme situáciu prežiť ovela jednoduchšie a rýchlejšie. Tiež som sa nie raz pristihla ako spomínam na staré časy ešte na gymnáziu, milovala som to obdobie a ludí, ktorí ma v ňom sprevádzali…ale život šiel a ide ďalej. Občas je náročné spraviť z aktuálnej realitu to šťastné obdobie, ak už veci nie sú ako pred tým. Je to však všetko o našom postoji a uhle pohľadu.

    Odpovedať
    • Petra Kaločayová
      Petra Kaločayová says:

      Eva, ďakujem Ti za Tvoj komentár :) Nemám k tomu ani čo dodať, vystihla si to… :) Myslím si, že inšpiruješ nie len Tvoju maminu ale aj ostatných ľudí v Tvojom okolí… Prajem Ti veľa šťastia v momentálnej realite…

      Odpovedať
  3. Evka
    Evka says:

    Velmi dobry clanok. Uplne vystihuje to, cim prechadzam tento rok. Stratila som kamaratku, o ktorej som si myslela, ze ostane navzdy. Lenze neslo to. Rozisla som sa s priatelom, s ktorym sme sa lubili, ale boli sme jak to potrubie. Rozhodla som sa odist prave preto, ze stale praskalo a vnutorne som citila, ze to nema zmysel. Napriek tomu mi chyba, lebo sa mi vynaraju len tie pekne spomienky. Snazim sa prekonat ich pozitivnymi myslienkami, posielam mu lasku a stastie, ci to citi neviem, ale mne to pomaha.

    Katka, nejde to vzdy, ked stratis svoju spriaznenu dusu, tak jedine, co ti pomoze je to prijat a zbytocne sa netrapit. Ja som tu svoju stratila pred 4 rokmi a to trapenie mi uhnalo len jednu chorobu, o ktorej sa hovori, ze je nevyliecitelna. Nechod tak daleko, bud silna! Vsetko ma svoje dovody :)

    vela stastia, Evka

    Odpovedať
    • Petra Kaločayová
      Petra Kaločayová says:

      Evka, veľmi Ti ďakujem za Tvoj príspevok. Veľmi sa mi páči aj Tvoje prekonávanie – posielaš lásku a šťastie… Úplne si to vystihla, najdôležitejšie je, že to pomáha Tebe, neživíš v sebe negatívne emócie. Prajem Ti, aby si nad svojou chorobou zvíťazila! Prajem veľa energie :)

      Odpovedať
  4. Mili
    Mili says:

    Často lepíme tie rozbité spojenia vo vzťahu, len preto, že si myslíme, že to tak má byť. Je to ten osudový/osudová. A hoci v niektorých prípadoch nedôjde k tomu, že sa prestanú navzájom milovať,partnerstvo sa rozpadá. Partneri sú si učiteľmi a to veľmi dobrí, no ak obaja nepostupujú vo svojom osobnom rozvoji približne rovnakým tempom ich cesty sa od seba vzďaľujú a potom každé provizórne lepenie je len snaha zabrániť tomu druhému, aby postúpil na vyšší level. Veľakrát totiž ide o to, že radikálny rozchod je práve tou najvýznamnejšou lekciou, ktorú sme si navzájom mali spolu odžiť. A nejde len o spojenie partnerov muža a ženy. Niekedy je takým významným učiteľom v našom živote rodinný príslušník, priateľ, či priateľka. A hoci je to v niektorých prípadoch veľmi ťažké pochopiť, precítiť aj aplikovať mali by sme byť tým, ktorí nám boli učiteľmi a prežili sme s nimi veľmi ťažké a zložité životné situácie v konečnom dôsledku vďačný. Odpustiť im, že nám predkladali bolestivé veci, ktoré sme náznakovo nechápali, poďakovať im a nechať ich odísť zo svojho života. Veď nebyť práve tých skúseností, neboli by sme sa stali takou bytosťou ako práve v tomto momente sme.A o to vlastne išlo. Tieto dôležité osoby v našom v živote nás naučili to, čo v našej osobnosti spalo, čím menší odpor voči zmene sme mali tým, ľahšie naše dozrievanie a utváranie prebiehalo. Pri dlhých a zložitých, či nebezpečných vzťahoch bol strach a odpor voči zmene v nás najsilnejší a aj naše presvedčenia ohľadom slobodnej voľby a zodpovednosti za vlastný život boli podmienené strachom a neochotou zrealizovať zmenu až kým zotrvanie v takej situácii nebolo až taká neznesiteľné, že sme boli ochotní urobiť čokoľvek, ísť do rizika, vsadiť na jednu kartu, len aby sa to skončilo. Vtedy sme dospeli ku krokom dôležitým pre náš osobný rozvoj.
    Nie je náhoda, že z týranej ženy sa stala sebavedomá a za svoj život zodpovedná žena, ani z nezamestnanej úspešná podnikateľka. Niekedy k posunu stačí náznak inokedy, keď sme hluchí a slepí je potrebný veľký šok, aby sa človek pohol ďalej. Tak sa radšej učím dobrovoľne ako nasilu a kladiem si otázky, čo mi týmto chcel niekto povedať, alebo aké poznanie mi určitá situácia prináša a predovšetkým verím. Verím, že všetko, čo ma v živote stretlo a stretne má zmysel a je v môj prospech i keď to dobro nie je hneď v tom momente vidieť. Rada sa vraciam k tejto stránke a rada čítam všetky články sú totiž veľmi podnetné a mnohým ženám ušetria učenie sa prostredníctvom pokusu a omylu. na svojich vlastných chybách. Otvárajú im oči, dušu a ukazujú im cestu, aby nemuseli tápať vo vlastnom sebapoznávaní. Pekný deň

    Odpovedať
    • Petra Kaločayová
      Petra Kaločayová says:

      Mili, veľmi pekne ďakujem za Tvoj príspevok, niet k nemu čo dodať…
      som veľmi rada, že je stránka pre Teba podnetná a rada ju čítaš, veľmi ma potešili Tvoje riadny, prajem Ti krásny deň!

      Odpovedať

Napísať komentár

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>