Len blázon sa snaží chytiť lásku …

Predstavte si, že máte na dlani veľmi jemný piesok, ktorý nechcete stratiť. Je to pre vás veľmi dôležitý piesok. Vy ho milujete. Čo urobíte, keď nechcete, aby vám ušiel? Budete sa ho snažiť silno stisnúť v dlani? On urobí práve to, čo nechcete. Utečie vám pomedzi prsty… A čo sa stane, ak ho necháte len tak ležať na dlani? Zostane pri vás… V živote sa mi viackrát potvrdilo, že čím viac sa snažíme niečo pevne držať, tým viac nám to uteká. Vidím to vo viacerých oblastiach života, no najviac vo vzťahoch. Vypočujte si môj príbeh.

– Au, vetrík, čo to robíš? Bolí ma to.

– Prepáč, prepáč, nikdy by som ti nechcel ublížiť, nikdy, veď to vieš, len som chcel byť bližšie k tebe, aspoň na moment ťa objať.

– Ale vetrík, toto sme už predsa preberali. Vieš, že sa to nedá, aj keď nás to oboch mrzí.

– Ja viem, som si toho plne vedomý, len niekedy, nedokážem vydržať. Si taký krásny, lietaš si sem a tam, sadneš si hocikedy na zelený lístok či na lesknúci sa kvietok, tých všetkých sa dotýkaš a ja ťa nesmiem nikdy objať.

– Vetrík, dúfam, že nežiarliš! Preberali sme to už toľkokrát. Milujem ťa celým svojím srdcom, pretože práve ty, vetrík si ma dovial na najkrajšie miesto na Zemi. Na moju obľúbenú lúku. Mám to tu veľmi rád, keď sa ráno zobudím a  prvý ranný lúč zohreje moje krídla, cítim sa ako v rozprávke. Ale nezabúdaj, keď sa zobudím, vždy pomyslím na teba. Myslím na to, ako vzlietnem a budem vedieť, že si tam, že ma držíš a nikdy nezradíš. Oprieš sa o moje krídla a budeme hrať tú najkrajšiu hru, budeš ma naháňať a potom ja teba a pritom sa nikdy nechytíme. Naša láska je večná, spočíva práve v našej voľnosti. Keby si ma chcel niekedy objať, a tým ma chytiť, vieš, čo sa stane. Umriem. Nezvládnem to.

– Nie, nehovor to, ja viem, ako to je, nechcem to počuť, chcel by som byť radšej niekým iným, kto by mohol byť pri tebe bližšie.

– Ale vetrík! Čo to len táraš! Také nezmysly! Veď práve ty si so mnou najviac ako len môžeš byť! Vždy si pri mne, keď spím, bdiem, sedím, lietam alebo robím …

– Dobre, žiarlim.

– Na čo ?

– Tebe sa to hovorí, ty si robíš, čo chceš. Keď sa ti páči tamten strom, ideš naň, keď sa ti páči iný kamarát, lietate spolu a vtedy mám chuť urobiť riadnu metelicu. Ja sa na to musím ešte aj pozerať!

– Ty blázonko, veď práve, stále ma počuješ, vieš, že ťa nikdy neoklamem, nielen preto, že môžeš byť kedykoľvek nablízku. Ja by som ťa nepodviedol. Som smutný z toho, že to nevieš!

– Ja viem, verím ti, ale nikomu inému. Keby som len bol …

– Prestaň! Ty to nechápeš, keby si ty nebol vietor, tak by sme sa nemohli nikdy tak milovať. Dopĺňame sa. Keby bolo keby, nič by nebolo také, ako je teraz. Keby som nebol krehký, nepriťahoval by som ťa, ale tebe sa páči moja sloboda, moje dúhové krídla, moje….

– Máš pravdu, spája nás to, čo nás najviac rozdeľuje. Už sa ťa nikdy nebudem snažiť chytiť motýlik. Veď držím tvoje srdce.

Každý si prosím vysvetlite tento príbeh po svojom :). Jediné, s čím by som sa chcela ešte podeliť sú slová mojej kamarátky Lindy, ktorá mi pred pár dňami odpovedala na moju otázku: „Máš priateľa?“ toto:

„Nerada hovorím – mám priateľa. Znie mi to tak, ako keby som ho vlastnila. A to nie je pravda. Vyjadrila by som to skôr takto – som s ním“.

Petra Kalocayová pre RealWoman

________________________________________________________________________________________

PREDSTAVENIE NOVEJ REALWOMAN REDAKTORKY

Petra Kaločayová rada stretáva nových ľudí, ktorí jej ukážu iný pohľad na život. Nebojí sa ukázať svoje vnútorné dieťa, ktoré sa teší z maličkostí a zo sveta. Rada sa usmieva a snaží sa pozerať na veci z tej lepšej stránky. Zmysel života vidí v láske, neustálom rozvíjaní a v žití momentálneho okamihu. Písanie pre RW je pre ňu príležitosťou niečo po sebe zanechať a teší sa, ak jej pohľad dokáže pomôcť, čo i len jednej čitateľke RW.

Má nadšenie pre prácu s ľuďmi, prírodu, osobný rozvoj, spoznávanie nových miest.