Buďme na seba hrdé

Neskôr som privádzala dospelých okolo mňa do zúfalstva svojimi neustavičnými otázkami. To mi ostalo dodnes. Keď sa dozvedám nejakú novú informáciu alebo mi niekto vysvetľuje svoj postoj, pýtam sa: „Prečo? Prečo je to tak? Prečo si myslíš práve toto?“ Moja túžba rozumieť všetkému ma priviedla k štúdiu filozofie a angličtiny na vysokej škole. Cítila som obrovské nadšenie, keď som objavovala poznatky iných ľudí. Zároveň ma nesmierne fascinovala angličtina. Začala som sa ju učiť, už keď som mala sedem rokov, a vtedy boli moje dôvody čisto pragmatické. Snívala som o tom, že jedného dňa precestujem celý svet.

Na vysokej škole som popri filozofii objavila aj iné čaro angličtiny. Ako som sa v nej postupne zdokonaľovala, uvedomila som si, že angličtina má úplne inú logiku vyjadrovania ako slovenčina. Málo slovami sa v nej dá vyjadriť širší obsah. Začala som čítať originály diel, ktoré som predtým poznala len v slovenčine a objavovala som ich význam a posolstvo nanovo.

Keď som sa po prvom ročníku na vysokej škole rozhodla na pozvanie mojej kamarátky navštíviť Spojené štáty, nemohla som sa nabažiť pobytu v cudzej krajine. Od prvej chvíle som cítila obrovský rozdiel v myslení ľudí, s ktorými som sa stretla. Častokrát som zažila, ako mi niekto hovorí presne to isté, čo by som mu povedala aj ja sama, a zároveň to z ich úst malo úplne inú príchuť. Veľakrát som sa na Slovensku stretla s názorom, že Američania sú sebavedomý národ. Nie vždy to bolo myslené ako poklona. Zrazu som mala skúsenosť z prvej ruky a uznala som, že je to pravda. Američania sú naozaj veľmi sebavedomí. Keď sa ma pri zoznamovaní ľudia pýtali, čo robím na Slovensku, prichytila som sa pri tom, ako hanblivo a s ospravedlnením rozprávam o sebe ako „ešte len o študentke”. Zatiaľ čo oni mi s nadšením hovorili, ako pracujú v kaviarni a ako sa tiež jedného dňa chystajú na vysokú školu a potom si určite nájdu dobrú prácu. V ich hlase nebol ani náznak ospravedlnenia. Pri najbližšom novom predstavovaní som hrdo vyhlásila, že študujem na vysokej škole.

Dnes sú to už tri roky, čo žijem v Amerike a dodnes ma neprestalo baviť pozorovať správanie ľudí okolo mňa. Napriek neustálemu “I am sorry” sa tu nikto sám za seba neospravedlňuje. Či už rozpráva o svojich snoch, víziách a plánoch do budúcnosti, alebo o svojich doterajších úspechoch, cítim z ľudí, ktorých stretávam, hrdosť a zdravé sebavedomie. Aj keď ešte neraz ani zďaleka nenaplnili to, čo si vytýčili, majú svoje ciele stále pred sebou a veria, že ich jedného dňa dosiahnu. Pod ich vplyvom som si uvedomila, že je vo mne veľa schopností a vedomostí, na ktoré môžem byť právom hrdá a musím ich sebavedome prezentovať pred celým svetom.

Nikto ma za moju skromnosť nepochváli, rovnako nikto neobjaví moje kvality len tak, ak ich ja sama nebudem ľuďom ukazovať a dávať o sebe vedieť. Nevzdávam sa svojho sna, že jedného dňa budem uznávanou spisovateľkou. Viem, že ma čaká veľa práce. Rátam s tým, že sa stretnem s odmietaním. Budem musieť veľa ľudí presvedčiť o svojej kvalite a odhodlanosti. Ale najdôležitejší krok som už urobila. Presvedčila som samu seba, že som dobrá a že to myslím vážne.

Moja húževnatosť a hlad po vedomostiach mi priniesli do života mnohé príležitosti, ktorých som sa následne zľakla alebo som v kľúčovej chvíli zaváhala. Zrazu prišlo na lámanie chleba, bol čas, aby som zareagovala na výzvu, ktorá by ma priviedla bližšie k naplneniu mojich plánov, a ja som si, namiesto činnosti, vymyslela kopec výhovoriek, prečo sa do toho nepustiť. Je načase ukázať tomu malému dievčatku, ktorým som kedysi bola, že sa viem popasovať s výzvami v živote a nebudem sa viac krčiť v rohu, prenechávajúc iným príležitosti, ktoré patria mne. Hor sa do písania, hor sa do boja: Hrdo a so vztýčenou hlavou!

Alena Rákovská pre RealWoman