Najviac ubližujeme samy sebe a vzťahom s najbližšími, keď sa pre nich obetujeme

Niekedy sa nám zdá samozrejmé starať sa viac o druhých ako o seba. Má to svoje úskalia. Hlavne keď robíme kompromisy s vlastnými hodnotami a s vlastnou integritou, len aby sme sa vyhli nesúhlasu a odmietnutiu ostatných. Slobodu vlastnej duše si potrebujeme chrániť a neraz na to zabúdame. Veľakrát nevedome skončíme v závislosti od niekoho iného, alebo od toho, že nás potrebuje.

Možno si vďaka týmto riadkom uvedomíte, že máte právo, ba priam povinnosť venovať viac pozornosti samým sebe, ba čo viac, bez výčitiek svedomia môžete prestať kontrolovať druhých.

Prečo toľko kontrolujeme druhých a nestaráme sa viac o seba?

Začala by som príbehom mojej známej, ktorá ma inšpirovala k napísaniu tohto článku. Rada by som jej pomohla, lebo táto žienka musí (rozhodla sa tak) skrývať svoju najvnútornejšiu identitu a to, čo by chcela.

Zistila som, že má na to vlastné vysvetlenie: nie je pre partnera dosť dobrá a nie je ho hodna. Svoju lásku k nemu prejavuje popieraním a obetovaním sa. Už dávno nie je sama sebou a ani si nechce, či nevie predstaviť, že by ňou mohla byť. Zatiaľ to nedokáže, ale píšem zatiaľ, lebo si myslím, že to dokáže ovplyvniť, keď bude chcieť. Uvedomuje si, že niečo nie je v poriadku, ale nemá to pomenované či priznané.

Keď sa rozpráva so mnou, tak dokáže s hlbokými povzdychmi túžby vyriecť, ale vzápätí ich poprie tým, že je to hlúposť a aj tak by to k ničomu nebolo. Snažím sa nájsť spôsob, ako jej priblížiť, že sú to jej myšlienky, pocity a správanie, ktoré jej spôsobujú utrpenie. Musím byť trpezlivá, lebo zatiaľ ma nepožiadala o pomoc a ja nemám právo mudrovať nad jej životom, v ktorom si vypestovala od partnera závislosť. Tá jej bráni, aby myslela aj na seba a starala sa o seba. Dáva sa ovplyvňovať mužovým správaním a cíti nutkanie kontrolovať jeho správanie.

Pocit, že nás niekto potrebuje, nám uberá na slobode a nezávislosti

Niekedy sa nám zdá samozrejmé, hlavne nám ženám, starať sa viac o druhých ako o seba. Môžeme sa pristihnúť, že ponúkame rady a usmernenia bez opýtania, pokúšame sa presviedčať druhých o tom, čo by si „mali“ myslieť. Vychádzame z manipulačnej povery, aby sme mohli mať vzťah s ostatnými, musia nás „potrebovať“. Je to mylná predstava, väčšina ľudí je schopná postarať sa o seba aj bez našich zaručených návodov a rád. Napokon, keď sa nad tým zamyslíme, stojíme my sami o to, aby nám niekto hovoril do toho, ako chceme žiť?

Nie vždy je jednoduché vybudovať si život založený na nezávislosti a emocionálnej slobode. My ženy neraz sabotujeme samy seba spochybňovaním svojej hodnoty a neverením si. Máme problémy otvorene povedať, čo vlastne chceme, odkladáme svoje vlastné ciele, lebo všetko iné je dôležitejšie a želania iných ľudí neraz hodnotíme vyššie než naše vlastné…

Rady sme k „dispozícii“ takmer nepretržite, veď by nás niekto mohol potrebovať – od blízkych, cez kolegov, známych a priateľov. Považujeme za správne prinášať „obete“ v podobe svojich odrieknutých túžob a prianí a myslíme si, že to robíme nezištne. Zvyčajne však čakáme ocenenie, uznanie, obdiv, potvrdenie toho, aké sme úžasné v role Matky Terezy. To potom určuje našu cenu – spoliehame sa na to, že naša hodnota rastie úmerne k tomu, ako nás chvália a potrebujú. Ak si práve takýmto spôsobom potvrdzujeme kredit nášho ega, tak smerujeme k onej spomínanej závislosti, lebo očakávame od druhých, že určia našu vlastnú hodnotu.

Keď sa tak nedeje podľa našich predstáv, sme nešťastné, zlostné, vyčítavé a niekedy aj nenávistné a priečne. Vtedy nám, pochopiteľne, uniká, že sme prestali preberať za seba zodpovednosť a zverili sme to do rúk tým, od ktorých očakávame, že nás budú uisťovať o našej výnimočnosti, obetavosti a budú nám hlavne uznanlivo vďační.

V zdravej miere je obetavosť a samaritánstvo namieste

Ak však robíme kompromisy s vlastnými hodnotami a s vlastnou integritou, len aby sme sa vyhli nesúhlasu a odmietnutiu ostatných, je to zradné. Prináša nám to totiž závislosť v podobe toho, že si potrebujeme dať všetky naše rozhodnutia niekomu odobriť a schváliť. Zabúdame, že nikto nevie lepšie, než my samy, čo je pre nás naozaj dobré a čo potrebujeme.

Je pravdepodobné, že každý z nás už zažil chvíle, keď si vo vzťahu pripadal spútaný a uväznený. Je to zvyčajne vtedy, keď nás niekto kontroluje – cez manipuláciu, vydieranie, podsúvanie, ovplyvňovanie, presviedčanie, ale aj štylizovaním sa do roly obete a nešťastníka, ktorých treba zachraňovať. Nebýva to zábavné a z dlhodobého hľadiska je takýto vzťah skôr deštruktívny, ako by prinášal radosť.

Ľudia v zdravých vzťahoch riešia konflikty otvorene a ľahšie. Skrývanie problémov a nespokojnosti vedie k emocionálnej explózii, ktorá môže nechať na seba dlho čakať. Jej dopad je potom fatálny a pre mnohých nepochopiteľný, veď dlho bolo všetko v poriadku. Navonok možno, lebo sme mali nasadenú masku s odhodlaním, že dokážeme zvládnuť toho veľmi veľa, hlavne kvôli iným…

Venujte sama sebe a svojej duši slobodu

Žiť s ľahkosťou, nadhľadom a poznaním svojej vlastnej ceny je oslobodzujúce. Takýto životný postoj sa však neocitne v našom vnútri len tak sám od seba. Potrebujeme ho zveľaďovať.

Mne sa osvedčilo pre získanie slobody vlastnej duše nasledovné:

  • pestovať zdravé vzťahy
  • pomenúvať vlastné pocity, neunikať pred nimi, ani ich neskresľovať
  • naučiť sa oceňovať samu seba, nebáť sa zmeny
  • nepreberať zodpovednosť za iných ľudí (deti a zamestnanci sú osobitná kategória)
  • nenechať za seba rozhodovať iných
  • nevenovať sa výlučne tomu, čo ocenia ostatní, ale myslieť sebecky aj na seba
  • vedieť prijať uznanie a pochvalu
  • nežiadať od ostatných naplnenie vlastných potrieb a túžob
  • nebáť sa vyjadriť iný názor a svoje pocity

Túžime po tom, aby nás mali ľudia rady.

Je na to jednoduchý recept: budú nás mať radi, ak vycítia, že sa máme radi aj my samy. Potom nemusíme riešiť, ako vylepšovať životy ostatných a budeme sa starať o vlastný, ktorý je najdôležitejší a nie je na tom nič sebecké.

Zveličene povedané: „Ak sa začnete obetovať pre tých, ktorých máte radi, skončíte tým, že budete nenávidieť tých, pre ktorých ste sa obetovali“, ako trefne poznamenal Shaw.

Ako nájsť to pravé miesto pod slnkom pre radostný a spokojný život?

Tak znela jedna z otázok čitateľky článku Najviac ubližujeme samy sebe a vzťahom s najbližšími, keď sa pre nich obetujeme.

Napísala mi dôverný mail, ktorý zverejňovať na jej želanie nebudeme. Naša čitateľka chcela konkrétne rady, aby sa prepracovala k spokojnému životu, aby nebola ako pierko v búrke, unášaná každým závanom vetra – tak som to z jej slov pochopila.

Rady, ktoré som jej napísala a uverejňujeme ich v tomto článku, možno poslúžia aj Vám.

NEMUSÍME SA ZNEPOKOJOVAŤ

Nepomáha to. Keď sme pokojné, máme rovnaké možnosti a vedomosti, ako keď sme rozčúlené a panikárime. V skutočnosti máme viac možností, pretože naša myseľ a emócie môžu voľne plynúť a pracovať na maximálne otáčky.

NEMUSÍME BRAŤ VŠETKO TAK VÁŽNE (SEBA, UDALOSTI, DRUHÝCH ĽUDÍ)

Pocity sú dôležité, ale sú to len pocity. Myšlienky sú dôležité, ale sú to len myšlienky – všetci máme množstvo rôznych myšlienok, ktoré sa často menia. Je dôležité, čo hovoríme a robíme, čo hovoria a robia druhí je tiež dôležité, svet však nie je závislý od jednej konkrétnej myšlienky alebo činu.

NEMUSÍME POVAŽOVAŤ SPRÁVANIE DRUHÝCH ĽUDÍ ZA ODRAZ NAŠEJ HODNOTY

Nemusíme byť v rozpakoch, ak sa niekto, koho milujeme, správa nevhodne. Takáto reakcia je normálna, ale nemusíme sa hanbiť o nič viac, než sa hanbíme, keď sa nevhodne správa cudzí človek. Každý je zodpovedný za vlastné správanie. Ak sa niekto správa nevhodne, nechajte ho, nech sa hanbí za seba.

NEMUSÍME POVAŽOVAŤ ODMIETNUTIE ZA ODRAZ NAŠEJ HODNOTY

Ak niekto pre vás dôležitý (alebo aj nedôležitý) odmietne vaše návrhy alebo vás, zostávate aj tak rovnako hodnotnou bytosťou, akou by ste boli, keby vás neodmietol. Uvedomujte si a prežívajte všetky pocity, ktoré súvisia s odmietnutím, hovorte o svojich myšlienkach, ale neodovzdávajte svoju úctu k sebe v prospech niekoho názoru nesúhlasu alebo odmietnutia.

NEMUSÍME BRAŤ VŠETKO OSOBNE

Často chápeme veci vážne, ktoré nemusíme. Ako keby sme niekomu, kto má zápal pľúc, povedali: „Keby si ma miloval, nekašľal by si.” Ľudia so zápalom pľúc budú kašľať dovtedy, kým nedostanú primeranú liečbu. Keď ľudia trpiaci chorobnými návykmi robia niečo, k čomu cítia nutkanie, nehovoria vám tým, že vás nemilujú, ale hovoria tým, že nemilujú sami seba.

ANI MALÉ VECI NEMUSÍME BRAŤ OSOBNE

Ak má niekto zlý deň alebo sa nahnevá, nemyslite si, že to má niečo spoločné s vami. Môže to tak byť, ale nemusí. Ak to s vami súvisí, čoskoro to spoznáte. Obvykle majú veci s nami menej spoločného, než si myslíme.

Ako sa “odpútať” od druhých?

1.Naučte sa rozpoznať, kedy reagujete; kedy dovoľujete druhým, aby vás ovládali. Keď pociťujete úzkosť, strach, pobúrenie, keď sa cítite potupená, odmietnutá, zahanbená, ľutujete sa, ste ustráchaná alebo zmätená, obvykle to bolo vyvolané niečím zvonku.

2. Uvoľnite sa. Keď si uvedomíte, že reagujete chaoticky, hovorte a robte čo najmenej, až kým nebudete opäť pokojná a vyrovnaná. Urobte čokoľvek (čo neškodí vám ani druhým), čo vám pomôže uvoľniť sa. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite. Choďte sa prejsť. Prečítajte si niečo, čo vás zaujíma. Zatelefonujte niekomu blízkemu. Upracte v kuchyni… Robte niečo bezpečné, čo vám pomôže obnoviť vašu rovnováhu.

3. Preskúmajte, čo sa stalo.

Spýtajte sa samých seba:

  • Snažili ste sa niekoho alebo niečo ovládať?
  • Aký vážny je ten problém?
  • Preberáte na seba zodpovednosť za druhých?
  • Ste nahnevaná, pretože niekto nepochopil, čo ste skutočne chceli alebo sa snažili povedať?
  • Neberiete správanie druhých ľudí príliš osobne?
  • Dotkol sa niekto vášho svedomia alebo vás zneistil?
  • Je to naozaj koniec sveta alebo je to len smutné a nepríjemné?

4. Rozmýšľajte o tom, čo musíte urobiť, aby to pomohlo aj vám.

Rozhodujte sa na základe reality a robte to pokojne.

  • Mali by ste sa ospravedlniť?
  • Alebo chcete na to radšej zabudnúť?
  • Potrebujete si s niekým od srdca a úprimne pohovoriť, prípadne urobiť nejaké ďalšie rozhodnutie, aby ste sa cítili lepšie?

5. Spomaľte. Nemusíte sa báť ani byť vystrašená. Pozerajte sa na veci s odstupom, perspektívne. Uľahčite si život.

Ako komunikovať a správať sa voči druhým

Môžeme povedať, čo očakávame, bez toho, aby sme od druhých vyžadovali, aby oni zmenili svoje správanie podľa našich predstáv a potrieb. Aj druhí môžu povedať, čo očakávajú, a my nemusíme meniť svoje správanie, ak nechceme, len preto, aby sme im vyhoveli.

Vyjadrujte svoje potreby:

  • Naučte sa povedať: „Toto od teba potrebujem. Toto od teba chcem.”
  • Môžeme hovoriť pravdu. Hovoriť, čo si nemyslíme, čo necítime a čo nechceme, nie je slušnosť, je to klamstvo.
  • Nemusíme sa dať ovplyvňovať tým, čo hovoria druhí; nemusíme sa snažiť ovplyvniť druhých tým, čo hovoríme my im.
  • Nemusíme sa do ničoho dať nútiť.
  • Môžeme prehovoriť a postarať sa o seba.
  • Naučte sa hovoriť: „Mám ťa rada, ale mám rada aj seba. Toto musím urobiť, aby som uspokojila svoje potreby.”
  • Môžeme sa naučiť ignorovať nezmysly. Ak niečo nemá zmysel, tak to proste nemá zmysel. Nemusíme druhých presviedčať o tom, že hovoria nezmysly. Naučte sa povedať: „O tom nechcem hovoriť.”
  • Môžeme presadzovať svoje záujmy bez toho, aby sme boli agresívne. Naučte sa hovoriť: „Toto som ochotná urobiť po určitú hranicu. Toto nebudem tolerovať.” Myslite to vážne.
  • Môžeme prejaviť svoj záujem bez toho, že by sme sa snažili niekoho zachraňovať. Naučte sa hovoriť: „Zdá sa, že máš problém. Čo pre teba môžem urobiť?” „Mrzí ma, že máš problém.” Viac o tom nehovorte.
  • Nesnažte sa riešiť problémy druhých.
  • Môžeme hovoriť o svojich pocitoch a problémoch bez toho, aby sme očakávali, že nás bude niekto zachraňovať. Môžeme sa uspokojiť s tým, že nás niekto vypočuje. Nič viac sme pravdepodobne nikdy ani nechceli.

Čo môžete pre seba urobiť?

  • Berte sa vážne. Pridajte k tomu trochu humoru a prestaňte sa trápiť tým, čo robia alebo nerobia druhí.
  • Naučte sa načúvať, čo druhí hovoria i nehovoria. Naučte sa načúvať sama sebe, uvedomte si tón svojho hlasu, svoje slová, svoje myšlienky i spôsob, akým ich vyjadrujete.
  • Reč nám umožňuje rozumieť druhým aj sebe, pomáha nám komunikovať.
  • Niekedy hovoríme, aby sme získali dôveru.
  • Občas nechceme povedať nič ohromujúce, ale chceme byť v kontakte s ľuďmi. Chceme sa k nim priblížiť.
  • Niekedy hovoríme len pre zábavu, inokedy preto, aby sme dali jasne najavo, čo si myslíme a čo urobíme vo svojom záujme. Niekedy proste hovoríme len tak.
  • Musíme byť zodpovedné za to, čo hovoríme. Naše slová by mali odrážať úctu k sebe aj k druhým.
  • Buďte úprimná. Hovorte priamo.
  • Buďte láskavá a mierna.
  • Ak si situácia vyžaduje rozhodnosť, buďte rozhodná.
  • Predovšetkým buďte sama sebou a hovorte, čo chcete povedať.
  • Hovorte pravdu dôstojne a s láskou - čo si myslíte a čo cítite – a to vás oslobodí.

Pri písaní tohto článku som sa inšpirovala knihou Melody Beattierovej: “Koniec spoluzávislosti”, vydanej v roku 2006 v Spolku svätého Vojtecha.

Verím, že vás tieto rady správne nasmerujú a čoskoro pocítite prvú pozitívnu zmenu vo vašich vzťahoch a sama so sebou.

Janette Šimková pre RealWoman

1 Komentár

Napísať komentár

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Napísať odpoveď pre Zuzana Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>