Skončil sa príbeh Jedz, modli sa a miluj?

.

Som na Bali. Dočítala som úžasnú knihu Veľké kúzlo od autorky Elizabeth Gilbert, ktorá napísala aj knihu Jedz, modli sa a miluj. Obidve knihy sú výborné, každá iná a originálna svojim spôsobom. Asi mám najradšej, keď Elizabeth píše zo svojho života a svojej skúsenosti, než fikciu.

A keďže som na nádhernom ostrove Bali, kde sa odohrala tretia časť jej príbehu svetoznámej knihy Jedz, modli sa a miluj, ktorá sa asi dotkla všetkých ženských sŕdc na svete, ktoré ju čítali. Stala sa akousi novodobou rozprávkou žien, ktoré začali snívať o cestách do sveta, o nájdení seba samej a lásky. Je to nádherný príbeh sebaobjavenia s krásnym záverom. A som šťastná, že bol napísaný, lebo vytvoril novú možnosť, novú realitu a nádej. Avšak tento príbeh, nie je rozprávkový či vymyslený, ale vytvárajú ho skutoční ľudia a odohráva sa v skutočnom svete. A tam to funguje tak, trochu inak ako v rozprávkach so šťastnými koncami, po ktorých túžime. V skutočnom svete sa ľudia vyvíjajú, vyrovnajú sa sami so sebou, prekonávajú svoje limitácie, predsudky a očakávania. V skutočnom svete sa ľudia učia vytvárať vzťahy, reagovať na prichádzajúce zmeny a učia sa ľúbiť.

Prečo o tom hovorím? Elizabeth Gilbert práve pred niekoľkými dňami oznámila na svojej Facebook stránke, že sa rozchádza so svojim životným partnerom, do ktorého sa zaľúbila počas svojho cestovania a písania knihy Jedz, modli sa a miluj. My ho poznáme z knihy pod menom Filipe a stretla ho na Bali. Boli spolu 12 rokov a niečo sa udialo a teraz prechádzajú odlúčením. Rozprávky v reálnom živote majú svoje pokračovania a komplexnosť.

Som na Bali už týždeň, veľmi si to tu užívam. Mám rada túto ostrovnú atmosféru, ľudia sú nesmierne milí a veľmi prítomní. Pred niekoľkými dňami som si išla ráno zacvičiť  jogu na moje obľúbené miesto a potom si dala svoje obľúbené raňajky a masala čaj v kaviarni vedľa. Sedela som sama, užívala si tento moment a čítala knihu Veľké kúzlo. Sedela som pri veľkom stole, v jednu chvíľu prišli dvaja pekní muži a spýtali sa, či si môžu prisadnúť. Reštaurácia bola celkom naplnená, musím povedať, že hlavne ženami a tak je úplne normálne, že si k vám niekto prisadne. Boli to Newyorčania, mali sme príjemnú občasnú konverzáciu.

Zaujímavý bol však moment, keď si ku mne prisadali. Zrazu sa akoby energia celého priestoru kaviarne a všetkých žien otočila k nášmu stolu. Bolo to citeľné. Možno iba pre mňa, lebo ja takéto impulzy hneď zachytím. Hneď vedľa mňa pri stole sedeli 3 krásne mladé kočky. Akoby zastali, nepozreli sa smerom k nášmu stolu, ale akoby prestali dýchať.  Taký moment vzrušenia. V priestore sú noví muži. Čo, ak to je on? Poznáte to? A to nebol jediný stôl, aj keď sa nepozerali našim smerom, energia – ich myšlienky a emócie – prúdili k nám. Vtedy som si uvedomila a aj si to neskôr potvrdila po rozhovore s mojimi priateľmi, ktorí dlhodobo bývajú na Bali, že veľká väčšina žien sem prichádza niečo nájsť. Neúnavne hľadajú variant svojho príbehu a možno aj šťastný koniec Jedz, modli sa a miluj.

Tí dvaja Newyorčania si to podľa mňa ani nevšimli. Boli zamestnaní inými vecami. A myslím, že boli gayovia, aj keď na toto nie som expert, ale mala som ten pocit. Avšak to si žena, ktorá je slepo na ceste za rozprávkou, nestihne všimnúť.

Rozprávky sú podľa mňa skvelé, milujem ich, všetky. Avšak je potrebné predstavy nádeje, šťastia, lásky a dobrodružstva pretaviť do svojho reálneho života. A to neznamená, že sa zničí rozprávka, že to nebude také dokonalé. Určite to nebude iba prechádzka ružovým poľom, ale viem, že život dokáže vytvoriť ešte krajšie a magickejšie situácie, zážitky, lásky, dobrodružstvá, ako rozprávky a príbehy niekoho iného. Áno, Jedz, modli sa a miluj je nádherný vzrušujúci a naplňujúci príbeh, ale je to príbeh Elizabeth Gilbertovej. Jej osobná skúsenosť a cesta, jej rozprávka, ktorú si adoptovali ako svoju mnohé ženy na svete.

Myslím si, že takéto rozprávky sú skvelé na prebudenie túžby, inšpirácie, ale nie sú našimi príbehmi. Nasledovať a hľadať takúto rozprávku znamená limitovať život, aby nám mohol priniesť niečo ešte lepšie, niečo naše, niečo originálne – niečo skutočné. Každá z nás píše svoju rozprávku, len nie každá z nás ju publikuje ako Elizabeth. Je lepšie žiť naplno svoju rozprávku, ako čakať na to, že prežijete rozprávku niekoho iného, lebo to sa neudeje. Je to najväčšia limitácia vášho šťastia, možností, lásky a hojnosti, akú môžete vytvoriť. Prečo by život písal ten istý príbeh dvakrát? To je celkom nuda. A keď hovorím o rozprávke, tak tým myslím reálny príbeh, váš príbeh, ktorý zahŕňa všetko, dobré, zlé, ťažké, krásne, láskavé, bolestivé.

Elizabeth Gilbert sa rozchádza so svojou láskou Filipem. Je dobré vedieť, že nikdy nevieme, koľko, čo v našom živote bude trvať. Nevieme ani koľko náš život bude trvať, nevieme, kedy je náš posledný deň. Vlastne nevieme vôbec nič s istotou, nič nie je garantované a dané. Ak sa niečo má zmeniť, posunúť na novú uroveň, zmeniť formu, tak sa tomu nedá vyhnúť, ak chcete ísť s prúdom energie, vývoja a byť zdraví. Film musí pokračovať, ak ho chcete zastaviť, lebo určitej časti sa nechcete vzdať, vzdávate sa zároveň aj pokračovania. Dá sa to jedine tak, že zastavíte svoj pohyb a to tok energie, bojujete proti zmene, aby ste udržali niečo, čo je aj tak nezvratné. Tak vzniká stagnácia, bolesť, neúspech a depresie.

Je možné, že mnohé ženy po tejto správe o rozchode budú smutné. Ružovú rozprávku zahalí šedá hmla. Prečo? Je čas tvoriť a žiť svoju vlastnú rozprávku, a tak nemôžete byť sklamané, iba ak samy zo seba. Prestanete toľko hľadať rozprávku a viac žiť naplno svoj život tu a teraz. A je možné, že prežijete ten najlepší príbeh zo všetkých, lebo bude váš, nech už má akýkoľvek koniec.

Jediná žena, ktorá má teraz pred sebou ťažké obdobie je Elizabeth. Keď na Facebooku uverejnila svoj status o rozchode, pridala tam aj báseň od svojho obľúbeného básnika, Jacka Gilberta. Pokúsim sa o amatérsky preklad, lebo sa mi nesmierne páči a jej posolstvo môžeme aplikovať na čokoľvek v našom živote, čo nevyšlo tak, ako sme si to vysnívali alebo sme očakávali:

Zlyhať a lietať

Zvykneme zabudnúť, že Icarus tiež lietal.

Je to to isté, ako keď sa láska skončí,

alebo zlyhá manželstvo a ľudia potom povedia:

“Hovorili sme, že je to chyba, že to nebude fungovať.

Však bola dostatočne stará, aby si to uvedomila.”

Ale čokoľvek, čo je hodné, aby sme to robili, stojí za to, robiť to aj zle.

Ako, keď sme boli v lete pri oceáne na opačnej strane ostrova,

a láska z nej postupne vyprchávala.

Hviezdy žiarili tak náruživo,

že hocikto vám mohol povedať, že to dlho nevydrží.

Každé ráno spala v mojej posteli, akoby ma navštívila

nežnosť stojacej antilopy v rannom opare.

Každé poobedie som ju sledoval, ako sa vracia

po plávaní cez horúce kamenisté pole,

za ňou morské svetlo a obrovské nebo na druhej strane.

Počúval som ju, keď sme spolu obedovali.

Ako môžu povedať, že naše manželstvo zlyhalo?

Ako tí ľudia, ktorí sa vrátia z Provensálska

a povedia, že to bolo krásne, ale jedlo bolo mastné.

Verím, že Icarus nezlyháva, ako padá,

ale iba sa približuje ku koncu svojho víťazstva.

Záver našich skutočných rozprávok nie je daný, nie je jasný a nikdy nevieme, aký môže byť. Neustále ho formujeme, tvoríme, učíme sa a snívame o ňom. Naša rozprávka je nekonečný príbeh. Zameriavať sa na konkrétny záver a výsledok, môže byť limitujúce a nerálne. Čo tak sa zamerať na to, ako najlepšie prežiť príbeh rozprávky? Na šťastie, radosť, lásku, prebudenie a precitnutie, ktoré nám umožnila? Na dary, ktoré priniesla? Prežiť naplno každú jeho časť, tešiť sa z toho, že ju môžete žiť a počas tejto cesty sa stať tou najlepšou verziou seba samej. Dostať zo seba to najlepšie, najslobodnejšie, najkrajšie a najvyššie. Stať sa, ako to zvykneme povedať, lepším a slobodnejším človekom a umožniť to aj tomu druhému.

Rozprávka je príbeh našej vlastnej evolúcie, rastu, sebapoznania vo vzťahu s ostatnými. Vzťahy a život nie sú iba čiernobiele, sú farebné, sú ako dúha. A ak v nejakom momente  nevieme žiť v dúhe vo dvojici, tak potom dovoľme príbehu, aby mohol pokračovať, vyvinúť sa do novej formy, dovoľme evolúcii, aby mohla urobiť to najlepšie, čo vie, naplniť náš osud.

S láskou ku skutočným rozprávkam,

Katarína Zacharová

.

.