Risk je zisk alebo ako dať láske druhú šancu

Láska. Jedno slovo. Päť písmen. A akú má moc a silu. Dokáže budovať i ničiť. Slobodná a neovládaná. Rozpínajúca sa a všetko zaplavujúca. Krehká a jemná. Číra a čistá. Práve taká je jej energia. Keď ju cítite vo svojom srdci, máte pocit, že lietate niekde na ružovom obláčiku a chceli by ste objať celý svet. Nič sa vám nezdá jednoduchšie, zrazu má všetko svoje miesto a svoj zmysel. Láska sa nedá skrotiť a nedovolí nám zastať. Je ako divoký kôň nesúci sa po púšti s nádherne vejúcou hrivou. Ukazuje vám svoju krásu, slobodu, svoj lesk, no beda tomu, kto ho bude chcieť skrotiť!

Pokúšam sa definovať, čo je vlastne láska. Dá sa to? Dokážeme opísať city? Ako vieme, že niekoho ľúbime? Ľúbime alebo už milujeme? Naši jazykovedci nám to trošku skomplikovali a my hľadáme minimálne odtienky týchto dvoch slov, zatiaľ čo Angličania si s tým vôbec nemusia lámať hlavu a jednoducho povedia: I love you!

Hlavou mi víri tisíc myšlienok.

Zastavila som sa pri jednej, ktorá ma natoľko zaujala, že má čestné miesto medzi mojimi obľúbenými citátmi. Je od profesora lásky, ako bol nazývaný Leo Buscaglia, ktorý povedal: „Láska je život. Ak vám chýba láska, uniká vám život.“ Myslím, že niet krajšej, zmysluplnejšej a výstižnejšej definície tejto emócie.

Niekedy sa môže stať, že máme pred ňou REŠPEKT.

Väčšinou vtedy, keď sme sa cítili ukrivdení. Keď nás zranili. Keď sme trpeli. Sklamanie z lásky a bolesť, ktorú vtedy prežívame, vnímame ako jednu z najväčších v živote. Kto to nezažil, ťažko pochopí a moje slová sa mu budú zdať možno trochu nadnesené. Máte pocit, že vaše srdce praskne na milión kúsočkov a už ich nik nezlepí. A ak aj zlepí, už to nikdy nebude také, ako predtým, pretože tie trhlinky ostanú a budú nám pripomínať prebdené noci a  preplakané dni.

Čas vylieči všetky rany, teda aj túto. Obranný postoj a strach, že už nikdy nikoho nebudeme tak milovať sa pomaličky vytráca. Začneme si uvedomovať, že sme síce mali pocit, že zamkneme svoje srdce a odhodíme kľúč, aby sa to celé už neopakovalo, no možno by sme mali urobiť úplný opak a otvoriť sa. Týmto svojím strachom totiž blokujeme príchod niečomu novému, krajšiemu, tomu, čo nás môže z našej bolesti vyliečiť. Akoby sme pred seba vystavali vysoké múry, cez ktoré sa k nám nikto nemôže dostať. Na jednej strane po láske túžime, a na strane druhej sa jej bránime a náš strach z opätovného ublíženia nás potom limituje.

Mne trvalo dosť dlho, kým som si uvedomila, že útekom nič nevyriešim a môjmu strachu sa musím postaviť tvárou v tvár. Povedala som si, že niet väčšej sily a inšpirujúcejšej emócie, ako je láska a pre ňu sa oplatí ísť ďalej a niekedy to skúsiť risknúť. Vari existuje krajší pocit, ako keď cítite motýliky v brušku, myslíte na dotyčného, na spoločne strávené chvíle a podskočí vám srdiečko pri zapípaní novej sms?

Je pochopiteľné, že sa bojíme, obzvlášť po negatívnych zážitkoch, no možno je načase vyliezť zo svojej ulity a ukázať svetu, že láska je to, pre čo sa oplatí ráno vstávať, je tým, za čo sa oplatí bojovať a to, čo potrebujeme prijímať a chceme dávať.

Čo poviete? Risknete to?

Lucia Stašeková pre RealWoman

Vložiť komentár