Obávaš sa, že stratíš energiu alebo nápad, ak sa oň podelíš? [RW TV]

[av_one_full first]

[av_heading heading=’Obávaš sa, že stratíš energiu alebo nápad, ak sa oň podelíš?’ tag=’h1′ style=’blockquote modern-quote’ size=” subheading_active=” subheading_size=’15’ padding=’10’ color=” custom_font=”][/av_heading]

[av_textblock size=” font_color=” color=”]

Inšpirujúce videá Kataríny Zacharovej, RealWoman TV

[/av_textblock]

[/av_one_full][av_one_full first]
[av_textblock size=” font_color=” color=”]

Máš nový nápad alebo ideu, ale obávaš sa o nej hovoriť, aby ti ju niekto neukradol?

Pýtaš sa, či sa máš zdôverovať iným so svojimi nápadmi, ktoré zvažujem?

Obávaš sa o svoju energiu, máš pocit, že sa potrebuješ názorom ľudí vyhnúť, aby ti ju nebrali?

V dnešnom videu odpovedám na otázku Antónie, ktorá sa pýta:

“Stretla som sa s vetou, že ak mám plán, cieľ, inšpirujúcu myšlienku….tak mám si ju nechať pre seba, prípadne môžem sa zveriť človeku, pozitívnej osôbke, ktorá verí vo mne a nemám sa zdôverovať iným, aby mi neukradli moju energiu, chuť realizovať myšlienku. Ale ja v súčasnosti neposúvam svoje nápady nikomu, riešim to sama so sebou, prípadne čerpám energiu z videí, článkov, kníh…..na internete od koučov, akou ste vy Katka. “

Presne viem, čo Antónia prežíva. Keď som začínala RealWoman, tisíce kilomentrov od svojej rodiny, bola som na začiatku. Sama som dostatočne nechápala celú ideu a nevedela som, ako to urobím. Niektorí ľudia okolo mňa boli skeptickí, nerozumeli. Iní nechceli rozumieť alebo zasa neverili v to, že si môžeme plniť sny a žiť inak. Boli okolo mňa našťastie však ľudia, ktorí vo mňa verili a na začiatku mi dodali silu, podporu a vieru vo mňa, ktorá mi pomohla vytrvať, prekonať prvé prekážky a nájsť cestu.

Každý kvietok na začiatok potrebuje bezpečné miesto, aby sa semienko mohlo zakoreniť, usadiť a nabrať dostatok síl, aby prerazilo cez zem a vyrástlo do krásneho kvetu. Proces s našimi ideami, nápadmi a energiou na začiatku je podobný. Viac už v mojom videu 🙂

Teším sa na tvoje komenty, nechaj mi ich prosím nižšie pod článkom. Prípadne aj tvoje otázky.

Katarína Zacharová
[/av_textblock]
[/av_one_full]

[av_one_full first]
[av_video src=’https://youtu.be/kAFk3yD2tEA’ format=’16-9′ width=’16’ height=’9′]
[/av_one_full]

[av_one_full first]
[av_comments_list]
[/av_one_full]

Ďalšie Články

Ahoj Katarína,

Super video, ďakujem ti zaň- veľmi pekne povedané 🙂 niečo to vo mne vyvolalo a preto sa teraz trošku viacej rozpíšem- možno to niekomu pomôže. Otázka je, či ísť do nekomfortu a povedať človeku ako ma to, čo hovorí a ako to hovorí uráža alebo to neriešiť, neriešiť minulosť a zameriavať na to moju energiu a prijať to ako nejakú duchovnú cestu učenia sa ? Ja neviem

zaujímalo by ma, aký pohľad máš na to, či bojovať a hovoriť ľuďom ich rezervy alebo to neriešiť s človekom osobne a obrátiť pozornosť na niečo príjemné a na niečo čo nám prináša radosť do života. Jeden človek v mojom živote, konkrétne v práci- kolegyňa , mi ako jediná hovorí moje rezervy(ktoré som schválne nespravil) bez toho, aby sa ma najskôr opýtala, či mi môže moje chyby povedať a vydáva zo seba emócie zlosti (niekedy aj radosti ale to väčšinou hrá). To ma v poslednom čase irituje (myšlienkový nepokoj a obavy) a moja myseľ si vytvára situácie, domnienky už do budúcnosti, že ako to dopadne, keď sa o tom zmienim vyššie postavenej osobe (už som sa aj zmienil ale povedal som jej nech si to nechá len pre seba) a či to mám vlastne riešiť- či to mám povedať tej konkrétnej osobe, ako ma to zraňuje, keď si na mne neprávom vybíja zlosť a ona sama robí tie isté chyby a možno aj naschvál?

V tomto videu hovorí pán Dušek, že môžeme obrátiť svoju pozornosť na niečo milé a nebojovať- proste nedávať pozornosť niečomu alebo niekomu, kto nás irituje alebo v úvodzovkách bojuje proti nám. http://www.seberizeni.cz/jaroslav-dusek-jak-zmenit-bezcitny-system/

ja sa zatiaľ držím vety, ktorá mi rezonuje (páči sa mi a už mi pár krát pomohla). Ta veta znie: že ak ešte neviem, čo mám presne robiť(spraviť), aby som nekonal, zostal v kľude a celkom pokojný dovtedy, dokým nebudem vedieť čo spraviť a ako konať. Proste že ak mám pocit, že niečo nie je správne, tak to nerobiť. A že ak čo len pochybujem, znamená to nie. Tak som to doteraz robil, mal som rešpekt pred tou osobou a raz som sa jej dokonca spýtal ako to myslela, keď mi niečo povedala ale zatiaľ žiadne zmeny 🙁

No však od tej osoby som dostal približne 6 komentáru o tom, že len já niektoré veci nerobím, alebo ich robím zle, alebo som niečo zabudol (a tá osoba zabúda tiež na niektoré veci alebo mi prikazuje robiť veci, ktoré tak nemajú byť) a v mojej mysli stále pretrváva otázka- ako ďalej? Kde zobrať na to odvahu a povedať jej to- alebo jej to nepovedať? Uberá mi to na chuti chodiť do tej práce a nemám zatiaľ tú odvahu to tej kolegyni povedať.

ako si spravím komfortnú zónu s touto osobou a či sa mám snažiť o utíšenie mojej mysle, keď si na túto osobu spomeniem a začnem premýšľať? Alebo to s ňou neriešiť ako to dievča v príbehu? Nebojovať s ňou? Mám ísť do situácie, že ten ľadovec ako o ňom hovorí pán Dušek je teraz pre mňa moja kolegyňa z práce a ja som tá Anasta alebo to mám riešiť tak, že odídem z práce ako to píšu v tomto príbehu s ryžou http://www.mladipodnikatelia.sk/rozpravala-som-sa-s-ryzou-co-sa-stalo/ , tam hovoria, že po stretnutí s takýmito ľuďmi sa cítime unavení, máme pocit, že z vás vysali všetku energiu (čo je v mojom prípade pravda). Jediné čo pomáha je prerušiť alebo úplne minimalizovať kontakt. Ak nenávidíš svoju prácu, daj výpoveď- otázka- mám dať výpoveď kvôli takýmto ľuďom? Týmto pádom mi moja práca neprináša zmysel.

Adela Banášová tvrdí v tomto videu https://www.youtube.com/watch?v=WztqyVgGurc od 3:40 min. ,že sa takéto situácie potom opakujú ak dáme výpoveď a stretneme podobných ľudí v našej novej práci a že máme vytrvať a zmeniť postoj k týmto ľuďom a spraviť si komfortnú zónu- ďakovať za nich a za to, že sa môžem niečo od nich naučiť a spoznať cez nich viac seba.

Preto píšem. Lebo moja myseľ myslí na tu kolegyňu skoro každý deň a pomaly sa mi to prenáša aj do súkromia. V minulosti som si vedel takéto veci vybaviť s ľuďmi osobne medzi 4 očami a povedať im, čo sa zmenilo alebo si niečo vyjasniť a dnes to robím tiež tak ale s touto osobou mi to nejako nejde- chcem zameriavať moju energiu na niečo pozitívne ale moja myseľ sa vracia stále do minulosti a myslí na to, čo mi tá kolegyňa povedala a hlavne ako mi to povedala.

Ďakujem za túto možnosť zdôveriť sa tu 🙂 a prajem veľa lásky všetkým

Odpovedať

2 komentáre k “Obávaš sa, že stratíš energiu alebo nápad, ak sa oň podelíš? [RW TV]”

Andrej

11. septembra 2015 o 11:54

Ahoj Katarína,

Super video, ďakujem ti zaň- veľmi pekne povedané 🙂 niečo to vo mne vyvolalo a preto sa teraz trošku viacej rozpíšem- možno to niekomu pomôže. Otázka je, či ísť do nekomfortu a povedať človeku ako ma to, čo hovorí a ako to hovorí uráža alebo to neriešiť, neriešiť minulosť a zameriavať na to moju energiu a prijať to ako nejakú duchovnú cestu učenia sa ? Ja neviem

zaujímalo by ma, aký pohľad máš na to, či bojovať a hovoriť ľuďom ich rezervy alebo to neriešiť s človekom osobne a obrátiť pozornosť na niečo príjemné a na niečo čo nám prináša radosť do života. Jeden človek v mojom živote, konkrétne v práci- kolegyňa , mi ako jediná hovorí moje rezervy(ktoré som schválne nespravil) bez toho, aby sa ma najskôr opýtala, či mi môže moje chyby povedať a vydáva zo seba emócie zlosti (niekedy aj radosti ale to väčšinou hrá). To ma v poslednom čase irituje (myšlienkový nepokoj a obavy) a moja myseľ si vytvára situácie, domnienky už do budúcnosti, že ako to dopadne, keď sa o tom zmienim vyššie postavenej osobe (už som sa aj zmienil ale povedal som jej nech si to nechá len pre seba) a či to mám vlastne riešiť- či to mám povedať tej konkrétnej osobe, ako ma to zraňuje, keď si na mne neprávom vybíja zlosť a ona sama robí tie isté chyby a možno aj naschvál?

V tomto videu hovorí pán Dušek, že môžeme obrátiť svoju pozornosť na niečo milé a nebojovať- proste nedávať pozornosť niečomu alebo niekomu, kto nás irituje alebo v úvodzovkách bojuje proti nám. http://www.seberizeni.cz/jaroslav-dusek-jak-zmenit-bezcitny-system/

ja sa zatiaľ držím vety, ktorá mi rezonuje (páči sa mi a už mi pár krát pomohla). Ta veta znie: že ak ešte neviem, čo mám presne robiť(spraviť), aby som nekonal, zostal v kľude a celkom pokojný dovtedy, dokým nebudem vedieť čo spraviť a ako konať. Proste že ak mám pocit, že niečo nie je správne, tak to nerobiť. A že ak čo len pochybujem, znamená to nie. Tak som to doteraz robil, mal som rešpekt pred tou osobou a raz som sa jej dokonca spýtal ako to myslela, keď mi niečo povedala ale zatiaľ žiadne zmeny 🙁

No však od tej osoby som dostal približne 6 komentáru o tom, že len já niektoré veci nerobím, alebo ich robím zle, alebo som niečo zabudol (a tá osoba zabúda tiež na niektoré veci alebo mi prikazuje robiť veci, ktoré tak nemajú byť) a v mojej mysli stále pretrváva otázka- ako ďalej? Kde zobrať na to odvahu a povedať jej to- alebo jej to nepovedať? Uberá mi to na chuti chodiť do tej práce a nemám zatiaľ tú odvahu to tej kolegyni povedať.

ako si spravím komfortnú zónu s touto osobou a či sa mám snažiť o utíšenie mojej mysle, keď si na túto osobu spomeniem a začnem premýšľať? Alebo to s ňou neriešiť ako to dievča v príbehu? Nebojovať s ňou? Mám ísť do situácie, že ten ľadovec ako o ňom hovorí pán Dušek je teraz pre mňa moja kolegyňa z práce a ja som tá Anasta alebo to mám riešiť tak, že odídem z práce ako to píšu v tomto príbehu s ryžou http://www.mladipodnikatelia.sk/rozpravala-som-sa-s-ryzou-co-sa-stalo/ , tam hovoria, že po stretnutí s takýmito ľuďmi sa cítime unavení, máme pocit, že z vás vysali všetku energiu (čo je v mojom prípade pravda). Jediné čo pomáha je prerušiť alebo úplne minimalizovať kontakt. Ak nenávidíš svoju prácu, daj výpoveď- otázka- mám dať výpoveď kvôli takýmto ľuďom? Týmto pádom mi moja práca neprináša zmysel.

Adela Banášová tvrdí v tomto videu https://www.youtube.com/watch?v=WztqyVgGurc od 3:40 min. ,že sa takéto situácie potom opakujú ak dáme výpoveď a stretneme podobných ľudí v našej novej práci a že máme vytrvať a zmeniť postoj k týmto ľuďom a spraviť si komfortnú zónu- ďakovať za nich a za to, že sa môžem niečo od nich naučiť a spoznať cez nich viac seba.

Preto píšem. Lebo moja myseľ myslí na tu kolegyňu skoro každý deň a pomaly sa mi to prenáša aj do súkromia. V minulosti som si vedel takéto veci vybaviť s ľuďmi osobne medzi 4 očami a povedať im, čo sa zmenilo alebo si niečo vyjasniť a dnes to robím tiež tak ale s touto osobou mi to nejako nejde- chcem zameriavať moju energiu na niečo pozitívne ale moja myseľ sa vracia stále do minulosti a myslí na to, čo mi tá kolegyňa povedala a hlavne ako mi to povedala.

Ďakujem za túto možnosť zdôveriť sa tu 🙂 a prajem veľa lásky všetkým
Odpovedať
Andrej

11. septembra 2015 o 12:18

Ešte som si spomenul (k tej situácii s mojou kolegyňou) na jeden príbeh (ktorý ma zachováva skôr pokojného ako naopak byť vetrom), kde sa slnko a vietor stavili o to, že kto vyhrá v tom, že rýchlejšie vyzlečie zo šiat jedného pána. Vietor začal fúkať s domnienkou že mu vetrom tie šaty vyzlečie ale márne, ten pán sa začal ešte viacej zahaľovať do šiat a potom nastúpilo slniečko a to začalo svietiť a svojimi teplými lúčmi spôsobilo to, že ten pán si v dôsledku tepla začal veci vyzliekať.

No a nedávno som videl film inšpirovaný skutočnými udalosťami , v ktorom bolo aj dobré, že sa ľudia (deti) postavili proti systému a tak si vydobyli slobodu.
Odpovedať