Neskôr som privádzala dospelých okolo mňa do zúfalstva svojimi neustavičnými otázkami. To mi ostalo dodnes. Keď sa dozvedám nejakú novú informáciu alebo mi niekto vysvetľuje svoj postoj, pýtam sa: „Prečo? Prečo je to tak? Prečo si myslíš práve toto?“ Moja túžba rozumieť všetkému ma priviedla k štúdiu filozofie a angličtiny na vysokej škole. Cítila som obrovské nadšenie, keď som objavovala poznatky iných ľudí. Zároveň ma nesmierne fascinovala angličtina. Začala som sa ju učiť, už keď som mala sedem rokov, a vtedy boli moje dôvody čisto pragmatické. Snívala som o tom, že jedného dňa precestujem celý svet.
Na vysokej škole som popri filozofii objavila aj iné čaro angličtiny. Ako som sa v nej postupne zdokonaľovala, uvedomila som si, že angličtina má úplne inú logiku vyjadrovania ako slovenčina. Málo slovami sa v nej dá vyjadriť širší obsah. Začala som čítať originály diel, ktoré som predtým poznala len v slovenčine a objavovala som ich význam a posolstvo nanovo.
Keď som sa po prvom ročníku na vysokej škole rozhodla na pozvanie mojej kamarátky navštíviť Spojené štáty, nemohla som sa nabažiť pobytu v cudzej krajine. Od prvej chvíle som cítila obrovský rozdiel v myslení ľudí, s ktorými som sa stretla. Častokrát som zažila, ako mi niekto hovorí presne to isté, čo by som mu povedala aj ja sama, a zároveň to z ich úst malo úplne inú príchuť. Veľakrát som sa na Slovensku stretla s názorom, že Američania sú sebavedomý národ. Nie vždy to bolo myslené ako poklona. Zrazu som mala skúsenosť z prvej ruky a uznala som, že je to pravda. Američania sú naozaj veľmi sebavedomí. Keď sa ma pri zoznamovaní ľudia pýtali, čo robím na Slovensku, prichytila som sa pri tom, ako hanblivo a s ospravedlnením rozprávam o sebe ako „ešte len o študentke”. Zatiaľ čo oni mi s nadšením hovorili, ako pracujú v kaviarni a ako sa tiež jedného dňa chystajú na vysokú školu a potom si určite nájdu dobrú prácu. V ich hlase nebol ani náznak ospravedlnenia. Pri najbližšom novom predstavovaní som hrdo vyhlásila, že študujem na vysokej škole.
Dnes sú to už tri roky, čo žijem v Amerike a dodnes ma neprestalo baviť pozorovať správanie ľudí okolo mňa. Napriek neustálemu “I am sorry” sa tu nikto sám za seba neospravedlňuje. Či už rozpráva o svojich snoch, víziách a plánoch do budúcnosti, alebo o svojich doterajších úspechoch, cítim z ľudí, ktorých stretávam, hrdosť a zdravé sebavedomie. Aj keď ešte neraz ani zďaleka nenaplnili to, čo si vytýčili, majú svoje ciele stále pred sebou a veria, že ich jedného dňa dosiahnu. Pod ich vplyvom som si uvedomila, že je vo mne veľa schopností a vedomostí, na ktoré môžem byť právom hrdá a musím ich sebavedome prezentovať pred celým svetom.
Nikto ma za moju skromnosť nepochváli, rovnako nikto neobjaví moje kvality len tak, ak ich ja sama nebudem ľuďom ukazovať a dávať o sebe vedieť. Nevzdávam sa svojho sna, že jedného dňa budem uznávanou spisovateľkou. Viem, že ma čaká veľa práce. Rátam s tým, že sa stretnem s odmietaním. Budem musieť veľa ľudí presvedčiť o svojej kvalite a odhodlanosti. Ale najdôležitejší krok som už urobila. Presvedčila som samu seba, že som dobrá a že to myslím vážne.
Moja húževnatosť a hlad po vedomostiach mi priniesli do života mnohé príležitosti, ktorých som sa následne zľakla alebo som v kľúčovej chvíli zaváhala. Zrazu prišlo na lámanie chleba, bol čas, aby som zareagovala na výzvu, ktorá by ma priviedla bližšie k naplneniu mojich plánov, a ja som si, namiesto činnosti, vymyslela kopec výhovoriek, prečo sa do toho nepustiť. Je načase ukázať tomu malému dievčatku, ktorým som kedysi bola, že sa viem popasovať s výzvami v živote a nebudem sa viac krčiť v rohu, prenechávajúc iným príležitosti, ktoré patria mne. Hor sa do písania, hor sa do boja: Hrdo a so vztýčenou hlavou!
Alena Rákovská pre RealWoman