Každým našim rozhodnutím sa buď vzďalujeme alebo približujeme k našim snom. Kamil Mikulčík.

Spevák, skladateľ a herec v jednej osobe.Kamil Mikulčík (33), jeden z talentovaných a najmä šarmantných mužov Slovenska. Mnohí z vás ho poznajú ako člena a spoluzakladateľa a capellovej hudobnej formácie Fragile. V roku 2009 nás ako spevák spolu s Nelou Pociskovou reprezentoval najprv v národnom kole v súťaži Eurovision Song Contest s piesňou Leť tmou. A následne cestovali do Moskvy, kde ako víťazi za Slovensko preukázali svoje nadanie v semifinálovom kole. Taktiež ho môžete poznať z rôznych divadelných hier v Radošinskom naivnom divadle, v Túlavom divadle alebo na Novej scéne, z filmov ( Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Muzika, Behind the Enemy Lines) či seriálov (Ordinácia v ružovej záhrade). No a okrem herectva si večery kráti skladaním scénickej hudby do divadiel.

Mimoriadne len pre RealWoman vám prinášam rozhovor o naplnenom živote a o tom, ako dosiahnuť to, čo chcete, práve s týmto vtipným a príjemným človekom, ktorý okrem hry na klavíri, gitare či flaute ovláda aj hru na bicích, akordeóne a kontrabase.

Či sme mladí a či starí, v každom okamihu nášho života žijeme a snažíme sa prísť na to, kam sa v živote chceme dostať. A keď sa tam už dostaneme, hľadáme stále niečo, za čím sa pohnúť. Naplniť svoje sny alebo skôr, žiť svoj sen. Nebyť spokojný len s tým, čo sme dosiahli. Teda aspoň by sme nemali byť. Mali by sme sa snažiť v každej sekunde na sebe pracovať. Robiť veci tak, aby sme boli šťastní my a všetci vôkol nás.

Ako deti snívame o niečom, čo sa v priebehu nášho života zmení niekoľkokrát. Keď sa ma, myslím v 4 rokoch, opýtali: „No, Mišelka, čím by si chcela byť, keď budeš veľká?“ A ja ako dieťa, čo ešte poriadne nevedelo ako zapnúť vysávač, som hrdo odpovedala: „Dobrou mamičkou. Budem variť, upratovať a ľúbiť svojho muža.“ Ocko vždy tvrdil, že raz bude zo mňa tenistka, neviem, či som mala stehná ako tenistky, alebo..? No ja som napokon zakotvila pri písaní, pri žurnalistike.

A ako to prebiehalo u Kamila Mikulčíka? Sú sny z detstva totožné s aktuálnym povolaním? Je to náhoda či osud? Sme strojcami vlastného šťastia, tak sa nechajme inšpirovať.

Čím si chcel byť ako dieťa?

Ako dieťa som chcel byť kombajnista. Bol som očarený, aké sú tie kombajny veľké, lebo dovtedy som väčšie auto nevidel. To sme zakaždým museli s našou škodovkou uhnúť z cesty do jarku, aby kombajn mohol prejsť. Chodievali sme k babke a vždy sme si cestou tam v aute s bratmi pospali. Ale keď zrazu mamka povedala: „Kombajny idú,“ tak som bol vždy ako prvý hore. A to som mohol spať akokoľvek tvrdo. (Ale je to myslené tak, že sme nespali. Poznáš to. Si dieťa a spíš v aute len tak naoko. Aby ťa rodičia odniesli z auta, lebo si dieťa “vychcané“ a keď chodiť nemusíš, chodiť nebudeš.)

Čo nasledovalo, keď si zistil, že sa tvoj detský sen rozplynul?

Ja som vôbec nevedel, čo chcem robiť. Všetko prišlo zhodou zvláštnych náhod. Alebo možno ani nie náhod. Jednoducho to tak malo byť.

Ako si sa dostal na vysokú školu múzických umení?

Robil som hudbu do jedného amatérskeho predstavenia u saleziánov v Trnave a okrem toho hral hlavnú postavu. Všimla si ma pani Žilineková, pedagogička reči na VŠMU. Spýtala sa, či by som neskúsil ísť na herectvo. Ja, že nie, že som len zaskakoval.

Prečo si sa teda rozhodol, že pôjdeš na VŠMU? Čo ťa vlastne motivovalo?

Bolo to naozaj iba – skúsim, nič nestratím. Nemal som presnú predstavu, čo by som chcel robiť. Pocitovo aj reálne bola u mňa prvá hudba. Divadlo prišlo naozaj až príchodom na VŠMU.

Lenže na prvýkrát ťa nevzali. Tak si začal študovať na ekonomickej univerzite a na ďalší rok si opäť podstúpil skúšky a vyšlo to. Aký mali na to názor rodičia?

Rodičia nechceli, aby som študoval na VŠMU, aby som sa tam „nepokazil”. A keď ma zobrali, tak som im to, pravdupovediac, chvíľu tajil. Keď to však prasklo, povedal som im, že dokončím obe výšky.

Ako si sa vyrovnal s tlakom rodiny, keďže neboli nadšení tvojím rozhodnutím?

Čo sa týka rodiny, v istom zmysle sa s mojím rozhodnutím zmierili. Museli. Nebola iná možnosť. Ja som divadlu úplne podľahol a jednoducho ma to bavilo. A teda, i keď z môjho prvého školského predstavenia moji rodičia odišli, tak dnes si myslím, že sú na mňa hrdí, že robím to, čo robím. Vedia, že ma to napĺňa a iné by som robiť nechcel.

Čo by mali robiť tí, ktorí nemajú podporu zo strany rodičov?

Myslím, ak človek niečo veľmi chce, že sa tá podpora dostaví. Skôr alebo neskôr. Lebo rodič vždy chce, koniec – koncov, to, aby bolo jeho dieťa šťastné. Takže – vydržať.

Aký bol rozdiel v študovaní na ekonomickej univerzite a na VŠMU?

Vlastne som mal prístup do dvoch rozličných svetov, čo bolo pre mňa rozhodne poučné, lebo som dokázal mať nadhľad i v jednom i druhom. Ale taký ten osobný progres som viac pocítil na VŠMU. Pretože, keď chce človek robiť herectvo, musí sa veľa o sebe dozvedieť a následne na sebe pracovať. Čo je možné iba vtedy, ak má odvahu byť k sebe úprimný a absolútne otvorený.

Nebol si vyťažený študovaním dvoch vysokých škôl naraz?

Takto som to ťahal 4 roky. Lenže po ukončení VŠMU som začal hrávať v predstaveniach a nebolo možné stíhať aj ekonomickú univerzitu. A keďže v istom momente sa človek musí rozhodnúť iba pre niečo, aby to mohol robiť naozaj poriadne a naplno, tak som si vybral. Inžinierom teda nebudem. Ukončil som štúdium na ekonomickej univerzite. Inak by som to samozrejme dokončil, keby sa to z môjho hľadiska vtedy aspoň trochu dalo.

Aké je tvoje motto alebo výrok, ktorý reflektuje tvoj prístup k životu?

Nemám taký výrok. Ani nemám rád výroky. Mám rád vety, ktoré vystihujú podstatu vecí, ale tých je „kopec“, a v každom momente môže byť pre nás podstatné čosi iné. Takže určite nemám jeden. Teraz mám tento: O milimetre sa posúvať aj tak naspäť k sebe. Jeden z tých „výrokov”, ktoré majú zmysel.

Kto je pre teba v živote najväčšou inšpiráciou?

Výnimočné stretnutia s výnimočnými ľuďmi, ktoré posúvajú ďalej.

Aké máš teraz ciele? Čomu by si sa chcel v blízkej budúcnosti venovať?

V blízkej budúcnosti sa chcem venovať skôr mojej tvorbe. Teraz myslím hudobnej. Trochu som to v posledných rokoch zanedbal, lebo som mal veľa aktivít pre iných. Opäť je to pocitové, ale mám akýsi vnútorný „pretlak“ a hudba je na vyjadrenie týchto pocitov najlepšia. Dlho som nič neurobil a som rád, že to znova prišlo.


A toto bol začiatok toho, čo by v súčasnosti nezamenil za nič. Nepovažoval to síce za splnený sen, ale ako možnosť sebarealizácie a otvorenie nových možností. Kamil je večným hľadačom poznania. Snaží sa byť lepším vo všetkých smeroch a v každom okamihu byť k sebe samému úprimný a verný tomu, čo v danej chvíli považuje za správne. I keď sa mu to, ako tvrdí, nie vždy darí.

Nikde nie je napísané, že na niečo nemáme alebo to nedokážeme. Závisí len od nás, čomu sa chceme venovať a čo chceme v živote dokázať. Čo sme ochotní pre naše blaho obetovať. Treba sa rozhodnúť správne, určiť si priority, a uvedomiť si, čo nás v skutočnosti napĺňa. Sen z detstva je len krásna spomienka. Lenže premeniť sen na realitu je možno náročnejšie, ale plody našej snahy si vychutnávame najviac.

Ste spokojní s tým, kde ste teraz? Naplnilo sa všetko, čo ste si kedysi v minulosti zaumienili? Nie? Čo tak to teraz skúsiť. Nie vždy máme prichystanú cestu, aby sme ňou mohli prejsť. Cesta k vlastnému šťastiu je nevyspytateľná. Je len na nás, do ktorej strany odbočíme.

A čo by Kamil odporučil tým, ktorí nechcú premrhať svoj talent a chceli by žiť životom, po akom už dlho túžia?

Nech idú za tým. Akýmkoľvek spôsobom. Naozaj nejde o výsledok. Všetko je proces, ktorý má svoj čas a ten sa nedá preskočiť. Ale práve ten proces je to, čo nás nakoniec vnútorne naplní. Tak. A nech je to hlavne „sranda“.

Michaela Gyorgyfiová pre RealWoman

Vložiť komentár