Čakanie na neznámeho zlodeja času

Sedím v obľúbenej kaviarni na roku ulice, pijem horúci zázvorový čaj a cez obrovské presklené okno pozorujem ľudí na ulici. Pobehujú ako pavúky, niektorí sa náhlia neznámym smerom, ďalší nedočkavo postávajú pred semaforom a hypnotizujú farebné červené svetielko. Sú aj takí, ktorí náhlivo utekajú pred rozbehnutými autami, aby nepremárnili minúty svojho drahocenného života. Aj za cenu tých posledných.

Pod obrovskou starožitnou lampou, zabudnutá, čítam knihu od môjho obľúbeného autora. Môj čas sa na chvíľu zastavil, hoci stačí podísť k dverám a vykročiť na ulicu do neznámeho davu. Utekať zaplatiť šeky na poštu, zvesiť a poskladať suchú bielizeň zo sušiaka a obliecť nové voňavé periny. Namiesto toho si na chvíľu kradnem čas pre seba, pretože sa mi často niekam stráca. Niekto mi ho zámerne berie a ja sa snažím prísť na to, kde sa stala chyba.

„Nemám čas“, vyhlásila v sobotu moja mama a ukázala na hromadu vecí na pranie. Bolo to síce pred niekoľkými rokmi, ale doteraz si živo pamätám jej celodenné pranie v hlučnej pračke bez vrchného krytu a ručné pláchanie vecí vo vani. Keby mala v tej dobe výkonnú a modernizovanú pračku, trávila by s nami viac času. Alebo nie?

Dnes pri praní stihnem navariť, upratať byt a upiecť koláč. Na urýchlenie domácich prác si ešte môžem kúpiť moderného pomocníka, ktorý dokáže bez pomoci povysávať celý byt. Čo by sme robili bez technológií, ktoré nám šetria čas a spríjemňujú život? Prečo sme napriek tomu stále nespokojní a snažíme sa robiť veci ešte rýchlejšie? Možno sa chceme hoci len na chvíľu venovať všetkým tým činnostiam, ktoré nám robia radosť. Dopriať si oddych, skorší spánok alebo sa konečne venovať deťom. Lenže najskôr treba stihnúť všetky ostatné dôležité veci za čo najkratší možný čas. Na záver padneme do postele s očakávaním príchodu nového dňa, počas ktorého plánujeme spraviť viac. Čakanie vyšlo z módy.

Nikto nemá čas strácať čas u lekára, v dlhých radoch na pošte či v obchode, v dopravnej zápche alebo postávaním na prechode. Ja spájam čakanie s niečím príjemným. Naposledy som si u lekára dočítala rozčítanú knihu. Čas na pošte mi spríjemnilo napísanie a odoslanie krátkej milej pohľadnice pre kamarátku. Ako spolujazdec v aute počas dopravnej kolóny listujem v telefónnom zozname a ozvem sa priateľom, s ktorými som nebola dlho v kontakte.

Niekedy možno netreba čakať, ale vyberať si priority. Kradnúť si čas. Rozlíšiť dôležité a nedôležité. Podstatné a nepodstatné. Už dávnejšie som prestala pozerať nezmyselné programy v televízii a zbavujem sa svojho, miestami chorobného upratovania. Ničím svojho zlodeja.

„Neprišiel?“ prerušila ma v úvahách ryšavá čašníčka.

„Nikoho som nečakala“, odpoviem jej zmätene.

„Ach tak“, prikývne pochybovačne, odnáša moju prázdnu šálku čaju a s úsmevom ma necháva tam sedieť. Vlastne áno, čakala som na seba. Potrebovala som večernú polhodinku, aby som si vychutnala čaj s príjemnou knižkou a načerpala energiu na nový týždeň. Snažím sa pravidelne aspoň chvíľu venovať sebe bez čakania.

Alenka Gnidiak pre RealWoman

0 komentárov k “Čakanie na neznámeho zlodeja času”

  1. Super. som rada ze nie som sama co si chodi obcas ked sa zazrakom najde ten kradnuty cas, sadnut na cajik a zacitat sa do knihy. za oceanom je v metre cudne ze tam su ludia ktori v ruke nemaju knihu … vratme sa ku kniham namiesto rychlych topiek v mobile. pekne kradnute chvile mile damy.

    Odpovedať
  2. vďaka za inšpirujúci článok. Vždy som sa čudovala ako tí za oceánom, alebo len jednoducho západnejšie, môžu v metre čítať…ved metro je tak rýchly dopravný prostriedok, že ledva prečítajú pol strany…ja by som s istotu zmeškala svoju zastávku 😀 ale u nás vo vlaku to rada praktiujem 😉

    Odpovedať
  3. Ako dieťa som stále počúvala: “Máš more času na toto, máš kopec času na tamto..” Ten čas, keď som mala na všetko čas, je preč. Pred tým som musela čakať, aj keď to nemalo konca. Teraz musím čakať, aby mali veci ten správny koniec. Ďakujem za pripomenutie, že spraviť si čas a porozmýšľať, kedy je na čo ten pravý čas, je často ten najlepší spôsob, ako ho ušetriť:)

    Teším sa na Vaše ďalšie články, Alenka, a želám veľa času na písanie!:)

    Monika

    Odpovedať

Vložiť komentár