Neverte žiadnej stanovenej diagnóze, každý stav sa dá zmeniť

Už pred dvadsiatimi rokmi, pri narodení mojej prvej dcéry 5 lekárov – odborníkov počas jej prvého týždňa života potvrdilo diagnózu, na základe ktorej nemala nikdy riadne chodiť. Predpísali jej rehabilitačné cvičenia, pri ktorých veľmi plakávala. Po mesiaci trápenia sme sa stretli so ženou, ktorá má dar vysokej citlivosti v prstoch a vie, ako majú byť uložené kosti v tele. Ona jej napravila vykĺbenia, ktoré odborníci nezistili ani röntgenom. Zrazu diagnóza poškodenia svalov a šliach pominula. Naivne som na kontrolnom vyšetrení primárke detskej ortopédie vysvetľovala, ako sa problém stratil. Vysmiala ma, vraj, ako môžem veriť starej babke. Po troch rokoch stanovili takú istú diagnózu ďalšej dcére. No to som sa už netrápila. Hneď po návrate z pôrodnice sme jej dali skontrolovať a napraviť kostičky.

V ortopedickej ambulancii u tej istej pani primárky sa divili, prečo nás k im poslali, keď je dieťa v poriadku. A ja, napriek výsmechu spred troch rokov, som jej povedala, že som uverila jednej starej babke, ktorá mojim deťom pomohla. Vtedy som po 1x z úst lekára počula vetu, že aj lekári sa môžu mýliť. A ja som rada, že som vtedy lekárom neverila. Keby som tak bola urobila, tak by moje dve dcéry neboli chodili, tancovali, behali a cvičili. Žiadna z predpovedí lekárov, pri ktorých som preplakala celý svoj prvý pobyt v pôrodnici, sa nesplnila.

Druhý omyl som zažila predpísaním antibiotík – po prvý a poslednýkrát v živote mojich detí. Bolo z toho nebezpečné poškodenie pečene, ktoré trvalo pol roka. Na otázku, prečo boli lieky predpísané, som dostala vysvetlenie: “Čo keby sa bol stav zhoršil?“

Po týchto skúsenostiach som modernej medicíne prestala veriť.

Pred pár rokmi som po gynekologickom vyšetrení odmietla operáciu maternice. To som už vedela, že choroba neprišla náhodou. Dať si vybrať niečo z tela, neodstráni príčinu mojej choroby, ak ja nezmením svoje správanie, ktoré ju spôsobilo. Asi po roku som si išla dať potvrdiť, že som už v poriadku, čo som aj cítila. Zobrala som lekárovi ukázať aj knihy s cvičeniami, ktorými som si pomohla. Chcela som sa s ním podeliť o túto možnosť liečenia, ktorá by mohla byť prospešná aj iným ženám. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že namiesto vyšetrenia sonografiou som bola VYRADENÁ Z EVIDENCIE. Sonografické vyšetrenie som si zaplatila sama, pretože tam nikoho takého ako ja nemali, a potvrdila som si, že som už v poriadku. Žiadne cysty, žiadne myómy, kvôli ktorým ženám často PRE ISTOTU vyberú radšej celú maternicu. A tiež som veľakrát počula od lekára, keď mi odporúčal operáciu, otázku: „A čo keby sa to zvrhlo na nádor?“

A ja sa pýtam: A čo keď nie? Koľkým ženám v dôsledku toho neexistujúceho ČO KEBY už zobrali kus ich tela? Tak ako deti prepchávajú liekmi, veď ČO KEBY sa ich stav zhoršil. Kto nesie zodpovednosť za rozhodnutia ČO KEBY!!!

Verím, že sú aj zodpovední lekári, ktorí riešia aktuálny stav pacienta, a nie ČO KEBY. Vážim si všetkých lekárov, ktorí nepodľahli tlaku distribútorov liekov, ktorí nemajú len tú svoju pravdu a sú otvorení vzdelávaniu. Jedna moja priateľka – lekárka tvrdí, že diagnóza neexistuje. Existuje len aktuálny stav človeka a ten sa dá zmeniť. Bunky nášho tela sa obmieňajú, raz za sedem rokov sa vymenia všetky, a keď človek zmení svoje správanie, tak choroba nemá dôvod prebývať v jeho tele. Chce to len zodpovednosť a disciplínu v strave, v myslení a správaní. A k tomu trpezlivosť a dôveru.

O tom som sa presvedčila aj pri liečení mojich problémov s chrbticou. V slabej chvíli, keď mi už dlhú dobu akýkoľvek pohyb spôsoboval silné bolesti, som sa po dvoch problémových rokoch obrátila na klasickú medicínu. V ambulancii neurológie sedela nadmerne obézna pani doktorka. Moju chorobu išla liečiť injekciami a liekmi, ktoré utlmia bolesť. Toto riešenie som samozrejme odmietla. Nedôveru voči nej ešte utvrdil zákusok na stole. Uvedomila som si, že jej telo zdravím neprekypuje. A ak niekto sám nie je zdravý, ako môže radiť iným? Ako by ma ona mohla vyliečiť, keď je sama chorá? A tak som si našla zase inú cestu ako klasickú medicínu.

Je smutné, že našich lekárov v škole nenaučili, že za každou chorobou sa skrýva nerovnováha v celom organizme, ktorá je narušená zlou stravou a chorou psychikou. Naučili ich liekmi do väčšej hĺbky skryť hlas tela, keď sa ozýva, že niečo nerobíme v živote správne. Každý jeden z tých liekov však zanechá stopy na našich ľadvinách a pečeni! Ale o tom ich asi nik v školách neučí. Výskumy a štatistiky sú zmanipulované, o čom hovorí nielen kniha Nežiaduci účinok Smrť Dr. J. Virapena, bývalého riaditeľa farmaceutického koncernu.

Píšem svoj vlastný príbeh preto, lebo možno sa práve teraz niekto rozhoduje, ako ďalej. Diagnóza mojej staršej dcéry je zdokumentovaná aj v jej zdravotnej karte a lístok s vyradením z evidencie bez akéhokoľvek vysvetlenia som si odložila ,,na pamiatku“. Lekári strašia a hovoria, čo všetko sa môže stať, ak ich neuposlúchneme, no na druhej strane nevravia, čo sa stane, ak ich poslúchneme. A ak ich neuposlúchneme a rozhodneme sa pre cestu bez chémie alebo bez razantnej operácie, tak sa môže stať, že nás vyradia z evidencie. Sme pre nich nezaujímaví, pretože nie sme poslušnými zákazníkmi a dajú nám to aj pocítiť. Nik nám nepripomína, že najdôležitejšie pre nás je VERIŤ SEBE SAMÉMU, veriť tomu hlasu vo svojom vnútri, ktorý sa máme naučiť počúvať. Nie tých okolo, ale svoje skutočné Ja. Ak vám povie lekár, že máte nevyliečiteľnú chorobu, nájdite si iného, pretože on týmto naznačil, že už vám nevie pomôcť.

Uvedomujem si, že žiaden lekár nie je zodpovedný za moje zdravie. Za svoje telo a to v akom stave je, som vždy zodpovedná len ja sama. Hlavne tým, čo jem a ako žijem. Je smutné, ako si tento systém vytvoril závislých ,,chorých“, ktorí sa spoliehajú len na lekárov a chemické lieky.

A čo si myslíte vy? Stačí iba jesť lieky, aby sme boli stále zdraví?

Aké sú vaše skúsenosti s lekármi a s alternatívnou medicínou?

Ako sa vy celkovo staráte o svoje zdravie?

Jana Strihová pre RealWoman