Keď sa naše cesty rozchádzajú…

Naše životy by som prirovnala k jedinečným cestám, dráham, ktoré si sami vytvárame. Malými krokmi – rozhodnutiami určujeme tempo aj smer našej výpravy. Niekedy ideme veľmi rýchlo, inokedy veľmi pomaly, niekedy sa naše cesty zakľukatia, no potom nájdeme smer, ktorým sme sa chceli uberať. Na našej ceste nás sprevádzajú rôzni ľudia – rodičia, súrodenci, kamaráti, priatelia, partneri, manželia. Pretínajú nám cestu v rôznych chvíľach, každý z nich pri nás ostáva istý čas. Čo sa stane, ak nás niektorí z nich opustí? Odkloní sa od našej dráhy?

Začneme sa obzerať späť….

Keď niekto s nami dlho putoval po našej ceste a zrazu nastane chvíľa, keď tento človek odchádza, jeho cesta sa vzďaľuje od našej, naberá iný smer, väčšina z nás sa začne obzerať. Začneme premýšľať nad tým, aké to bolo, aké to už nikdy nebude, o čo všetko sme prišli.

Pýtame sa: Prečo ma tento človek opustil? Prečo ma už nemá rád? Prečo si už nerozumieme tak, ako predtým?

Jednoducho sa to deje. Nie je to nič negatívne. Ľudia sa menia, okolnosti sa menia, my sa meníme. Zrazu nám nevyhovuje spolužiak, s ktorým sme sa dokázali pred pár rokmi smiať až do kolien. Zrazu si menej rozumieme s priateľkou, s ktorou sme sa dokázali pred rokom rozprávať hodiny, cítili sme sa pri nej úžasne a hovorili sme si – navždy a večne, až pokiaľ nás smrť nerozdelí. Už nám viac nevyhovuje partner, s ktorým sme pred pár mesiacmi boli šťastní a mysleli si, že nás nemôže nič rozdeliť. Naše cesty sa jednoducho rozchádzajú…

S minulosťou je to ako so spätným zrkadlom v aute. Musíme sa doň sem-tam pozrieť, ale keby sme doň pozerali stále, boli by sme každú chvíľu v priekope.

Ako z toho všetkého vyťažiť namiesto otázky, prečo sa to stalo?

Niektorí ľudia sú v našom živote len malú chvíľku a ovplyvnia náš život viac, ako niekto, koho poznáme roky. Ak si uvedomíme, že ľudia nám prichádzajú do života s istým opodstatnením, môžeme z toho vyťažiť – rastieme pri nich. Ak jeden z nás nerastie, je to signál, že jeden z nás potrebuje ísť iným smerom. Ak si osvojíme postoj, že všetko je tak, ako má byť, že každý s nami putuje potrebný čas, dokážeme sa lepšie vyrovnať s touto stratou.

Niekedy sa snažíme udržať ľudí v našich životoch za každú cenu

Vyjadrila by som to pomocou analógie o potrubí.

Ak sú všetky časti nášho potrubia silné a nepoškodené, všetko funguje tak, ako má. Niekedy však prídeme na to, že naše potrubie je niekde deravé a tekutina uniká… Ako prvej sa chopíme náplasti a zalepíme túto dieru. Všetko zase pokračuje tak, ako predtým. Keď to však najmenej čakáme, potrubie praskne opäť – na tom istom mieste.  My zoberieme inú náplasť, z inej hmoty či od inej firmy a opäť sa tešíme, ako sme tento problém rýchlo vyriešili. Lenže, netešíme sa dlho. Opäť sa objaví diera, ktorá je samozrejme väčšia, ako bola tá predtým. My sme zúfalí a zoberieme niečo pevnejšie, o čom sme presvedčení, že vydrží. Možno, že vydrží dlhšie, ale pri zatĺkaní tejto diery porušíme inú časť potrubia. Takto sa to neustále zhoršuje. Potrubie síce chvíľu funguje, ale potom sme zase smutní, že nie a my vymýšľame neustále nové a nové náplasti. Vyčerpáva nás to…

Nedokážeme „lepiť“ diery donekonečna. Príde moment, keď musíme urobiť rázne rozhodnutie. Vymeniť deravé časti za nové, aj keď tie deravé máme radi…

Vždy si zoberme od ľudí len to najlepšie

Zabudnime na to, že sme sa hádali, zabudnime, že nám ublížili. Majme svojich bývalých „spolucestujúcich“ uložených vo svojom srdci s rešpektom, pretože nás veľa vecí naučili a to je to najdôležitejšie. Keby sme mali myslieť stále na zranenia, ktoré nám zostali, boli by sme navždy zviazaní. Takto sme voľní a môžeme ísť ďalej. Zase raz niekoho stretneme, ľudí, ktorí tu budú chvíľu, iní tu budú možno roky.

Prednedávnom som stratila jedného „spolucestujúceho“, o ktorom som si myslela, že bude pri mne kráčať do konca môjho života. Bolo to pre mňa ťažké. Najviac mi pomohol postoj, že všetko, čo sa deje, má svoj zmysel a záleží iba odo mňa, ako sa k tomu postavím a čo z toho vyťažím. Veľakrát si vytváram bolesť sama – keď očakávam. Toto je pre mňa ďalším poučením. Potrebujem sa zamerať na momentálne chvíle a prestať očakávať, ako bude môj život vyzerať a kto bude ním kráčať so mnou.

Pomáha mi taktiež povedať si nahlas: …(meno), ďakujem ti, že si bol v mojom živote. Ďakujem ti za všetky užitočné veci, ktoré som sa pri tebe naučila. Teraz som sa rozhodla ísť ďalej.


TEST: Reflexia vašej reality

Chcete vedieť, ako ste na tom momentálne vy? Urobte si večer test. Pred spaním si zrekapitulujte svoj deň. Ak potrebujete, zapíšte si to na papier.

Koľko minút ste strávili:

  • spomínaním na pekné spomienky z minulosti
  • prezeraním starých fotografií, spomienkových predmetov
  • spomínaním na negatívne emócie, zážitky
  • na miestach, kde ste sa v minulosti cítili príjemne

Tieto minúty vám podajú správu, ako ste na tom…


Zažili ste niečo podobné? Stratili ste niekoho vám blízkeho?

Ako ste sa s tým vyrovnali?

Dokázali ste sa posunúť vpred alebo sa ešte stále obzeráte do spätného zrkadla?

Petra Kaločayová pre RealWoman