Na našom sídlisku neboli v mojom veku žiadne deti a tak, kým som nespoznala nových kamarátov v škole, hrávala som sa väčšinou sama. Vymyslela som si svojich vlastných imaginárnych kamarátov, s ktorými bola zábava po celý deň. Mamu to až tak neznepokojovalo, keďže som si pýtala na večeru viac krupicovej kaše a celú som zjedla. Lebo som kŕmila „akože“ …
Sedím v obľúbenej kaviarni na roku ulice, pijem horúci zázvorový čaj a cez obrovské presklené okno pozorujem ľudí na ulici. Pobehujú ako pavúky, niektorí sa náhlia neznámym smerom, ďalší nedočkavo postávajú pred semaforom a hypnotizujú farebné červené svetielko. Sú aj takí, ktorí náhlivo utekajú pred rozbehnutými autami, aby nepremárnili minúty svojho drahocenného života. Aj za cenu tých posledných. …