Nestrávte svoj život čakaním na to, že sa v jeden deň konečne začne. Camryn Manheim.

Skutočný príbeh hollywoodskej herečky Camryn Manheim.

Mnohé z nás strávia čas čakaním na to, kedy sa život konečne začne. Máme pocit, že to, čo žijeme teraz, je iba nejaký prechodný stav, čakáreň na skutočný život. A tak mnohé z nás väčšinu z neho prestoja.

Čakáte na to, že sa váš partner zmení a vy konečne budete šťastná? Zostávate v neuspokojivom zamestnaní s vierou, že snáď prídu lepšie dni? Nechávate si ujsť výborné príležitosti, lebo sa bojíte neúspechu či zlyhania? Nenapĺňate svoje sny a túžby, lebo sa bojíte, že na to nemáte dostatok talentu alebo odvahy? V tom prípade čakáte na to, že život sa ešte len začne diať, ale pravdou je, že ho už veľmi dávno žijete a preteká vám pomedzi prsty. Žijete ho čakaním na niečo, čo by ste mohli urobiť práve teraz.

Príbeh herečky Camryn Manheim je inšpirujúci, lebo aj napriek prekážkam z jej nadváhy a nesplneniu kritérií Hollywoodu dosiahla svoj herecký sen, zužitkovala svoj talent a vyhrala cenu Emmy Award za jej rolu v serialy The Practice. Mala na výber, buď bude čakať na lepšie časy, alebo začne svoj život žiť dnes.

Jeden človek, ktorý vo vás verí, má väčšiu silu ako desiatky neveriacich

Camryn vyrastala v rodine, v ktorej boli umenie a vzdelanie vysoko cenené. Obidvaja jej rodičia majú PhDr. a každé leto brali Camryn a jej súrodencov na výlety do rôznych múzeí, pamiatok a na významné kultúrne miesta v USA. Keď Camryn vyjadrila túžbu stať sa herečkou, rodičia samozrejme prejavili obavy. Hollywood bolo tvrdé miesto, ak ste nemali dokonalé miery do bikín. Rodičia sa obávali, že Camryn nedostane v tej komunite podporu.

Keď mala 15, rodičia ju zobrali na renesančný veľtrh v Agoure v Kalifornii. Hneď vedela, že tam patrí. Miesto, kde ženy a muži rôznych veľkostí oblečení do farebných kostýmov hrali, spievali piesne a boli jednoducho šťastní. Zaoblené telo tu nebolo vnímané ako tučné, ale ako zmyselné a obdivované. Nasledovné štyri letá sa presúvala do sveta, v ktorom boli ženy s oblými krivkami obdivované. Bolo to obdobie, kedy sa naučila mať rada svoje telo.

Neskôr sa prihlásila na Kalifornskú univerzitu v Santa Cruz, ale bola odmietnutá, pretože nemala dostatok kreditov z jazykov. A tak začala chodiť na verejnú univerzitu Cabrillo Junior College a študovala znakovú reč. Asi si viete predstaviť reakciu jej rodičov. Dvaja veľmi hrdí pedagógovia, ktorí poslali svojho jediného syna na Harward a teraz ich dcéra začala chodiť na verejnú univerzitu, aby nazbierala chýbajúce kredity z jazykov. Camryn často žartuje: „Žiadne dieťa, ktoré chodí na verejnú univerzitu, nemôže byť pochované v židovskom cintoríne.”

Chodila súbežne na hodiny znakovej reči pre začiatočníkov aj pokročilých a ukončila ich za jeden semester. Okrem kreditov našla na univerzite Cabrillo svoju drahú mentorku, herečku Wilmu Marcus, ktorá jej dodala odvahu a odhodlanie, aby sa postavila na javisko. Wilma na ňu urobila taký dojem, že jej Carmyn sľúbila, že bude prvá, ktorej sa poďakuje, keď vyhrá svoju prvú hereckú cenu.

Prvé úspechy v známom prostredí

Dokým dokončila Kalifornskú univerzitu v Santa Cruz, viedla divadelnú firmu, učila a kúpila si byt. Bola takpovediac veľkou rybou v malom rybníku, ale bol čas posunúť sa do väčšieho rybníku, čo pre ctižiadostivú herečku znamenalo iba jedno miesto. New York City.

S nadváhou do New Yorku

Carmyn odišla do New Yorku. Po mnohých mučivých kastingoch a konkurzoch ju nakoniec New Yorkská univerzita prijala, čo znamenalo 3 roky hereckého začiatočníckeho kurzu, dvanásť hodín práce denne v škole umenia Tisch School of Arts. Práca v tejto škole jej pomohla vycibriť si zručnosti a rozvinúť svoj talent. Veľmi rýchlo pochopila, že súčasný počet 29 študentov v jej programe bude zredukovaný. Vedela, že je prvou na zozname, lebo nezodpovedá stereotypu chudej blondínky. Pocit strachu z neúspechu ju ešte viac povzbudil, aby na sebe tvrdo pracovala.

V momentoch, keď ju lektor pred celou triedou konfrontoval s problémom jej nadváhy, mala Camryn veľakrát chuť vykričať, čo má na srdci, ale vedela, že pri redukcii študentov je najpravdepodobnejší kandidát na odchod, a tak sa radšej zdržala. „Zahryzla som si do jazyka, potlačila som svoj temperament a to všetko pre ten titul z výtvarného umenia”, povedala.

Neskôr, keď sa stretla s dekanom, aby dostala spätnú väzbu o svojich výsledkoch, znovu bola konfrontovaná s jej váhou. Vypočula si, že by mala viac príležitostí, keby bola chudšia. Bola nesmierne zmätená. Myslela si, že umenie má úlohu imitovať život a vonku žije predsa neskutočne veľa tučných ľudí. Prečo je to nestále taký problém? Po tomto kritickom pohľade na jej telo sa Camryn zúfalo snažila zhodiť kilá. Nepila, nefajčila, ani nebrala drogy. Pod týmto enormným tlakom na svoju váhu, začala zhadzovať kilá. Za niekoľko mesiacov zhodila 15 kíl, vyzerala lepšie ako kedykoľvek predtým, ale bola fyzicky zničená a vyčerpaná.

Stratená v bolesti z odmietnutia

Camryn si udržala miesto študentky v triede a tesne pred promóciami sa zúčastnila na The League Presentation, najprestížnejšom konkurze organizovanom dôležitými ľuďmi z brandže- pre newyorských top agentov, producentov a riaditeľov kastingu. Bolo to intenzívne a nervy drásajúce.

Camryn absolvovala svoj kasting a potom sa išla pozrieť na zoznam, a nikde nenašla svoje meno. Žiadny z agentov či riaditeľov kastingu sa s ňou nechcel stretnúť. Bolo to hrozne ponižujúce. „The League Presentations sú rovnako dôležité ako titul na New Yorskej univerzite”, tvrdí Camryn, „buď sa agentom a manažérom zapáčite alebo nie. Buď vám prestrú červený koberec, alebo si vás ani nevšimnú a odmietnu.” V ten deň nehrali pre Carmyn žiadne fanfáry.

Carmyn bola odmietnutá, v jedinej oblasti, o ktorej si myslela, že je talentovaná. Bola zničená a nasledovných 8 mesiacov strávila ako tieň, zahanbená, patetická a s pocitom nedostatku talentu.

Aby toho nebolo dosť, nabrala naspäť váhu, ktorú zhodila. Po všetkom tom boji, úsilí a obetovaní sa pre univerzitný titul, nešla nakoniec ani na svoje promócie. Nevedela sa nikomu pozrieť do očí. Odišla aj od svojich rodičov, ktorí na jej vzdelanie minuli 45 000 USD.

Ako sa tak utápala v sebaľútosti, postupne sa stratila v drogách a skoro zomrela od predávkovania sa. V tom momente vedela, že dorazila na dno a rozhodla sa, že dá svojmu životu ešte jednu šancu.

Ako zachrániť samu seba?

Camrynin prvý krok bol, dať samu seba a svoj život dokopy. Išla naspäť do Kalifornie s vierou, že nájde podporu u svojich rodičov. Rodičia počas jej života urobili všetko, čo mohli, aby ju podporili v chudnutí, čo zahŕňalo rôznych psychológov a aj odmeny za stratené kilá. Keď vystúpila z lietadla a rodičia uvideli, že pribrala naspäť všetky kilá, ktoré zhodila, boli očividne sklamaní. Čas, ktorý strávila v rodičovskom dome, bol frustrujúci. Jej otec zašiel až tak ďaleko, že jej navrhol, aby začala fajčiť a prestala až vtedy, keď schudne.

Šokovaná Camryn si zbalila svoje veci a odišla, ale aj tak bol ten moment pre ňu uvoľňujúci. „Celý svoj život som chcela, aby mi môj otec odpustil, že som ho sklamala,” hovorí, „ale mýlila som sa, lebo ja som potrebovala odpustiť jemu.” Camryn sa naučila životnú lekciu: Nikto iný nemá schopnosť urobiť z vášho života to, čo vy chcete. Iba vy máte tú silu. Neskôr pochopila, že otcovo správanie a tvrdosť vychádza z jeho túžby vidieť ju šťastnú a v domnienke, že s nadváhou to nebude možné.

Po svojom odchode sa Camryn rozhodla fyzicky a mentálne sa ozdraviť. Vrátila sa naspäť k divadlu, bezplatne pomáhala riaditeľom kastingov s čítaním textov v nádeji, že ona dostane šancu na konkurz. Vďaka tomu získala výborný prehľad o tom, ako dobrý konkurz prebieha a ako si režiséri s hercami navzájom vymieňajú nápady.

Konečne jej tvrdá práca priniesla ovocie. Stephen Sondheim, legenda hudobného divadla, prichádzal do mesta, aby urobil konkurz na svoje predstavenie Merrily we roll along. Keď videl Camryn, ako predčítala rolu, povedal, nech mu jej agent zavolá a dohodne konkurz. Bolo to niečo, ako sa dostať na návštevu u pápeža – až na to, že nemala žiadneho agenta. Sondheim bol ňou tak nadšený, že požiadal jedného riaditeľa kastingu, aby jej zohnal agenta. Päť rokov po tom, ako ukončila New Yorskú univerzitu, mala konečne svojho agenta.

Žiadna prekážka nie je tak veľká, aby sa nedala prekročiť alebo obísť

Camryn konečne pracovala. Väčšina konkurzov, na ktoré išla, bola ale pre tučné ženy, ktoré boli vtipné. Ona chcela byť ženou s talentom, nie iba telom. Túžila po dobrých úlohách pre veľké ženy, ale žiadne neboli. A tak sa rozhodla vytvoriť si úlohu sama. „Bola som expert v jedinej oblasti, vedela som všetko od A po Z, čo znamená vyrastať ako tučná v Amerike.”

Ako si pozerala svoje staré notesy, fotky, vracali sa jej všetky spomienky, či už tie dobré alebo zničujúce, bláznivé ale aj seriózne. Camryn napísala rolu na predstavenie pre jednu ženu, ktoré sa volalo Zobuď sa, som tučná. Našla režiséra, producenta aj divadlo a onedlho mala svoje prvé živé vystúpenie pred 75 ľuďmi. Väčšina toho predstavenia sa týkala jej problémov a skúseností s nadváhou, ale nebola si istá, či osloví aj chudých ľudí v obecenstve. Ale na jej prekvapenie a spokojnosť, ich to oslovilo. Zážitok z predstavenia im otvoril oči. Camryn si uvedomila, že zatiaľ, čo sa ona roky trýznila kvôli svojej váhe, iní ľudia robili presne to isté, ale kvôli ich výške, práci či farby pleti a tak ďalej. Každý sa vedel vcítiť do toho, čo hovorila.

Lístky na jej prvé predstavenie sa vypredali. A ani to nevediac, ocitla sa pred svojou ďalšou skúškou. V deň predstavenia prišla k divadlu, svetlá boli vypnuté, vnútri bola tma. Čudovala sa, či sa niekto do divadla nevlámal. Bolo to však ešte horšie. Požiarny inšpektor vyhlásil podmienky v budove divadla za nebezpečné a na mesiac ho zatvoril. Cítila sa hrozne! Predstavila si všetkých priateľov a rodinu, ktorí prišli, aby ju podporili, že budú poslaní naspäť domov, lebo predstavenie je zrušené.

Carmyn sa rozhodla nevzdať. Nech sa deje, čo sa deje, jej obecenstvo uvidí predstavenie. Zavolala do každého divadla, v ktorom kedy pracovala, až kým nenašla jedno, ktoré by jej umožnilo hrať nasledujúci večer. Ako ďalšie, zavolala každému, kto mal lístok na jej predstavenie, že sa presúva na zajtrajší večer. „ Pred 12 mesiacmi by som dovolila takejto situácii, aby ma porazila. Vzdala by som to. No v ten den mojho predstavenia bola vo mne nová vnútorná sila a ja som odmietla prijať túto porážku”, hovorí Carmyn.

Každá príležitosť, ktorej sa chopíte, rozhoduje o vašej budúcnosti

Carmynino predstavenie Zobuď sa, som tučná, ktoré reflektovalo bežný život, sa v Amerike stalo hitom. Po predstavení ľudia s potleskom vstávali zo stoličiek, mala neustále vypredané a konečne získala aj uznanie svojich rodičov. Na to Randy Stone, viceprezident kastingu v štúdiách Twentieth Century fox a kamarát jedného z Carmyninych manažérov, videl jej predstavenie a zamiloval si ho.

Randy Stone spomenul, že David E. Kelley, tvorca seriálu Ally McBeal, pripravuje nový seriál Prax (The Practice) a hľadá herečku na úlohu skúsenej, trochu drzej ženskej právničky. Camryn vedela, že je to úloha pre ňu ako šitá. Ale keď Kelly uvidel nahrávku s jej predchádzajúcou prácou, myslel si, že je na to príliš konzervatívna. Konzervatívna je posledné slovo, ktoré by ste použili na opis Carmyn. Randy Stone presvedčil Kellyho, aby sa s Camryn, aj napriek svojim výhradám, stretol.

Carmyn odletela do Los Angeles, ale čo nasledovalo, bol bolestný a trápny pohovor, ktorý skončil ako pohroma. Keď sa pohovor skončil a Carmyn bola na odchode, na pracovnom stole Davida E. Kellyho zbadala kartovú hru cribbage. Carmyn bola skvelou hráčkou cribbage, tak dobrou, že veľakrát hrala aj o peniaze a väčšinou vyhrala. Vedela, že toto je rozhodujúci moment. Spýtala sa ho: „Hráte cribbage?” A Kelly zrazu akoby ožil a hovorí: „Áno, ale nie som si istý, či by ste sa so mnou chceli pustiť do hry”. Nasledujúcich 5 minút hovoril o tom, prečo je taký skvelý hráč. Camryn využila tento moment a s novou dávkou sebavedomia sa pozrela na Kellyho a povedala: „Viete David, mohla by som pokračovať v tejto konverzácii, pokúsiť sa na vás zapôsobiť a v tom istom čase by som vás mohla poraziť v cribbage.” Po týchto slovách sa dynamika ich rozhovoru zmenila, Kelly postrehol jej osobnosť. A nato Camryn ponúkla Kellymu možnosť zahrať si o túto rolu a povedala: „Ak vyhrám, dáte mi tú úlohu. Ak prehrám, nikdy viac ma už neuvidíte.”

Kelly odmietol jej návrh, ale dal jej tú rolu a o niekoľko týždňov neskôr jej poslal upravený scenár, aby sa na ňu hodil. Vedela, že vyhrala veľmi veľkú bitku. V krátkom čase jej zavolal agent, aby potvrdil spoluprácu. Po 20 rokoch pochybností, strachu a tvrdej práce si Carmyn sadla uprostred kuchyne a rozplývala sa v čírej radosti a úľave. Konečne, konečne to dokázala.

Po červenom koberci na Emmy Awards

V roku 1998 vyhrala Camryn Manheim cenu Emmy Award za svoj výkon v seriáli Prax a ako kedysi sľúbila, najskôr poďakovala svojej mentorke Wilme Marcus. Zdvihla sošku nad hlavu a so svojím, neimitovateľným štýlom prehlásila: „Toto je pre všetky tučné dievčatá”. Týmto vyhlásením pred televíznymi kamerami urobila niečo veľmi vzácne a dôležité, dala nádej tisíckam herečiek, ktoré bojujú s nadváhou. Camrynino predstavenie Zobuď sa, som tučná bolo spracované ako kniha a stalo sa knižným bestselerom.

Camryn pochopila: „Čakať, čakať, čakať a čakať. Celý svoj život som čakala, kým sa mi začne život, akoby bol niekde ďaleko predo mnou a jeden deň tam proste dorazím. Iba pred niekoľkými rokmi som konečne niečo pochopila. Život nebol niekde ďaleko predo mnou, ale ja som stála presne v jeho strede, lepšie povedané, na jeho rohu. Niečo mi hovorilo -radšej sa Camryn pohni- a vedela som, že mám dve možnosti. Buď som mohla prejsť cez ulicu alebo niekoľko ďalších rokov zostať čakať a sledovať, ako mi predo mnou uniká každá zelená na semafóre.”

Katarína Zacharová pre RealWoman

Vložiť komentár